Nebo je stav a miesto
najvyššej blaženosti, v ktorom majú anjeli a ľudia nadprirodzené
Božské vlastníctvo. Nebo nie je len stavom duše, lež hovoríme, že ide aj
miesto; okrem anjelov a svätých sú tu prítomné aj najsvätejšie človečenstvo
Pán Ježiša Krista a Preblahoslavená Panna Mária dušou aj telom. Kde sa však
toto miesto nachádza a akého je charakteru je nám ľuďom neznáme.
Spravodliví, ktorí po smrti
nepotrebujú nijaké očistenie, budú priamo vidieť Boha, budú ho milovať
dokonalou láskou, no nie všetci v rovnakom stupni. Pápež Benedikt XII. (r.
1336) vyhlásil (proti tým, ktorí tvrdili, že blažené videnie Boha dosiahnu
ľudia až v deň posledného súdu): „Vyhlasujeme, že (...) duše všetkých
svätých, ktoré nepotrebujú nijaké očistenie, budú hneď po smrti (...) a tiež
ešte pred tým, ako znova prijmú svoje telá a pred posledným súdom, nazerať
priamo na Božskú podstatu z tváre do tváre bez tohto, aby im to bolo
sprostredkované nejakým stvorením (...) skrze toto nazeranie budú skutočne
blažené a získajú večné odpočinutie.“ Florentský koncil dodáva, že tí,
ktorí dosiahnu očistenie či svätí v nebi „budú jasne vidieť Boha takého
aký je - Trojjediného a jedného – pre rôzne zásluhy však každý inak
dokonale.
Podstatou nadprirodzenej
blaženosti, ako píše sv. Tomáš, je dosiahnutie dokonalého dobra, ktoré
dokonale uspokojí každú túžbu. Dokonalým dobrom je tu Boh sám, ako to píše sv.
Augustín: „Stvoril si nás pre seba Pane a nespokojné je naše srdce, kým
nespočinie v Tebe“ (porov. Vyznania 1, 1). Musíme tu teda rozlíšiť blaženosť
prirodzenú, ktorá spočíva v dokonalom uspokojení prirodzených ľudských
túžob (ide o poznanie a milovanie Boha skrze prirodzené sily, nakoľko
rozum a vôľa sú prirodzene zamerané na poznanie a milovanie Najvyššieho
dobra) a blaženosť nadprirodzenú, ktorá presahuje prirodzené sily a spočíva
v účasti na Božskej prirodzenosti, ktorú sami zo seba nemôžeme vidieť ani
milovať.
Blažené videnie je jasným a priamym,
no nevyčerpateľným poznaním Boha, ako sám o sebe je. Čo to znamená? Poznanie
jasné: – rozlišujeme poznanie Boha skrze rozum a skrze vieru, no tieto
sú vždy nejasné a zahaľuje ich temnota. Jasné znamená, že nebude už nijakej
prekážky a nijakej temnoty v poznaní Boha. Poznanie priame:
taktiež sa nazýva bezprostredné, pretože Boha budeme poznávať priamo v ňom
samom a skrze neho samého, už nie skrze stvorenia a preto sa toto blažené
videnie odlišuje od abstraktného poznávania, ktorého sa nám dostáva skrze Božie
diela. Poznanie nevyčerpateľné: pozostáva v tom, že človek bude
poznávať Boha celú večnosť bez tohto, aby niekedy toto vyčerpal, nakoľko Boha
nemôžeme nikdy absolútne pochopiť.
Blažené videnie zahŕňa ľudský
intelekt, ktorý však potrebuje zvláštne osvietenie, aby mohol nazerať priamo
Božskú podstatu. Toto sa nazýva svetlo slávy. Čo to je? Ide o nadprirodzenú
vlastnosť (habitus), ktorá zdokonaľuje rozum a jeho schopnosti dvíha k priamemu
videniu Boha. Rozumu pridáva nové schopnosti a zdokonaľuje tie prirodzené
v ňom existujúce. Svetlo slávy nie je vonkajškovou pomocou, lež je vnútornou
kvalitou; nie je kvalitou pomíňajúcou, lež trvalou. Blažené videnie je
prvotné, ktorého cieľom je Boh sám a druhotné, ktorým je
stvorenie spoznávané skrze Boha. Blažení v nebi priamo nazerajú na Boha,
na jeho podstatu, jeho vlastnosti a na tri Božské osoby. Každý však podľa
iného stupňa dokonalosti, nakoľko poznali a milovali Boha na zemi skrze
vieru a lásku. Po blaženom poznaní nasleduje blažená láska, skrze ktorú
svätí v nebi Boha plne a dokonale milujú. Účinkom blaženej lásky je
extáza a jednota s Bohom. Blaženosť, ktorú zakúšajú svätí v nebi
je večná a neodňateľná (IV. Lateránsky koncil)
***
BENEDICTUS DEUS
Vieroučný dekrét pápeža BENEDIKTA XII. o oblažujúcom videní Boha a o posledných veciach
(r. 1336)
Avignonský pápež Ján XXII. v jednej kázni roku 1331 tvrdil: duše vyvolených sa budú až po poslednom súde a vzkriesení tela tešiť z blaženého videnia; predtým vlastnia iba nedokonalú blaženosť. Roku 1332 kázal takisto o treste zatratených. Kázne neboli nijakou slávnostnou vieroučnou definíciou, ale len súkromným prejavom, pápežovej mienky. Ihneď sa zdvihol veľký odpor zo strany dominikánov najmä vo Francúzsku, a františkánov, predovšetkým pápežovi nepriateľských prívržencov Ľudovíta Bavorského v Nemecku. Pápež sa vzdal svojej súkromnej mienky v prospech tradičného cirkevného učenia, ktoré chcel predložiť v slávnostnej dogmatickej definícii. Avšak až Benedikt XII., jeho nástupca, po dôkladnom preskúmaní mohol vydať slávnostné rozhodnutie v konštitúcii Benedictus Deus.
S apoštolskou autoritou
definujeme v tejto konštitúcii, ktorá má mať trvalú platnosť:
Podľa všeobecného Božieho nariadenia boli a budú v nebi, v nebeskom kráľovstve a v nebeskom raji s Kristom, v spoločenstve so svätými anjelmi: duše všetkých svätých, ktoré odišli z tohto sveta pred utrpením nášho Pána Ježiša Krista, a (duše) svätých apoštolov, mučeníkov, vyznávačov, panien, a iných veriacich, ktorí zomreli po prijatí svätého krstu Kristovho a u ktorých pri smrti nebolo nič, čo by bolo treba očistiť, a ani v budúcnosti, keď umrú, nebude nič, alebo tí, čo boli po smrti očistení, ak u nich bolo niečo, čo bolo treba vtedy očistiť, alebo v budúcnosti bude treba očistiť, a duše detí, ktoré tým istým Kristovým krstom už boli znovuzrodené, alebo ktoré vôbec kedy budú pokrstené, keď po krste pred užívaním slobodnej vôle zomrú: (teda tie) boli, sú a budú v nebi a v nebeskom kráľovstve a v nebeskom raji s Kristom pridružené k spoločnosti svätých anjelov hneď po ich smrti alebo po očistení — ako to bolo vyššie povedané — u tých, čo potrebujú také očistenie, a to aj pred opätovným spojením so svojím telom a pred všeobecným súdom po vystúpení nášho Vykupiteľa Ježiša Krista, nášho Pána, do neba.
A po utrpení a smrti nášho Pána Ježiša Krista videli a vidia Božiu podstatu bezprostredným nazeraním a aj z tváre do tváre, bez sprostredkovania nejakého stvorenia, ktoré by pritom bolo predmetom videnia, ale božská podstata sa im ukazuje bez sprostredkovania nezahalené, jasne a otvorene. V tomto videní sú duše naplnené požívaním božskej podstaty. A týmto videním a týmto požívaním sú duše tých, čo už zomreli, skutočne šťastlivé vo vlastnení večného života a večného odpočinutia.
Aj duše tých, čo v budúcnosti zomrú, budú pred všeobecným súdom vidieť a požívať tú istú božskú podstatu. Také videnie božskej podstaty a jej požívanie odstráni u nich úkony viery a nádeje, lebo viera a nádej sú vlastné teologické čnosti. Keď sa však raz u nich toto bezprostredné videnie začalo alebo sa začne, potom toto videnie a toto požívanie pokračuje bez prerušenia alebo umenšenia a bude pokračovať až do posledného súdu a od neho až naveky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára