ŠTYRI POSLEDNÉ VECI: smrť človeka

 

Bránou do večného života je pre človeka smrť. Smrť však nie je koncom, ako sa domnievajú mnohí ľudia modernej doby. Napriek neviere v posmrtný život, smrť predsa aj u človeka svetáckeho budí veľký rešpekt a strach. Veriacemu je naopak útechou Pán Ježiš Kristus, ktorý svojou smrťou svoju smrť premohol a svojím zmŕtvychvstaním obnovil nám život.Túto nádej majú však nemnohí, ako je to bohužiaľ vidieť aj v dnešných časoch. Staráme sa viac o pozemský život, o to, kedy sa už budeme môcť vrátiť k svojim obvyklým (často aj hriešnym) činnostiam. Duchovní otcovia nám pripomínajú, že mnohí, ktorí zomreli, v tej chvíli vôbec nemysleli, že z tohto sveta odchádzajú.

Pán pripomína naše vyvolenie pre večný život. V knihe Múdrosti čítame: „Boh nestvoril smrť, neteší sa zo záhuby žijúcich. Veď on stvoril všetko pre bytie (...) Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby, závisťou diabla však prišla na svet smrť: skúsia ju tí, čo sú jeho korisťou“ (Múdr 1,13-14;2,24). Smrť je následkom dedičného hriechu. Prijímame ju ako pokánie za tento hriech.

Podstatou telesnej smrti je rozpad jednoty duše a tela (na rozdiel od smrti duchovnej, ktorá spočíva neprítomnosti milosti posväcujúcej v duši a tzv. druhej smrti (porov. Zjv 20,6,14n), ktorá spočíva vo večnej neprítomnosti Božej milosti a v definitívnom zavrhnutí od najvyššieho Dobra). 

 

Smrť je spoločná všetkým ľuďom, ako píše aj Sv. písmo: „Je ustanovené, že ľudia raz zomrú...“ „Všetci umierajú v Adamovi“ (Hebr 9,27; 1 Kor 15,22). Náš Pán, ktorý bol úplne imúnny voči hriechu, zvolil si slobodne smrť v našom ľudskom tele za hriechy, aby tak priniesol Bohu potrebné zadosťučinenie. Smrť je teda človeku istá. Neistý je čas smrti, ktorý ukončí náš pozemský život. Tento pozná len Trojjediný Boh. O smrti však nemôžeme uvažovať len ako o konci pozemského života. Pretože smrťou sa začína život večný, ktorý nikdy neskončí. Pretože nás však naša viera poúča o tom, že smrť nás určite čaká, jej príchodu sa kresťan nemôže obávať. Vedel totiž dopredu, mohol sa pripraviť. Ako sa človek pripravuje na smrť? Životom v milosti posväcujúcej, prijímaním sviatostí, ktoré udeľuje sv. Cirkev a rozjímaním nad zjavenými pravdami viery.

Po smrti je telo človeka pochované do hrobu, no duša, ktorá je nesmrteľná, sa nevyparí, ani nezostane akoby uväznená kdesi v časopriestore. Cirkev nás učí, že „duša je ihneď po smrti súdená Bohom.“ Ide tu o tzv. osobitný súd. Tento súd obsahuje tri prvky:

 a/ prípady, o ktorých treba pojednať

Súd sa bude konať skrze vnútorné osvietenie (interna illuminatio), ktorého sa duši dostane a skrze ktoré sa vyjasnia všetky udalosti pozemského života. Duša spozná všetky svoje zásluhy, ktoré majú byť odmenené, ako aj tresty, ktoré treba podstúpiť.

 b/ vynesenie rozsudku

Nebude prebiehať na spôsob „hlasu“, lež skrze „myseľ“, pretože bude jednotlivým mysliam vtlačené od Boha, už nie od Krista, ako človeka. Tu neexistuje nijakého omylu, podvodu ani odvolania, pretože tento rozsudok je neodvolateľný. Bol totiž vynesený mimo tohto sveta, jeho platnosť je večná. Nikdy nemôže stať, že by bol nespravodlivým.

 c/ vykonanie rozsudku

Po vynesení rozsudku nasleduje jeho vykonanie, ktoré sa nedeje proti vôli duše. Duša totiž skrze osvietenie pochopila, prečo si zaslúži jeden z troch stavov, kam okamžite vstupuje: do neba, do pekla, či do očistca.

Sv. Alfonz z Liguori vo svojom nádhernom diele, ktoré pripravuje človeka na smrť veľmi realisticky píše: „Predstav si, že si pri chorom, ktorému zostáva už len niekoľko hodín života. Úbohý chorý, pozri sa aký je bolesťami a mdlobami zgiavený, ako ho dusí a zlyháva mu dych. Na čelo mu vystupuje studený pot, v hlave mu praská, takže temer nepočuje, nevníma a nemôže hovoriť. (...) Ó aký smútok a nepokoj spôsobí umierajúcemu pohľad na slzy domácich a mlčanie priateľov, ktorí nemajú odvahu prehovoriť. Ale ešte väčším trápením budú pre neho výčitky svedomia, ktoré sa v tej búrke ozvú pre hriešny život. Koľko Božích volaní, osvietení a napomenutí duchovných otcov sa mu dostalo, koľko dobrých predsavzatí si dal, ale nikdy ich nevyplnil. (...) A keď takto zomierajú, zanechávajú v pozostalých pocit veľkej neistoty o svojej večnej spáse.“[1]

Aký je rozdiel medzi smrťou hriešnika a človeka spravodlivého? Ten totiž umiera v pokoji, vôbec sa nestrachuje o hmotné statky, nestrachuje sa pre bolesti a ťažobu, ktoré smrť prináša, ba ešte potešuje ostatných. Keďže sa naučil počas života umierať v Kristovi v maličkostiach, prijíma túto svoju smrť v jeho mene. Sám sa modlí a prosí o modlitby iných. V sebe totiž nesie nádej, ktorú miloval celý život a svedomite sa na ňu pripravoval. Aký je len rozdiel medzi smrťou spravodlivého a hriešnika! Pretože poznáme tieto pravdy, je potrebné, aby sme sa na smrť pripravovali, aby sme pamätali, že tu nie sme naveky. Od tohto, ako sa pripravíme teraz, počas nášho pozemského života, závisí celá naša večnosť. Už teraz ju môžeme ovplyvniť, aby bola čo najlepšia. 

„A morte subitanea, libera me Domine!“ Od náhlej a nekajúcej smrti, vysloboď ma, Pane!

 

---

[1] sv. Alfonz Mária de Liguori. Vo svetle večnosti. Redemtoristi 2012 : Bratislava, 7, I; II