Nasledujúce
vyznania napísala pokorná sestra Jozefína Mendézová iba s najväčším sebazáporom a
v poslušnosti:
Keď som bola po všetky tieto dni ťahaná do pekla a diabol
prikazoval tým ostatným, aby ma mučili, tí mu odpovedali: „To
nedokážeme. Odrieka sa iba pre (a označili Pána bohorúhavým výrazom).“
Potom im prikázal, aby mi dali piť síru a oni opäť odpovedali: „Ale ona
dobrovoľne drží smäd.“ „Hľadajte, hľadajte, nájdite akýkoľvek úd ktorý
si (ona) našla pre vlastné uspokojenie a slasť...“ A podotýkam, že keď
ma chceli spútať, aby ma odviedli do pekla, nikdy ma nevedeli uviazať
tam, kde som nosievala nástroje môjho pokánia. Všetko to píšem
v poslušnosti.“ (1. apríl 1922)
Jozefa
opisuje aj sebaviniace výkriky zatratených: - Niektorí kričia kvôli
hrozným bolestiam na rukách. Myslím si, že preto, že kradli. Kričia -
„Kde zostalo to, čo ste si vzali? Vy prekliate ruky! Prečo som len chcel
mať to, čo mi nepatrí? Veď som si to ani nesmel ponechať dlhšie ako len
pár dní!“ Iní obviňujú svoje oči, svoj jazyk, každý obžalúvava to, čo
bolo nástrojom, príčinou jeho hriechov. „Pôžitok, ktorý si si doprialo,
musíš teraz draho zaplatiť, telo moje! Ty si to tak chcelo!“ (2. apríl
1922)
Zdá
sa mi, že duše samé seba najviac obviňujú predovšetkým z hriechov proti
čistote, z krádeží a nekalých obchodov a že väčšina z nich je prekliata
práve kvôli tomu. (6. apríl 1922)
Videla
som padať do priepasti mnoho svetsky založených ľudí a človek nedokáže
ani popísať, ani pochopiť, čo za vreskot zo seba vydávali a ako hrozne
plakali: „Na veky prekliaty! Mýlil som sa! Som stratený. Som tu navždy.
Už nieto žiadnej záchrany! Buď aj ty prekliaty!“ Všetci žalovali príčinu
svojej záhuby: niektorí konkrétnych ľudí, iní určité okolnosti.
(september 1922)
Dnes
som videla padať do pekla mnoho duší. Myslím, že to boli svetskí ľudia.
Satan vrieskal: „Teraz mi svet prepadol! Teraz už poznám ten najlepší
prostriedok, ako sa chopiť duší - potrebujem len dráždiť ich
pôžitkárstvo. To ich „Nie!“ ... „Najprv ja!“ .... to chcem zmeniť
predovšetkým. Len žiadnu pokoru! Vychutnávať! ...To mi zabezpečí
víťazstvo. Skrz to mi sem budú padať masovo!“ (4. október 1922)
Počula
som, ako bol diabol, po tom, čo mu unikla jedna duša prinútený priznať
si svoju bezmocnosť: „Hanba! Hanba! Prečo mi tak veľa duší uniká? Veď
boli moje (a začne vyratúvať ich hriechy). Neustále sa bez prestania
namáham a predsa mi uniknú, lebo za nich vždy ktosi trpí a činí pokánie!
(15. január 1923)
Dnes
v noci som nebola v pekle, ale bola som vzatá na jedno miesto, kde
nebolo žiadne svetlo, iba v strede plápolal akýsi červený oheň. Ležala
som spútaná, bez toho, aby som mohla urobiť ten najmenší pohyb. Okolo
mňa bolo sedem, či osem bytostí, ich čierne telá boli osvetlené iba
odrazom svetla toho ohňa. Sedeli a rozprávali sa. Jeden povedal: „Musíme
byť veľmi opatrní, aby nás nebolo poznať, lebo ľahko môžeme byť
odhalení.“ Satan odpovedal: „Môžete prenikať vďaka ich ľahostajnosti...
