Pred dvoma rokmi, 14. októbra 2018, sa pápež František rozhodol kanonizovať niekoľkých ľudí, medzi ktorých patril aj jeho predchodca, pápež Pavol VI. Samozrejme, je v moci pápeža blahorečiť či svätorečiť tohto, o kom je presvedčený, že by mal byť. Neznamená to však, že v jednotlivých prípadoch nie je priestor na pochybnosti či problémy. V tomto článku ponúkam niekoľko bodov na uvažovanie, ktoré by mal každý katolík poznať.[1]
Po prvé, ide o otvorenú teologickú otázku, či sa kanonizácie musia považovať za neomylné činy pápežského magistéria. Aj keď teologický konsenzus uprednostňoval neomylnosť, samotná Cirkev nikdy neurobila záväzné rozhodnutie v tejto veci, takže by bolo v zásade vylúčené opačné stanovisko. Môžu existovať vážne dôvody, pre ktoré by nebolo nerozumné, aby katolíci spochybňovali konkrétnu kanonizáciu.[2]
Po druhé, kanonizácie sa vždy chápali ako oficiálna odpoveď na ľudový kult alebo zbožnosť. V poslednej dobe sa však zdá, že určité blahorečenia a kanonizácie boli riadené politickými motiváciami, aby legitimizovali určitý „program“. Môže pomôcť malé porovnanie: Cirkev kanonizovala iba dvoch pápežov v rozpätí 700 rokov (Pius V. a Pius X.), no teraz to boli traja pápeži v rozpätí 50 rokov (Ján XXIII., Pavol VI. A Ján Pavol II.). Komentátori[3] hovorili o skutočnom zámere, ktorým bolo „svätorečenie Druhého vatikánskeho koncilu“.
Po tretie, proces, ktorým sa pripravujú blahorečenia a kanonizácie, nie je bezvýznamný. Tradičný dôsledný proces zavedený pápežom Urbanom VIII. (1623–1644) a dovedený k dokonalosti Prosperom Lambertinim (1734–1738, neskôr pápežom Benediktom XIV., 1740–1758) sa uplatňoval až do roku 1969. Medzi rokmi 1969 a 1983 sa neustále menil, až kým Ján Pavol II. nezaviedol nový súbor omnoho jednoduchších postupov, aby sa urýchlil proces vyhlasovania svätých. Minimalizovaná bola najmä úloha tzv. „diablovho obhajcu“[4], celkový počet zázrakov potrebných na kanonizáciu sa znížil na polovicu zo štyroch na dva (tj. po jednom pre blahorečenie a kanonizáciu) a uvoľnená bola aj „veľkosť“ očakávaného zázraku. Tieto zmeny[5] zvyšujú pravdepodobnosť, že sa beatifikácia alebo kanonizácia môže byť omylná.
Prípad Giovanni Battista Montiniho, vykazuje znepokojujúce vlastnosti. Zdroj vo Vatikáne mi potvrdil, že proces bol posunutý vpred takou rýchlosťou, že bohaté písomné pramene od Pavla VI. vo vatikánskych archívoch neboli vyčerpávajúco preskúmané. V archíve takého rozsahu by sa mohol ešte nájsť problematický materiál - najmä preto, lebo, ako vedia historici, Montini sa podieľal na tajných rokovaniach s komunistami a bol súčasťou vatikánskej Ostpolitik, ktorá zlyhala.
Po štvrté, v protiklade k dobre miereným pokusom bagatelizovať ťažkosti, kanonizácia neznamená jednoducho to, že „duša človeka je v nebi“. Ak by to tak bolo, mohlo by sa bezodkladne pristúpiť k svätorečeniu tisícov jednotlivých katolíkov, ktorí zomreli zbožne pri prijímaní posledného pomazania (Ide vskutku „kanonizácie“, ktoré sa bežne dejú na moderných pohrebných svätých omšiach, či už s alebo bez jasného preukázania zbožného prijatia posledného pomazania). Kanonizácia v skutočnosti znamenala vždy to, že svätý je príkladom hrdinsky žitých kresťanských čností a preto sa univerzálnej Cirkvi dáva ako vzor k úcte a napodobňovaniu, najmä pre tých, ktorí sa nachádzajú v rovnakom alebo podobnom postavení či životnom stave. Toto je základný dôvod, prečo bolo v dejinách za svätých vyhlásených tak málo kresťanov! Mnoho ľudí žije občas niektoré čnosti, no len veľmi málo z nich ich žije hrdinským spôsobom. Aj keď svätci nemusia byť „bezchybní“, stále sú skutočnými „velikánmi“ nadprirodzeného života. Pokiaľ ide o Pavla VI., bohužiaľ, existujú mnohé dôkazy o tom, že nie len, že zlyhal v heroickom žití čností, ale preukázal aj ich závažný nedostatok pri výkone pápežského úradu - predovšetkým v súvislosti s bezprecedentným rozsahom a násilnosťou liturgickej reformy, v období rokov 1964–1974, kde nefiguroval ako služobník tradície, ale ako jej pán a vlastník.
Po piate, ak majú aj niektorí katolíci pochybnosti o kanonizácii Pavla VI., sú opravení k tomu, aby ho považovali za zločinca a darebáka? V žiadnom prípade. Pavol VI. urobil veľa tohto, za čo ho môžeme obdivovať či prinajmenšom rešpektovať, pretože išlo o veci zhodné s povinnosťami jeho pápežského úradu: encykliku Mysterium Fidei z roku 1965, ktorá opakovala tradičnú doktrínu o Eucharistii; encykliku Sacerdotalis Caelibatus z roku 1967, ktorá obhajuje celibát kňazov; jeho Krédo Božieho ľudu z roku 1968, výrazné opätovné potvrdenie katolíckej viery; a najznámejšia je jeho encyklika Humanae Vitae z roku 1968, ktorá opakovala učenie Cirkvi, že akýkoľvek úmyselný pokus o zmarenie plodivého efektu manželského aktu je hriešny. Skutočnosť, že človek (či už laik, rehoľník alebo klerik) urobil veľa veľkých vecí pre Krista a Jeho Cirkev sám osebe nepredstavuje dôvod na jeho blahorečenie alebo kanonizáciu. V dejinách existujú desiatky pápežov, ktorí konali toľko dobrého ako Montini, lepšie povedané, oveľa viac - a to bez škvŕn, ktoré by boli škvrnou v ich pápežskom zázname a diskvalifikovali by ich z verejnej úcty.
Po šieste, ani v prípade legitímnych blahorečení a kanonizácií sa od katolíkov nevyžaduje, aby mali osobnú oddanosť ktorémukoľvek konkrétnemu svätcovi alebo aby jeho či ju vzývali ako súčasť svojho vlastného života modlitby, ani, aby niečie povýšenie k verejnej úcte dodalo každému jeho činu normatívnu hodnotou či každému názoru nepochybnú pravdivosť. Ako zdôraznili niektorí, politika kanonizovaných pápežov - vrátane ich liturgických rozhodnutí – bola často spochybňovaná či prekonaná neskoršími pápežmi.
Po siedme, nemôžeme spochybniť úctu a napodobňovanie veľkých svätcov minulosti, ktorých hrdinská čnosť je mimo akýchkoľvek rozumných pochybností objektívnych noriem a svedectiev generácií oddaných. Nemôžeme sa tiež mýliť, keď schvaľujeme a chválime každého katolíka, ktorého slová a skutky zjavne harmonizujú so známou doktrínou, disciplínou a tradíciou Cirkvi. Na druhej strane by bolo rozumné zdržať sa uctievania alebo napodobňovania tohto, o koho hrdinskom živote čností existujú objektívne pochybnosti alebo koho názory na veci závažného významu, ako je napríklad posvätná liturgia, sú plné chybných filozofických teórií racionalizmu či utilitarizmu.
O dva roky neskôr teda môžeme úprimne povedať: Montiniho prípad nezískal silu a ani nevykazuje nijaké náznaky masového kultu medzi veriacimi. Namiesto toho sa táto „kanonizácia“, podobne ako iné, zlúčila do všeobecného dystopického zmätku tohto pontifikátu. Je to ako Augiášove chlievy, ktoré bude musieť budúci rímsky pápež upratať, čo bude nezávideniahodná úloha.
Dr. Peter Kwasniewski
[1] Na prehĺbenie témy viď: https://onepeterfive.com/paul-vi-not-saint/”
[2] Pozri tiež: https://rorate-caeli.blogspot.com/2018/08/the-authority-of-canonisations-do-all.html”; tiež, https://rorate-caeli.blogspot.com/2018/12/follow-up-article-infallibility-of.html”
[3] porov. https://www.firstthings.com/web-exclusives/2018/10/paul-vi-and-the-canonization-of-vatican-ii
[4] Skúma dôvody, ktoré by mohli proces beatifikácie či kanonizácie zastaviť (možné charakterové chyby, nedostatky, psychické nevyrovnanosti kandidáta, príp. vieroučné omyly v jeho písomnostiach a pod.)
[5] porov. http://www.unamsanctamcatholicam.com/theology/81-theology/555-canonization-old-vs-new.html
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára