V Máriinej škole: strach prekonávať pohľadom na Ukrižovaného

 

Ako prinášajú aprílové dažde májové kvety, tak utrpenie prináša kvety čností. Panna Mária, naša matka veľmi dobre pozná túto pravdu a preto používa utrpenia k tomu, aby pripravila svojmu Synovi vojsko pre duchovný zápas. Koronavírus môže byť jej časom, v ktorom nás chce pripraviť na omnoho väčšie búrky, ktoré v budúcnosti určite prídu.  Aj keď sa môžu veľmi líšiť, dnešná kríza a krízy zajtrajška majú spoločného menovateľa: je ním strach. Nemyslime si však, že by naša milovaná Matka strach nepoznala.

Máriin veľký okamih strachu prišiel vtedy, keď Kristus, jej Božský Syn, ležal na zemi v Getsemanskej záhrade v agónii a modlil sa: „Otče, nech ma minie tento kalich!“ Keď sa Kristovo telo triaslo strachom, Máriinou dušou otriasal strach ako pri zemetrasení. Pretože jej prečisté srdce bolo dokonale zjednotené s Ježišovým Srdcom, prežívala muky tejto chvíle spolu s ním. Aké hrôzy a bolesti ho čakali? Ona, v hlbokom zjednotení prechádzala všetky muky spolu s ním: prežívala potupnú zradu apoštola Judáša, Ježišovu opustenosť od jeho milovaných apoštolov, Petrovo verejné zapretie jej Syna a tiež dopredu všetky muky krížovej cesty a umučenia samotného. Premýšľala o tom, ako a kde ho môže stretnúť počas jeho umučenia, ako by mu mohla prejaviť svoju lásku uprostred toľkej nenávisti. Na rozdiel od apoštolov, ktorí vedení pudom sebazáchovy, utiekli všetkými smermi, Mária, rozpálená Božskou láskou, plánovala „zachytiť“ Krista na niektorom úseku jeho cesty na Kalváriu.

Toto je prvá lekcia, ktorú nás učí. Ako bojovať so strachom. V časoch strašných súžení, sa máme ako Mária, zamerať na Ukrižovaného Krista. Kde je? Ako Ho nájdeme v takej chvíli? Kde Ho stretneme? Mária uvažovala a hľadala svoju príležitosť. A našla ju v okamihu, keď sa otvorili brány Pilátovho paláca, keď Kristus vykročil s krížom na pleciach v ústrety smrti. Neváhala prejsť krížom-krážom mestom Jeruzalem, aby tak čakala na vhodný moment, kedy by sa s Ním mohla na jeho krížovej ceste stretnúť. Ak sme v blízkosti Našej Panej, zameraní na Krista, keď sa ona zdvihne v Jemu ústrety spolu s apoštolom Jánom, poďme aj my a vytrvajme na ceste, ktorá vedie Ježišovi. Márne úvahy typu: „Čo si ľudia pomyslia?“ – idú bokom, veď Mária je našou sprievodkyňou. Nemôžeme predvídať, v akom zmysle sa prejaví Božia vôla v našom živote, no ak pozeráme na Pannu Máriu a načúvame jej nepoškvrnenému Srdcu, veľmi rýchlo sa nám vôľa nášho Pána odhalí.Pretože nám Ona pomáha. A ako vieme, Pán svojej matke nič neodmietne. Veď ona sama je Prostredníčkou všetkých milostí. Sv. Bernard povedal: "Ak más nejakú milosť, nejakú spásu, veď, že ti nedostala inak, ako rukami Márie." Preto je potrebné byť pri nej, dôverovať jej aj keď to znamená vystúpiť s ňou na Kalváriu a stáť pod krížom jej Syna. Pod Jeho a a našim krížom. No ona je vždy tam, vždy stojí, s pevným pohľadom a nádejou, nezlomená a pripravená prejaviť nám plnosť svojho súcitu a objatia.

Táto prvá lekcia obsahuje dôležitý aspekt. Strach nás môže donútiť triasť sa pred spravodlivosťou, ak je táto väčšia ako rozumný úsudok. Strach, kvôli ktorému sa triasol aj Kristus otriasol tiež Máriou, no nemohol ju premôcť. Vedela totiž, že tento kríž, ktorý spôsobuje strach, nie je poslednou štáciou. Vedela, že kríž prináša nový život, radosť. Vedela, že jej Syn neumiera ako stroskotanec, ale umiera ako obeť za hriechy, nevinný za hriešnikov. Umiera ako nepoškvrnená obeta, ktorá sa obetuje Bohu na oltári kríža. A ona, prvý bohostánok, sa svojím materinským utrpením pripájala k tejto obete a takmer umrela s ním. Ani naše trápenia obetované za spásu sveta v jednote s Pannou Máriu nie sú márnymi. Pretože skrze Kristovi smrť nás privedú k novému životu. Od pozemského k nebeskému, od porušiteľného k večnému. Pretože to je náš opravdivý domov.

Máriina myseľ nepozorovala len fyzický výzor Krista, jeho zmučenú tvár. Pozerala na Neho v jeho podstatných dispozíciách – „Nie moja vôľa, ale tvoja vôľa nech sa stane.“ Samotná Božia vôľa je kotvou duše, ktorá nás núti hovoriť s kráľom Dávidom: „Vyčkávam, kto by ma zachránil pred búrkou a víchricou“ (Ž 54, 9). Preto je potrebné, aby sme sa vo všetkom spájali s týmto Kristovým vyhlásením: "Tvoja vôľa nech sa stane vo mne, prijímam ju so všetkými dôsledkami a prejavmi."

Druhou lekciou, ktorú nám Panna Mária poskytuje je skutočnosť, že Ona nezostala nečinná. Len čo mohla, išla k Nemu, nasledovala Ho, súcitila s Ním. Išla do prvej línie, kde sa bojuje, neutekala od nej; nie s bláznivou odvážnosťou, lež s inštinktom Ducha Svätého, Božskou láskou. Jej vojaci robia to isté. Majú strach, no držia sa pri nej kým škrupiny strachu neopadnú, a oni okamžite konajú. Máriini vojaci kráčajú cez zasvätenie sa jej vo všetkom, čo pre ňu konajú – úkonmi vynáhrady, každým možným utrpením podstupovaním v jednote s Ňou a v hlbokom duchovnom spojení s jej trpiacim Synom.

Toto je konečným cieľom Panny Márie: aby, od zasvätenia sa jej Nepoškvrnenému Srdcu až po zjednotenie sa s ukrižovaným Kristom, Ježiš kraľoval v srdciach všetkých ľudí.Vtedy pominie akýkoľvek strach.