CISÁR HODNÝ OLTÁRA

bl. Karol Rakúsky

 Prečo blahorečiť cisára?

Otázka môže vyznieť naivne, no poukazuje na to, že životný príbeh cisára Karola Rakúskeho nie je medzi národmi jeho bývalej ríše dostatočne dobre známy, či je často priam skreslený nacionalistickými pohľadmi. V mnohých historiografiách je obdobie vlády cisára Karla často odsúvané do poznámky pod čiarou, či je úplne vynechané. Ako však odhaľujú nezaujatí historici, jeho význam je skutočne veľmi veľký. Hovorím to preto, lebo keby ľudia dobre poznali príbeh posledného habsburského cisára, uvedomili by si, že Karlov život, charakter, česť a vernosť majú univerzálnu platnosť, sú inšpiratívne a príťažlivé pre všetkých - bez ohľadu na politický názor, rasu alebo národnosť. Človek, ktorý sa zaujíma o jeho osobu a úlohu v dejinách nemusí patriť medzi tzv. „monarchistov“ – ľudí túžiacich po obnovení monarchie ako spôsobu výkonu politickej moci. Otázka, ktorú si treba položiť, znie: „Prečo je Karol Rakúsky hodný slávy oltára?“ Odpoveď na túto otázku je pätoraká: pretože blahoslavený Karl bol mužom viery, skutočným kresťanským manželom a otcom, katolíckym panovníkom, rozhodným mierotvorcom a hľadačom Božej vôle.

  

Muž viery

 Karol si od mladosti a vlastne počas celého svojho života uvedomoval Božiu prítomnosť. To mu zostalo počas celého života. Denne prijímal sväté prijímanie a na konci omše sa modlil „Veni Creator“. Každý deň sa modlil ruženec. Často sa modlil litánie: k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, Loretánske i k sv. Jozefovi; bol členom bratstva Panny Márie a nosil škapuliar. Nachádzal si čas na adoráciu Najsvätejšej Sviatosti, kde v čase vojnového vypätia nachádzal chvíle pokoja a útechy. Stávalo sa, že ho bežne našli modliť sa.  Povzbudzoval svojich vojakov k modlitbe a často vyzýval ľudí v okolí, aby sa k jeho modlitbovým úmyslom pripájali. Cisár bol okrem toho oddaný anjelom, najmä svätému Michalovi archanjelovi, ktorého ustanovil za patróna cisárskeho vojska. Z výpovedí tých, ktorí ho dobre poznali, je zrejmé, že blahoslavený Karol bral svoju vieru vážne a oddane sa riadil učením Rímskokatolíckej cirkvi.

Zbožný manžel a otec kresťanskej rodiny

Karol a Zita boli oddaní katolíci a od začiatku vnášali do svojho vzťahu vieru. Karol požiadal Zitu o ruku pred Najsvätejšou Sviatosťou v Mariazelli. Svoje zásnuby absolvovali so slávnym jezuitským kazateľom o. Karolom Maria Andlau. V predvečer svadby Karol povedal Zite: „Teraz si musíme navzájom pomáhať dosiahnuť nebo.“ Na zásnubné prstene nechal vyryť slová mariánskej antifóny: „Sub tuum praesidium confugimus, sancta Dei Genitrix“ (Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička). Svadobný obrad viedol monsignor Bisleti, legát pápeža sv . Pia X., ktorý prečítal požehnanie pripravené pápežom a v jeho mene im tiež odovzdal svadobný dar. Na svadobnej ceste sa vrátili do Mariazellu, aby svoje manželstvo zverili pod ochranu Najsvätejšej Panny Márie. 

Milujúci manžel a otec

Karol a Zita mali láskyplný vzťah a boli si navzájom spriaznenými dušami. Boli si navzájom oddaní, navzájom sa podporovali a mali rovnaké kresťanské hodnoty. Do tohto láskavého prostredia priviedli deti, pričom každé dieťa si ctili a milovali ako Boží dar. Hneď, ako deti začali chápať, rodičia sami ich učili modlitby a katechizmus - a mnohé z častí katechizmu učil deti samotný cisár Karol. Rodina sa spolu každý deň modlila a konala si pobožnosti prvého piatku. Keď Otto, najstarší syn pristúpil k prvému svätému prijímaniu, blahoslavený Karol zasvätil svoju rodinu Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Prvé sväté prijímanie každého jedného dieťaťa boli dôležitými rodinnými udalosťami, ktoré slávili s mimoriadnou radosťou.

 Katolícky vladár

Habsburská monarchia mala dlhoročné vzťahy s Rímskokatolíckou cirkvou. Ako politický potomok Svätej rímskej ríše, mala habsburská monarchia dvojitú zodpovednosť: za duchovné a časné blaho svojich poddaných. Karol a Zita sa duchovne pripravili na udalosť korunovácie, ktorá bola pre oboch dojímavým zážitkom. Boli pomazaní a korunovaní za apoštolské veličenstvá uhorským kardinálom prímasom. Po prijatí svätého prijímania dostali poverenie zachovávať uhorskú ústavu a blaho Rímskokatolíckej cirkvi.

Karol skladá prísahu po korunovácii za uhorského kráľa

Karol vzal obe svoje povinnosti vážne. Snažil sa robiť správne etické a morálne rozhodnutia, aj keď prehliadnutie niektorých jeho povinností by mohlo byť pre neho jednoduchšie a možno by mu dokonca umožnilo udržať si trón. 

Každé rozhodnutie, čin, poriadok a zákon urobil na  základe etického a morálneho uvažovania s použitím kritérií, či to, čo sa navrhuje, podporuje časné i duchovné blaho ľudu. Tieto dve skutočnosti pre neho nebolo možné oddeliť, pretože išlo o povinnosti, ktoré mu dal Boh.

Cisár Karol ustanovil ministerstvo sociálnej starostlivosti - prvé svojho druhu na svete. Jeho poslaním bolo zaoberať sa takými sociálnymi otázkami, ako sú starostlivosť o mládež, zdravotne postihnuté osoby, vdovy a siroty, sociálne poistenie, pracovné práva a ochrana pracovných miest, sprostredkovanie zamestnania, úľava v nezamestnanosti a ochrana pred emigráciou a bývanie. Trest smrti zmierňoval, kedykoľvek to bolo v jeho silách, a neustále naliehal na uhorských ministrov, aby v prijali všeobecné volebné právo (jeho ministri sa, žiaľ, bránili jeho pokynom a volebné právo nebolo za Karolovej vlády uzákonené). Karol nariadil, aby sa v paláci zaviedli prídelové dávky, tak, ako to bolo vo zvyšku Viedne. Organizoval výdajne pre jedlo, pomocou palácových koní dodával uhlie do Viedne, bojoval proti úžere a korupcii a väčšinu svojho súkromného majetku rozdával ako almužnu a to aj nad svoje možnosti. Prišiel medzi svoj ľud, trpel s ním a potešoval ho svojou prítomnosťou a slovami. Jeho poddaní ho nazývali „Ľudový cisár“, čo si vážil viac ako svoje šľachtické a kráľovské tituly. Na bojisku cisár Karol zastavil strategické bombardovanie civilného obyvateľstva a budov, obmedzil použitie bojového plynu a bol rozhodne proti ponorkovej vojne a bombardovaniu prístavov. Zakázal duely a bičovanie. Vyhlásil amnestiu pre všetkých odsúdených na základe obvinení z velezrady, urážok kráľovskej rodiny, narušenia verejného mieru, vzbury alebo agitácie. V ohrození vlastného života navštívil vojakov na frontoch a v nemocniciach, poskytoval všetku morálnu podporu, ktorú mohol. Ako najvyšší veliteľ Karol neposielal svojich mužov nikam, kam by sa sám bál ísť. Vedel sa v jednom okamihu zjaviť na bojisku na veľké prekvapenie svojej armády a preto ho vojaci ho láskyplne prezývali: „Karol Nečakaný“. Jeho prítomnosť inšpirovala odvahu a smelosť.

Rozhodný mierotvorca

Od samého začiatku svojej vlády pracoval Karol na získaní mieru pre svoju ríšu. Bol proti vyhláseniu vojny a teraz bol v pozícii, aby ukončil zbytočné zabíjanie a boje. Vo svojom nástupnom prejave vyhlásil: „Urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som v čo najskoršom možnom termíne zahnal hrôzy vojny a získal pre svoje národy požehnaný mier.“

Sixtus Bourbon-Parma

Karol sa pokúsil začať tajné rokovania s mocnosťami dohody, najmä Francúzskom. Jeho rodinné putá, ktoré ho spájali s bratmi svojej ženy, ktorými boli princ Sixtus Bourbon-Parma a princ Xavier Bourbon-Parma, slúžiaci v armáde na strane Dohody, pomohli  pri sprostredkovaní tajných vyjednávaní medzi cisárom a francúzsko-anglickými predstaviteľmi. Kniežatá boli tajne prepašovaní do Rakúska, aby mohli diskutovať s cisárom Karolom o možných riešeniach vojny. Ako výsledok svojich diskusií cisár napísal dôverný list adresovaný kniežaťu Sixtovi, ktorým sa mohol preukázať pred mocnosťami Dohody, aby sa tak ukázala Karolova dobrá viera pri rokovaní o mieri a ochota naliehať na nemeckého spojenca, aby pristúpil k separátnemu mieru. Mierová iniciatíva však bola zásluhou ministra zahraničných vecí Czernina zničená, vojna sa predĺžila a prišlo ku krvavým bojom. Aj keď tzv. „Sixtova aféra“ ukončila mierové rokovania, cisár Karol snahu o mier nezastavil. 

Ďalšou mierovou cestou, ktorú Karol podporoval, boli mierové návrhy pápeža Benedikta XV., ktoré Karol okamžite prijal za svoje. V liste z 1. augusta 1917 napísal pápežovi, že od prvých dní svojej vlády hľadal mier: 

Benedikt XV.

. . . vyjadrili sme nádej, že Rakúsko-Uhorsko bude mať mier, ktorý prinesie do životov ľudí slobodu od vykorisťovania a pomsty, ktorý bude chrániť budúce generácie pred použitím zbraní. Naša vláda medzičasom neprestala opakovať našu ustavičnú výzvu na nastolenie mieru – výzvu, ktorú mal počuť celý svet - vyjadrujúcu vôľu a súhlas obyvateľov rakúsko-uhorskej monarchie skoncovať s krviprelievaním podľa mierového plánu ktorú má Vaša svätosť pred sebou. 

Ostatné strany konfliktu však pápežove návrhy rázne odmietli. Štáty dohody na čele s americkým prezidentom totiž akékoľvek zásahy Vatikánu odmietali a nemecký spojenec chcel, aby vojna pokračovala do získania konečného víťazstva jeden zo strán.    

 

 

 

„Nech sa stane Tvoja vôľa, Pane“

Hovorí sa, že až smrť odhalí to, kým človek bol v skutočnosti. Dokonale to platí o cisárovi Karolovi. Keď nešťastne ochorel na zápal pľúc a lekári videli, že jeho stav je vážny, nikdy sa nesťažoval, nehorekoval ani nenariekal. Naopak, bol ustarostený len o druhých: o manželku, deti, chod domácnosti a dokonca o služobníctvo. Za týchto všetkých sa neustále modlil. Odpustil všetkým, ktorí ho zradili, a modlil sa za svojich poddaných. Večer pred smrťou vyslovil: „Musím takto trpieť, aby sa moje národy opäť spojili.“ “ Ale jeho najčastejšia modlitba bola: „Buď vôľa tvoja!“

Ráno svojho posledného dňa zašepkal svojej milovanej manželke: „Neustále ťa milujem,“ a ona ho držala po zvyšok rána v náručí. Nahlas sa modlil: „Ježišu, žijem pre teba, lebo pre teba zomieram, milý Ježišu, príď!“ Cisár si na chvíľu oddýchol. Neskôr požiadal o sväté prijímanie, ktoré mu udelil otec Zsambóki, a udelil mu aj posledné pomazanie. V izbe pred ním vystavili Eucharistiu a on sa v Pánovej prítomnosti so slzami modlil. Asi desať minút pred skonaním nahlas hovoril: „Tvoja svätá vôľa nech sa stane. Ježišu, Ježišu, príď! Áno-áno. Môj Ježišu, nech sa stane, ako chceš Ty, Ježišu.“ Potom sa odmlčal, len ticho zašepkal: „Ježiš“ a vydýchol. Bolo krátko popoludní v sobotu 1. apríla 1922. Mal iba 34 rokov.

zosnulý cisár Karol I.