KAMENE BUDÚ KRIČAŤ!

 

Cirkev žije vo svete, no nie je zo sveta, pretože nepochádza z rúk človeka, ale z rúk Boha v ľudskom tele. Ježiš Kristus usporiadal Cirkev na tomto svete ako dokonalú spoločnosť. Znamená to, že má všetko potrebné k tomu, aby doviedla človeka k spáse duše. Spása duše však nie je čosi absolútne neprítomné, či budúce, pretože naše terajšie skutky majú priamo na jej plný rozkvet či jej úplný zánik priamy vplyv. Už teraz na spáse našej duše môžeme pracovať. Človek je jednota duše a tela a preto má Cirkev starostlivosť o spásu duše ako v rodine duchovnej, tak aj vonkajšej - sociálnej. Táto je k nej priradená a je jej prejavom. Toľko základy z náuky Božieho zjavenia vykladaného neomylne po dve tisícročia Katolíckou cirkvou. 

Cirkev bola v 19. storočí vystavená obrovskému tlaku, pretože osvietenstvom ovplyvnení racionalizmus vyústil v ideovej a politickej oblasti do liberalizmu a individualizmu. Spoločnou črtou oboch myšlienkových prúdov bolo ostré odmietnutie spoločenského vplyvu Cirkvi. Cirkev sa proti týmto snahám o vytlačenie na perifériu vehementne bránila; pápeži vynakladali mnoho úsilia na to, aby osvetlili základy prirodzeného práva, sociálnej spravodlivosti a práv Cirkvi zasahovať do diania v rovine princípov. 

  "Cirkvi nebolo zverené poslanie viesť ľudí k šťastiu rýdzo pozemskému a pominuteľnému, lež k večnému (...) v žiadnom prípade sa však nemôže vzdať Bohom zverenej úlohy zasahovať svojou autoritou (...) do všetkého, čo má súvis s mravnosťou" 

(Pius XI. Quadragesimo anno, b. 41).

 "I keď je teda prvoradou úlohou svätej Cirkvi viesť duše k svätosti a robiť ich účastnými nadprirodzených dobier, predsa ona prejavuje svoju starostlivosť aj o každodenné požiadavky života ľudí, a to nielen čo sa týka ich živobytia a životných podmienok, ale aj ich blahobytu a všestranného kultúrneho rozvoja v jeho mnohých aspektoch a podľa rozličných období." 

(Ján XXIII. Mater et Magistra, b.2)

 Cirkev sa snaží prispôsobiť všetok život poriadku Božiemu, ktorý bol vložený do stvorenia a ktorý bol nekonečne zdokonalený  a obnovený poriadkom milosti skrze Ježiša Krista. Preto, ak sa diali zo strany štátov či jednotlivcov spravujúcich štáty príkoria poriadku prirodzenému (ak bol narúšaný či priamo opomínaný), či sa verejne opovrhovalo poriadkom Ježiša Krista, Cirkev pozdvihovala neochvejne svoj hlas. Tak sa deje ostatne až do dnes. 

Autorita nemá svoju morálnu oprávnenosť sama od seba. Nemá sa správať despoticky, ale má pracovať pre spoločné dobro „ako morálna sila, ktorá sa opiera o slobodu a o vedomie prevzatej povinnosti a úlohy“.

„Ľudský zákon má povahu zákona v miere, v akej sa zhoduje so správne [mysliacim] rozumom; z toho je zrejmé, že sa odvodzuje z večného zákona. V miere, v akej sa vzďaľuje od rozumu, sa volá nespravodlivý zákon; a tak nemá povahu zákona, ale skôr určitého násilia.“

Autorita sa oprávnene vykonáva len vtedy, ak sa usiluje o spoločné dobro danej spoločnosti a ak na jeho dosiahnutie používa morálne dovolené prostriedky. Ak sa stane, že vládcovia vydajú nespravodlivé zákony alebo urobia opatrenia, ktoré protirečia morálnemu poriadku, tieto nariadenia nie sú vo svedomí záväzné. „V takom prípade autorita zrejme prestáva byť autoritou a nastáva hrubé bezprávie.“ 

(Katechizmus Katolíckej Cirkvi 1902-1903)

 Ak sa takto nedeje, je tu Cirkev, ktorá má byť morálnou autoritou a má pozdvihnúť svoj hlas, pretože sa narúša prirodzené právo (príp. nadprirodzené právo). Veď 

"Je úlohou Cirkvi pripomínať ľuďom dobrej vôle práva ľudskej osoby a rozlišovať ich od protiprávnych a falošných nárokov."

(Katechizmus Katolíckej Cirkvi 1930)

Túto vážnu povinnosť však biskupi na Slovensku zrejme nevidia. Pretože mlčia a nekonajú nič z vyššie uvedeného. Doslova onemeli. Ukolísala ich sladká uspávanka otrávenej liberálnej politiky, ktorá im pravdepodobne ponúkla nejaký kompromis. Napriek tomu, že v minulosti dokázali odporovať komunizmu, ozývali sa proti ničiteľom života v matkinom lone, dnes len servilne odkazujú: „Poslúchajte štátne orgány.“ 

Predseda konferencie biskupov Slovenska dokola opakuje ako Cirkev rešpektuje nariadenia štátu, ako chcú biskupi napomáhať úsiliu štátnych orgánov v boji proti Covid 19, ako sa veriaci majú dať testovať. Nehľadí na to, že sú tu mnohé oprávnené otázniky, pochybnosti a nejasnosti; nechápu, že tu hrozí riziko vytvorenia protiprávneho a prirodzenému právu odporujúceho systému riadenia štátu, ako na to upozorňujú právni i lekárski odborníci. Biskupi prijali mantinely sekulárneho štátu, ktorí s nimi uzavrel "ad hoc" nejaké "status quo" a nedostali sa ďalej ako k pár vetám falošného upokojovania veriacich. 

Nekarhajú ako dobrí otcovia, neskúmajú, kde je hranica aktuálnych opatrení a či nie je nimi narušený prirodzený poriadok vecí či nadprirodzená povinnosť úcty k Bohu, ktorú nemožno odložiť bokom. Sú spokojní s odrobinkami a doslova „panáčkujú“ pred krízovým štábom, aby ukázali svoju servilnosť. 

Hoci má Cirkev nádherné sociálne učenie, nikto z biskupov ho nepoužíva a neochraňuje tých, ktorí jeho zneužívaním dnes tak trpia - prichádzajú o prácu, rozpadajú sa im vzťahy pre aktuálnu situáciu. Nik sa ani len neozve. Akoby sa zabudlo na sociálny rozmer človeka. Biskupi sa niečoho zľakli a utiekli do ríše číreho spiritualizmu, kde je všetko opreté o sterilné duchovné princípy bez reálnych dopadov; kde je život dokonalý a kde sa cítia bezpeční a istí. No toto katolícka náuky nikdy neradila, nikdy neprikazovala praktizovať, ba nikdy nedovoľovala.

 Je ťažké to konštatovať, no naši biskupi robia presne to, čo Cirkev vždy odsudzovala. Úplne sa stiahli z verejného angažovania sa v sociálno-politickej sfére aktuálnej situácie, kde mali naopak byť ostražito prítomní. Prestali byť protiváhou štátu a začali mu poklonkovať. Boží ľud je stratený, nemá istotu a bojí sa budúcnosti. A biskupi mlčia. Neutešujú, nehrozia, nepomáhajú. Dovoľujú, aby sme žili dvojitým životom: jedným v kostole a jedným doma. Najnovšie sa z domu spravil už aj kostol. Lenže, táto dvojkoľajnosť je bludom, reliktom komunistickej éry, kedy bolo treba hrať na verejnosti divadlo pre diktatúru, ktorá vládla. No ten čas je preč. Pozostatok mal byť dávno z ľudu odstránený. No to sa nestalo. Ak navyše biskupi túto rozdvojenosť života tolerujú, musíme sa zhroziť a zvolať s Hamletom: "Je niečo zhnité v slovenskej Cirkvi"! Pretože to môže znamenať tri veci: alebo biskupi stále žijú v dobe minulej a nevedia z nej vyjsť; alebo vidia vyššie ako my a týmto sa bránia proti diktatúre, ktorá nastupuje (je katastrofa ak neupozorňujú a nebijú na poplach!); alebo schovali hlavu do piesku a dúfajú, že to nejako samo prejde. Všetky tri postoje sú však naivné a nehodné mužov Cirkvi. Výsledkom bude totiž strata viery u tých, ktorí ešte nejakú majú. A pretože si neuvedomujú, čo sa deje, na obzore vidíme socialistov a ľavičiarov, ako sa chytajú kresťanskej agendy.

Zvláštnu politiku robí Konferencia biskupov Slovenska na čele s arcibiskupom z Bratislavy (V tejto súvislosti padne výborne Tolkienov text o prsteni moci: "Jeden prsteň všetkým vládne, Jeden všetky nájde, Jeden všetky privedie a v temnote zviaže."). Politiku nezmyselnú, nejasnú, pochybnú, nič neprinášajúcu, nečitateľnú a Cirkvi škodiacu (doteraz to tak vždy bolo), ktorá môže skončiť katastrofou. 

Čo môžeme urobiť my, jednoduchí veriaci? Modliť sa, prijímať sviatosti a jasne pomenovať aj nepríjemné stránky života v Cirkvi. Ako píše apoštol: "Vhod i nevhod." Pretože pred sebou máme jedine Ježiša Krista a večnú spásu duší, nie politiku a verejnú mienku. Raz totiž budeme stáť pred súdom Boha a nie ľudí, vlády ani masmédií.

Otcovia naši, my potrebujeme váš hlas, potrebujeme náuku Cirkvi a vaše ostražité oko! Vytiahnite hlavu z piesku a vravte! Nenechajte Božie stádo opustené, neumlčiavajte sami seba. Lebo ak vy budete mlčať, kamene budú kričať!