Áno, myslím si, že keď sa tak skryjete, že vás nespoznajú, môžete ich
nastaviť na ľahostajnosť voči dobrému a zlému. Potom budete môcť čoraz
postupnejšie manipulovať ich vôľu a činiť ich tak čoraz viac naklonených
Zlu. Zvádzajte ich k ctižiadostivosti, aby hľadali iba svoje výhody
a rozmnoženie ich vlastného bohatstva, bez toho, aby sa starali o to, či
sa tak deje zákonným a spravodlivým spôsobom alebo nie. Vzbuďte v nich
túžbu po potešení a chuť ´po mäse´. Nech sú oslepení neresťami! (Tu
použil škaredé výrazy.) A tých druhých...veď viete, za čím plahočia ich
srdcia. Tak do toho! Vpred! Vzbuďte v nich vášeň, lásku a robte svoju
vec bez prestania, bez zľutovania a nemilosrdne. Musíme ten svet skaziť.
A nie, že mi tie duše uniknú!“ Ostatní mu odpovedali v priebehu jeho
reči: „Sme tvojimi otrokmi.“, „Chceme pracovať bez oddychu.“ „Áno, mnohí
proti nám bojujú.“ „Ale my chceme neprestajne, dňom i nocou pracovať.“
„Uznávame tvoju moc.“ A tak ďalej, všetci odpovedali takto. A ten, o
ktorom si myslím, že je sám Satan, povedal odporné slová. V diaľke som
počula zvuky akoby nejakých pohárov a čiaš a on kričal: „Nechajte ich,
nech len hýria! Potom budeme mať našu hru vyhranú. Nech len ďalej
hodujú, tí, čo myslia tak veľmi iba na svoj pôžitok. Takto sa k nim
môžete ľahko priblížiť!“ Potom povedal veci, ktoré sú príliš odporné
a hrozné na to, aby ich človek smel vysloviť alebo napísať. Nato zmizli,
akoby ich zhltol dym. (3. február 1923)
Diabol
vrieskal plný zlosti, lebo mu ušla jedna duša: „Nažeňte jej strach!
Priveďte ju k zúfalstvu! Ha, keď dôveruje v milosrdenstvo toho (a rúhal
sa Pánovi), potom som ju stratil. Ale nie! Naplňte ju strachom!
Nenechajte ju ani na okamih na pokoji, a predovšetkým: priveďte ju do
zúfalstva.“ Celé peklo preťal zlostný výkrik a keď ma Satan z tejto
priepasti vyhodil, neustále sa mi vyhrážal. Medzi iným mi povedal: „Je
to možné? Je to naozaj pravda, že slabé stvorenia zmôžu viac ako ja vo
všetkej svojej moci? Ale ja sa chcem schovať, zahaliť, skryť, aby som
zostal nespozorovaný. Stačí mi najmenší kútik, aby som doň vniesol
pokušenie: za ucho, medzi stránky knihy, pod posteľ. Mnohí na mňa
nedávajú pozor, ale ja rečním, rečním a rečním... a na konci zostáva
predsa len pár slov visieť v pamäti. Áno, schovám sa tam, kde ma
nenájdu.“ (7. a 8. február 1923)
Videla
som padať viacero duší, medzi nimi i dušu pätnásťročnej dievčiny, ktoré
preklínalo svojich rodičov za to, že ju nevychovali v bázni pred Bohom
a nepoučili ju o tom, že existuje peklo. Dievčina hovorila, že jej
život, hoci bol krátky, bol plný hriechu - svojim zmyslom, svojim vášňam
dopriavala akúkoľvek rozkoš. Predovšetkým sa žalovala, že čítala zlé
(nemravné) knihy... (22. marec 1923)
...Boli
tam duše, ktoré preklínali volanie Božie, ktoré vo svojom živote počuli
a nenasledovali ho, lebo nechceli žiť ako neznámi ľudia, ale túžili po
verejnom uznaní. Iní sa zase nechceli o nič ukracovať alebo sa
umŕtvovať, či niečoho sa zriecť. (18. marec 1922)
Raz,
keď som bola v pekle, videla som mnohých kňazov, rehoľníkov
a rehoľnice, ktorí preklínali svoje sľuby, svoju rehoľu, stav a všetko
to, čo by im v živote bolo bývalo prinieslo Svetlo a Milosť, o ktoré
prišli. Videla som aj duchovných hodnostárov. Jeden si vyčítal, že
zneužíval (materiálne) dobrá, ktoré mu nepatrili. (28. september 1922)
Boli
tam kňazi, ktorí preklínali svoj jazyk, ktorý prednášal slová
Premenenia, svoje prsty, ktoré sa dotýkali Tela Pánovho, slová
rozhrešenia, ktoré predniesli voči kajúcnikom, lebo napriek tomu
nedokázali zachrániť svoju vlastnú dušu a predchádzať príležitosti
k hriechu, ktorý im privodil pád do pekla. (6. apríl 1922)
Jeden
kňaz povedal: „Živil som sa jedom, pretože som nakladal s peniazmi,
ktoré mi nepatrili“ a obviňoval sa z toho, že poberal omšové štipendiá
na rôzne úmysly bez toho, že by samotné sväté Omše odslúžil. Iný
povedal, že patril do tajnej spoločnosti, kde zrádzal Cirkev
a náboženstvo a za peniaze umožňoval ohavné bohorúhania a svätokrádeže.
Iný ďalší povedal, že je prekliaty za to, že sa zúčastňoval hriešnych
predstavení, po ktorých by nesmel slúžiť svätú Omšu. Ale on to činil
a žil tak dlhých sedem rokov.
Jozefa
podotýka, že väčšina prekliatych kňazov a rehoľníkov sa obžalúva
z hrozných hriechov, spáchaných proti mravnej čistote, z hriechov proti
sľubom chudoby, z nedovoleného nakladania z cirkevným/rehoľným majetkom,
vážnych zlyhaní v oblasti lásky k blížnemu (prechovávanie nenávisti,
hnevu, žiarlivosti, pomstychtivosti atď.), ako aj z vlažnosti, duchovnej
lenivosti, pohodlnosti, ktorým sa poddávali a ktoré ich doviedli
k spáchaniu ťažkých hriechov, v neposlednom rade tiež zo zlého
vysluhovania Sviatosti Zmierenia (zo strachu o svoju povesť pred ľuďmi)
a z nedostatku odvahy a čestnosti.
Nasleduje
doslovný prepis zápisu sestry Jozefy o „Pekle Bohu zasvätených duší“ zo
4. septembra 1922:
„V tento deň som nazerala zvláštnemu súdu nad Bohu
zasvätenými dušami. Nevedela som sa zbaviť týchto myšlienok, lebo ma tak
veľmi ťažili. Naraz som sa cítila spútaná a premožená takou veľkou
ťažobou, že som pod jej vplyvom s väčšou jasnosťou ako kedykoľvek
predtým spoznala, aká je Svätosť Božia a ako veľmi sa Bohu protiví každý
jeden hriech. Akoby vo svetle blesku som pred sebou videla celý svoj
doterajší život, začínajúc mojou prvou svätou spoveďou, končiac dnešným
dňom. Všetko sa mi zdalo ako prítomnosť: moje hriechy, Milosť Božia, deň
môjho vstupu do kláštora, moja obliečka, zloženie mojich sľubov,
duchovné čítania, exercície, rady, ktorých sa mi dostalo, všetka pomoc,
dobré podnety, ktoré som vo svojom rehoľnom živote obdržala. Nedá sa to
popísať, aký hrozný zmätok pociťuje duša v takomto okamihu: „Všetko je
teraz preč.“ „Som naveky stratený.“ (Tu treba podotknúť, že Jozefína samu
seba neobviňuje ani z jedného jediného hriechu, ktorý by ju mohol
uvrhnúť do pekla. Pán jej len chcel ukázať hrozné následky hriechu, aby
ich na sebe samej pocítila, ako keby si ich znášanie sama skutočne
zaslúžila.) V tom istom okamihu som sa ocitla v pekle, avšak bez toho,
aby som bola doňho vtiahnutá ako inokedy. Duša sa do pekla rúca sama od
seba, rúca sa sama, akoby chcela zmiznúť spred tváre Božej, aby ho mohla
nenávidieť a preklínať. Moja duša sa ponorila do priepasti
nezmerateľnej hĺbky. Hneď som počula, ako sa iné duše tešia, že ma vidia
v tých istých bolestiach, aké znášajú ony samé. Je to martýrium,
počúvať tieto hrozné výkriky, ale myslím si, že sa nič nedá porovnať
s trápením duše, žízniacej po zlorečení a preklínaní. Čím viac kľaje,
tým viac v nej rastie smäd po ďalších ohavných preklínaniach, ktoré by
mohla vrieskať. Také niečo som ešte nikdy neokúsila. Doteraz bola moja
duša pri týchto odporných bohorúhaniach naplnená smútkom a bolesťou,
pričom zároveň nebola schopná vzbudiť si žiaden skutok lásky. Ale dnes
to bolo presne naopak.
Videla
som peklo ako vždy doteraz: dlhé chodby, priehlbiny, oheň. Počula som
výkriky tých istých duší, rúhali sa Bohu. Lebo - a o tom som už viackrát
písala - hoci človek nevidí žiadne telesné formy a tvary, predsa cíti
bolesti, akoby mal telo a tiež spoznáva tie duše. Jedni kričia: „Ó, tak
teda aj ty si tu! Ako aj my! Mohli sme sa sami rozhodnúť, či tie sľuby
zložíme alebo nie! Ale teraz !“ a počuť, ako preklínajú svoje večné
sľuby. Potom som bola sotená do priehlbiny, naplnenej páľavou a akoby
stlačená medzi horiace dosky. Bolo to, akoby sa do môjho tela vtláčali
do červena rozžeravené železné hroty. Zdalo sa mi, akoby mi chceli
vyrvať jazyk, hoci to nedokázali, to mi spôsobovalo temer nevydržateľné
bolesti. Moje oči vyzerali, akoby mi chceli vystúpiť z jamôk, myslím, že
preto, že ich tak mocne pálil oheň. Ani jeden jediný necht nezostal
ušetrený príšerných bolestí. Nemohla som pohnúť žiadnym údom, ani zmeniť
jeho polohu a tak si uľaviť, lebo telo bolo sťa stlačené a pokrivené.
V ušiach jačia výkriky zúfalstva, ktoré ani na okamih neustávajú. Všetko
tu zapĺňa odporný, hnus vyvolávajúci smrad a berie človeku dych, je to
ako keď horí hnijúce mäso spolu so smolou a sírou, chcem tým povedať, že
ten zápach nie je možné prirovnať k ničomu, čo poznáme vo svete.
To
všetko som preciťovala. Hoci sú tieto trápenia hrozné, neboli by ničím
bez bolesti duše. Duša trpí neopísateľným spôsobom. Keď som pri
predošlých videniach zostupovala do pekla, neopísateľne som trpela, lebo
sa mi zdalo, akoby som vystúpila z kláštora a za toto bola prekliata.
Ale tento krát nie. Bola som v pekle so zvláštnym znamením ako
rehoľnica, so znamením duše, ktorá svojho Boha poznala a ľúbila a tie
isté znamenia som videla aj u iných duší. Nevedela by som povedať, podľa
čoho sa to dá spoznať, snáď podľa toho, že tieto duše iní prekliati
a sám diabol viac a obzvlášť ohavne hanobia...aj veľa kňazov! Neviem to
vysvetliť, v čom spočívalo to trápenie, ktoré bolo celkom iné, ako bolo
to, čo som preciťovala pred tým. Lebo ak je duševné trápenie svetského
človeka hrozné, nie je ničím v porovnaní s utrpením Bohu zasvätenej
duše. Neprestajne ju neopúšťajú tie tri slová - “chudoba, čistota,
poslušnosť“, ako také hlodavé hryzy svedomia.
Chudoba
! Bola si slobodnou a sľúbila si to. Prečo si si potom dopriavala taký
komfortný život? Prečo si potom tak ľpela na veciach, ktoré ti
nepatrili? Prečo si poskytla svojmu telu akékoľvek pohodlie? Prečo si si
vyhradila slobodu disponovať vecami, ktoré boli majetkom rehoľného
rádu? Nevedela si, že už nemáš žiadne vlastnícke právo? Že si sa ho
z vlastnej slobodnej vôle zriekla? Prečo tie reptania, keď ti niečo
chýbalo alebo keď si si myslela, že sa s tebou jedná horšie ako
s ostatnými? Prečo?
Čistota:
Ty sama si dobrovoľne zložila sľub čistoty a vedela si veľmi presne, čo
si to bude vyžadovať. Ty sama si sa zaviazala. Ty sama si tak chcela.
A potom? Ako si ten sľub dodržala? A duša neprestajne odpovedá
v nevýslovnej vnútornej bolesti: „Áno, ja som spravila ten sľub a bola
som slobodnou. Nemala som ho dávať. Ale dala som ho a bola som
slobodnou!“ To trápenie, tie výčitky svedomia a posmešky ostatných
prekliatych spôsobujú niečo, čo sa nedá vylíčiť žiadnymi slovami!
Poslušnosť!
Ty sama si sa slobodne zaviazala, že budeš poslušnou svojim
predstaveným a reguliam svojej rehole. Prečo si potom posudzovala to,
čím si bola poverená? Prečo si nebola vernou rehoľným zvyklostiam? Prečo
si sa vzdala záväzku spoločného života? Spomeň si na sladké jarmo
tvojej svätej regule. A ty si ho nechcela niesť! „A teraz musíš
poslúchať nás“, ryčia diabolské hlasy, "a to nie jeden deň, nie jeden
rok, nie jedno storočie, nie - navždy, po celú večnosť!“ „Ty si tak
chcela! Bola si slobodnou!“
Duša
nestráca ani na okamih vedomie, že si raz vyvolila za svojho ženícha
Boha, že ho nadovšetko milovala a kvôli Nemu sa zriekla všetkých
dovolených radostí a vôbec, všetkého, čo jej bolo na Zemi najmilšie a na
začiatku svojho rehoľného života okúsila sladkosť, čistotu a silu Božej
lásky. Teraz musí svojho Pána a Boha, ktorého si vyvolila, aby ho
milovala, kvôli svojej nezriadenej vášni po celú večnosť nenávidieť!
Táto
nutnosť nenávidieť, tento smäd po nenávisti je žízňou, ktorá ju
požiera. Niet jedinej spomienky, niet jedinej predstavy, ktorá by jej
mohla priniesť čo i len najmenšiu úľavu. Jej hanba jej pripravuje jednu
z najväčších múk. To je, keď všetci prekliati, ktorí sú vôkol nej, na ňu
neustále kričia: „Čo je to za div, že sme zatratení my? My sme nemali
tie isté pomôcky k spáse ako ty! Ale čo ty, čo ti chýbalo? Prebývala si
v kráľovskom paláci a bola si pri stole vyvolených...“
Všetko,
o čom píšem je len tieňom, v porovnaní s tým, ako trpí takáto duša.
Pretože nieto slov pre opísanie týchto múk. (4. september 1922)
zdroj: http://dielnasj.blogspot.com/search?updated-max=2013-07-25T11:21:00-07:00&max-results=7&start=12&by-date=false (krátené)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára