Načo sme na svete? Triviálna otázka, ktorá má v dnešných dňoch zvlášť veľkú dôležitosť. Ak by sme uvažovali spätne, teda zo života, ktorý žijeme by sme chceli vyvodiť odpoveď, museli by sme konštatovať, že žijeme v pohanskej spoločnosti a pohanským štýlom života. Katolícka viera nás však učí, že cieľom nášho života, ktorý máme dosiahnuť na základe Božieho povolania a vyvolenia v krste. Katechizmus nás poúča, že na svete sme preto, aby sme Boha poznali, jeho milovali, aby sme Bohu slúžili a tak dosiahli spásu svojej duše. Celým svojím životom sme radikálne nasmerovaní na Boha. Cieľ nášho života je teda mimo tohto sveta, je nadprirodzený, nad prírodou. Na svete sme ako pútnici, ktorí zápasia o svoju svätosť. Neomylný učiteľský úrad Cirkvi učí:
„Posledným cieľom diela je oslávenie Boha. Naň musí byť zamerané šťastie stvorení a osobitne človeka. Veď oslávenie Boha predstavuje vyšší stupeň ako šťastie človeka, pretože sa vzťahuje na Boha.“
(Synoda Kolínskej provincie, r. 1860)
Boh vo svojej nekonečnej dobrote určil človeka pre nadprirodzený cieľ, totiž pre účasť na božských dobrách, ktoré úplne presahujú každú ľudskú predstavu.
(I. Vatikánsky koncil, konštitúcia Dei Filius, 3. sessia)
„Človek má duchovnú a nesmrteľnú dušu (...) telo a myseľ (...) Boh sám je jeho posledným cieľom, v tomto živote, ako aj v budúcom.“
(Pius XI. encyklika Divini Redemptoris, r. 1937)
Boh dal človeku všetko potrebné, aby tento cieľ aj reálne dosiahol. Základom je vtelenie nášho Pána Ježiša Krista. Prichádza na svet ako „pravé svetlo“ (porov. Jn 9,5), pretože nám zvestuje spásnu náuku. Svojou smrťou nám získava Božiu milosť, skrze ktorú v nás prebýva celá Najsvätejšia Trojica. Božia milosť je nevyhnutná pre dosiahnutie spásy. Nazývame ju milosť posväcujúca (milosť habituálna). Táto zbavuje človeka prvotného hriechu a robí ho milým v Božích očiach. Milosť posväcujúcu však môžeme dosiahnuť jedine skrze nadprirodzené prostriedky: takými sú sviatosti, najmä sviatosť krstu a sviatosť zmierenia. Okrem milosti posväcujúcej nám Duch Svätý pomáha aj milosťou pomáhajúcou (milosť aktuálna), ktorou podporuje všetky naše ľudské schopnosti, čnosti a zručnosti, aby boli zamerané na oslavu Boha.
Milosť posväcujúca očisťuje dušu človeka od dedičného hriechu. Uzdravuje základné ľudské fakulty: rozum a vôľu. Pretože po páde do hriechu boli práve tieto ťažko narušené. Hoci neboli zničené (ako to tvrdia protestanti) a zachovali si časť svojich schopností, predsa utrpeli. Rozum sa zatemnil, jeho poznávacia schopnosť (čo je pravda a čo klamstvo) bola naštrbená a vôľa sa naklonila k zlému (stratila schopnosť zvoliť si skutočné dobro s ľahkosťou). Milosť uzdravuje a napravuje tieto defekty a preto bez nej obidve naše fakulty nemôžu fungovať správne. Bez milosti Božej rozum správne nepoznáva (je limitovaný a môže ľahko upadnúť do omylu, bludu) a vôľa sa správne nerozhoduje (stoja pred ňou obrovské prekážky, ktoré jej bránia správne vybrať). Človek po páde do hriechu sa nachádza v úbohom stave a nie je schopný dobro správne spoznať a pre toto spoznané dobro sa rozhodnúť. Potrebuje uzdravujúci dotyk milosti. Neexistuje teda taký stav človeka, v ktorom by bolo možné správne žiť svoj život aj bez pomoci Božej milosti, ako si to myslí moderní človek. Bez pomoci milosti Božej človek žije svoj život nadarmo, zbytočne, pretože míňa cieľ.
Zvlášť ak je človek pokrstený, a nežije v stave milosti posväcujúcej, nie len, že sa ťažko prehrešuje proti Pánu Bohu a jeho dobrote, lež sám seba tiež zbavuje potrebných požehnaní. Ak je milosti Božej zbavený dlhodobo, všetok nadprirodzený život a poriadok, ktorý v ňom milosť vybudovala, sa po čase rúca. Sami zo svojej vôle totiž Božský poriadok zachovávať nedokážeme; potrebujeme jeho pomoc. Stav človeka, ktorý opustil sviatosti je vskutku biedny a zároveň hrôzostrašný. Pretože ak v takomto stave opustí pozemský život, zomrie, hrozí mu, že bude zatratený.
Napojenie kresťana na sviatosti je doslova „otázkou života.“ Byť zbavený sviatostného života na krátky čas, neprináša veľké škody duši, ak čerpá z milosti, ktorú prijala vo sviatostiach, ak ju roznecuje zbožnou modlitbou, duchovným čítaním a konaním skutkov lásky. Tento čas však nevieme určiť presne, pretože záleží od duchovnej dokonalosti každého jedného človeka. Táto je u každého iná. Tkvie najmä v tom, že človek sa s pomocou milosti Božej vyhýba ťažkým hriechom, jeho modlitba je pravidelná a hlboká, odporuje dobrovoľným ľahkým hriechom a cvičí sa s radosťou v čnostiach. Ak uvažujeme nad touto skutočnosťou, realita je taká, že dokonalých ľudí je málo. Pretože ak by ich bolo veľa, stav našej spoločnosti a Cirkvi by nebol tak žalostný a ľudia by dokázali bojovať proti hriechu a jeho vonkajším prejavom. To sa však deje minimálne. Preto je tak potrebné, aby sme neboli oddelení od pôsobenia Božej milosti. Ak vidíme ľudskú slabosť v stave, kedy neexistujú nijaké obmedzenia, ako na tom môžu ľudia byť vtedy, keď sa im prístup k milosti obmedzí úplne?
Nadprirodzenému cieľu - videniu Boha - sa musí podriadiť všetko prirodzené. Nie je preto možné, aby nám bolo dopriate využívať všetky možnosti prirodzeného života, pričom prostriedky života nadprirodzeného sú postavené na druhú koľaj a považujú sa za menej dôležité. Ako je možné, že je nám dovolené navštevovať obchody, aby sme si zabezpečili chlieb pre svoje telo, no potreby duše nik do úvahy neberie? Kde sú pastieri Cirkvi, ktorých úlohou je sýtiť ľud zdravou náukou a Božskou milosťou? Ako je možné, že sa neustále skrývame za pozemské „zdravie“, že sa všade chránime rôznymi spôsobmi proti pozemskej chorobe, no nestaráme sa o spásu duší a teda neleží nám na srdci aj pokrm duchovný?
Pretože platí to, čo sme povedali vyššie, nečudujme sa, že sa nachádzame v chaose a zachvacuje nás nepokoj. Ak štát nerozpozná dobro, ktoré pre jeho občanov vyplýva zo sviatostí a z katolíckej náuky, ak sa nositelia autority nesklonia pred Trojjediným Bohom a nebudú si sami vyprosovať múdrosť pri riadení štátu, teda milosť múdro a správne riadiť svetské veci, nikdy neprivedú sebe zverený ľud k rozkvetu a prospechu. „Všetky zlá sa vo svete vyskytli len preto, lebo väčšina ľudí vypudila Ježiša Krista a jeho presvätý zákon zo svojich životov“, píše Pius XI. v svojej encyklike o kráľovskej vláde Ježiša Krista. A pokračuje:
„Preto tí, ktorí riadia národy a chcú si zachovať svoju autoritu neporušenú (...) nech sa sami neštítia aj so svojim ľudom preukazovať zvrchovanému Kristovmu panstvu povinnú úctu a poslušnosť (...) Ak je Boh a Ježiš Kristus vytesnený zo zákonodarstva a z verejného života (...) potom by sa mohlo stať, že autorita bude vyvrátená v jej základe (...) Výsledkom sú otrasy v celej spoločnosti, pretože tá už viac nemú žiadnu oporu ani záštitu.“
(Pius XI. encyklika Quas Primas, r. 1925)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára