Sestra Mária Consolata Betrone sa narodila 6. 4. 1903 v Saluzzo v Taliansku. Pri krste dostala meno Pierina a po roku sa s ňou rodičia presťahovali do Turína. Mystické zážitky začala mať už v detstve. Ten prvý mala po sv. prijímaní 8. 12. 1916. Na otázku Ježiša, či mu chce úplne patriť dala súhlasnú odpoveď. Mala vtedy trinásť rokov. Počas dospievania ťažko bojovala o svoje povolanie a prežila potom aj obdobie skúšok. Až v 26 rokoch vstúpila do kláštora sestier kapucínskeho rádu v Turíne. Tam prijala meno Mária Consolata. Počas svojho života ju mysticky viedol sám Pán Ježiš k tomu, aby konala všetko z lásky. Pán Jej odhaľoval množstvo duchovných právd, ktoré sú pre ľudský rozum nepochopiteľné.
Raz sa jej Pán Ježiš zjavil a úpenlivo prosil: „Consoláta, potrebujem obety; svet hynie a ja ho chcem zachrániť. Consoláta, jedného dňa démon prisahal, že ťa zahubí, a Ja, že ťa spasím. Kto zvíťazil? ... Nuž prisahal, že zahubí tiež svet, a Ja som prisahal, že ho spasím a spasím ho triumfom svojho milosrdenstva a svojej lásky. Áno, zachránim svet milosrdnou láskou, napíš to."
Všimnime si: Ježiš nevylučoval utrpenie, pretože ono môže byť nevyhnutné na záchranu sveta a duší. Počas taliansko-etiópského konfliktu, keď sestra Consoláta prosila za vojenských kňazov a modlila sa za to, aby všetci zotrvali na výške svojho poslania, Ježiš jej odpovedal (27. augusta 1935): „Pozri, títo mladí muži by doma z veľkej časti hnili v nerestiach. Naopak vo vojne, ďaleko od príležitostí, s asistenciou kňaza zomrú a budú naveky spasení.“ Rovnakú vec opakoval vzhľadom k ekonomickej kríze, ktorá trýznila svet pred druhou svetovou vojnou (15. novembra 1935): „Ani súčasná bieda, ktorá vládne vo svete, nie je dielo mojej spravodlivosti, ale môjho milosrdenstva. O koľko hriechov je menej pre nedostatok peňazí! Koľko pribudlo modlitieb k nebu vo finančných ťažkostiach! Ó, nemyslite si, že bolesti krajiny ma nedojímajú; ale Ja milujem duše, chcem ich spasiť a aby som dosiahol svoj cieľ, som nútený použiť tvrdosť, no ver, je to z milosrdenstva. Duše na mňa hromadne zabúdajú a hynú, v biede sa vracajú ku mne a sú spasené.“
Počas strašného svetového požiaru, presne 8. decembra 1940 sa medzi Ježišom a plačúcou Consolátou, ktorá vyprosovala mier, rozvinul nasledujúci dialóg: „Pozri, Consoláta, keby som dnes doprial svetu mier, svet by sa vrátil do bahna ... skúška by nebola dostačujúca. Ale Ježišu, toľko mládeže poslanej na bitúnok! Ó, nie je lepšie dva alebo tri roky krutého, intenzívneho a neslýchané utrpenia a potom večná radosť, ako celý život v neviazanosti a potom večná záhuba? Vyber si. Ale Ježišu, všetci nie sú zlí! Dobre, no dobrý rozmnoží svoje zásluhy. Nie, nedávaj vinu hlavám štátov, oni sú prosté nástroje v mojich rukách. Aby som mohol dnes spasiť svet, je nutné toto. Koľko mladých bude na večnosti ďakovať Bohu, že zahynuli v tejto vojne a boli spasení naveky! Chápeš?“ To, čo hovoril Ježiš o vojne, opakoval, pokiaľ ide o hlad, ktorý bol následkom tejto vojny (24. apríla 1942): „Spasím vojakov vo vojne a svet biedou a hladom. Ale toľko sŕdc nedôveruje ... Pros teraz nielen za srdcia, ktoré trpia vo svete, ale aj za tých, ktorí nedôverujú, že Ja som ich sila a nádej.“ A keď sa za niekoľko dní vrátila k tomuto námetu, ako odpoveď na prosby za mier, Pán jej povedal: (24. apríla 1942): „Bieda a hlad doháňajú duše do beznádeje ... Consoláta, pomôž mi ich zachrániť! Chcem spasiť úbohé ľudstvo, ktoré sa hrnie do bahna ako smädný za čerstvou vodou, a aby som ich spasil, niet inej cesty, než bieda a hlad. Ale ľudstvo nedôveruje ... Consoláta, pomôž mi zachrániť ich, modli sa za nich, ako sa modlíš za vojakov. Vojaci, spasím vás vo vojne! Tak chcem spasiť úbohé ľudstvo. Modli sa, modli sa za nich, aby som zmiernil ich bolesti a spasil duše. Ak to všetko dopúšťam, toľko bolesti vo svete, je to pre jediný cieľ: spasiť duše pre večnosť. Svet sa rútil do záhuby.“
Aby Pán zmiernil veľkú úzkosť sestry Consoláta pri zničení toľkých domov v jej milovanom Turíne v dôsledku bombardovania, vrátil sa k rovnakej myšlienke viery (december 1942): „Consoláta, domy budú znovu postavené; duše, ktoré sa zatratia nie. Nie je lepšie zachrániť duše a nechať zničiť domy, ako zachrániť domy a zahubiť duše?“ Tak ako tomu bolo pri verejných nešťastiach, tak tomu bolo aj v tých rodinných a osobných. Vždy, aj v prípadoch obzvlášť bolestných, pred ktorými rozum zostáva stáť a pýta sa: Ale prečo?, prichádza z neba rovnaká odpoveď: Božia Láska, Dobrota, Milosrdenstvo.
Jedného dňa, keď Consoláta plakala pre náhlu smrť svojej priateľka z detstva, istej Celesty Canda, ktorá po sebe zanechala štyri siroty, z ktorých najstaršia mala sotva deväť rokov, Ježiš odpovedal: „Celesta Canda sa teraz raduje z večného nazerania a z raja a bdie s ešte väčšou nežnosťou nad dušami svojich štyroch detí, viac, než keby bola zostala na zemi.“ Ako ľúbezná útecha, koľko svetla z neba vrhajú tieto slová na všetky rodinné smútky!
Teda veriť v lásku znamená veriť, že Ježiš nás miluje, že nás chce spasiť a že všetko to, čo koná a čo pripúšťa, či už v celom svete, alebo v malom svete duše, je vždy pre naše dobro. Je však málo duší, a to aj medzi tými, ktoré sa oddali zbožnosti, ktoré majú túto pevnú a praktickú vieru v Lásku. Snáď ju majú, no slabú a ľahko kolíšu pod ranami skalpelu božského Umelca, ktoré sú zamerané na zdokonalenie diela jeho rúk. A koľko duší bolo privedených k videniu Boha skôr prísnym Pánom než dobrým Otcom! Pre nich platí tento sladký povzdych Ježiša sestre Consoláte: „Nerobte zo mňa Boha tvrdého, keď som Bohom lásky!“ (22. november 1935). Pre nich tiež platí odpoveď, ktorú dal Ježiš sestre Consoláte, keď sa ho pýtala, ako chce byť nazývaný (26. septembra 1936): „Nesmierna Láska, nekonečná Dobrota!“ A ešte rada, ktorú dal Ježiš sestre Consoláte, keď sa nemohla rozhodnúť, či má napísať v liste Najsvätejšie Srdce Ježišovo alebo Srdce dobrého Ježiša (22. júna 1936): „Napíš Srdce dobrého Ježiša, lebo že som svätý, vedia všetci, ale nie všetci vedia, že som dobrý.“
Preto duša, ktorá chce žiť z lásky, musí sa dobre upevniť v tejto pravde a aplikovať ju tisícorakým spôsobom v každodennom živote. Nezastavovať sa u tvorov ani u udalostí, ale vo všetkom vidieť Boha a jeho lásku; a vždy, v príjemnosti i protivenstvách, v pokoji aj za búrky zbierať svoju energiu, aby vyslal k nebu volanie neoblomné viery: "Sväté Srdce Ježišovo, verím vo tvoju lásku ku mne! "To vlastne napísal už apoštol lásky: „A my sme spoznali a uverili v lásku, ktorú má Boh k nám“ (1 Jn 4,16).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára