Päť rán svätej Cirkvi (ktorých je medzi časom viacej)

Povzbudzujúce a súčasne dramatické napomenutie sv. Augustína je pre nás nanajvýš aktuálne: „Nestrácajme odvahu, jeden z lotrov bol spasený! Ale ilúzie stranou: jeden z lotrov bol zavrhnutý“ (sv. Augustín, Kázeň 232, 16). Spása, alebo zavrhnutie! Tertium non datur!

Žijeme v dobe, v ktorej došlo k zmätku, časy poznamenané ťaživou záľubou v krehkostiach a hriechoch, s ktorými nikto nebojuje, nevíťazí nad nimi, lež ich prehliada. V časoch budovania novej Cirkvi, domnelého spasiteľa sveta existenčných periférií. Je tu reč o "poľných nemocniciach", kde urečnený vladár nemá nemá odvahu ani tvárou tvár ohromujúcim a najhanebnejším hriechom vysloviť samotné slovo hriech, aby neporušil zavedený politicko-korektný, nábožensko-korektný a eroticko-korektný recept. 

Nestrácajme odvahu, no ilúzie bokom!

Pravým dôvodom krízy je dramatické odpadlíctvo, ktoré evidentne nastúpilo a nič sa proti tomu už dlhšiu dobu na žiadnej úrovni nepodniká. Je dokonca maskované a akceptované ako nová vízia pre Cirkev. Súťaží sa v "neodsudzovaní" nielen hriešnikov, ale aj hriechov. Cirkev sa chce zavďačiť svetu, pričom zabúda na slová Pána: „Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí“ (Jn 15, 18-19). 

Medzi samotnými Božími služobníkmi, počínajúc „sluhom sluhov Božích“, sa hrá hra opičenia sa po nových rock-stars znudenej liberálnej spoločnosti, otvorenej pre všetko oplzlé a nemravné. Spoločnosti kde, ako napísal Zygmund Bauman, jedinou trvalou vecou je zmena a jedinou útechou neistota (porov. Zygmunt Bauman - Leonidas Donskis, Moral Blindness: The Loss of Sensitivity in Liquid modernity, 2003).

Túto situáciu Katolíckej cirkvi vystihujú veľmi dobre slová Dietricha Bonhoeffera, ktorý ich napísal pôvodne ako kritiku protestantských spoločenstiev úplne poplatných Tretej ríši:  

 „Milosť za lacnú cenu je smrteľným nepriateľom našej cirkvi. Dnes bojujeme o milosť za drahú cenu. Milosť za lacno je odpustením bez ľútosti, je to krst bez spoločenského poriadku, svätá hostina bez vyznania hriechov, rozhrešenie bez osobnej spovede. Milosť za lacno je však tiež milosť bez nasledovania Krista, milosťou bez kríža, milosťou bez živého a vteleného Krista.“ (Dietrich Bonhoeffer, Nachfolge, 2007, str. 24).

Musíme volať k Pánovi, aby vyhladil zlo, ktoré už nevstupuje do Božieho chrámu len akousi trhlinou ako satanov dym (Pavol VI., 29.6. 1972), lež vstupuje dokorán otvorenými bránami, oknami i bočnými dverami. To si vyžaduje odvahu, akú mal bl. Antonio Rosimini, ktorý neváhal otvorene popísať päť rán svätej Cirkvi (ktorých je už medzi časom viacej):

Prvá rana: poddajnosť a servilnosť cirkevnej hierarchie voči duchu doby a novej vládnucej ideológii

Zdá sa, že klérus zabudol, že už samotné jeho pomenovanie odlišuje a že jedna, svätá, katolícka a apoštolská Cirkev je Kristus, je plnosť zjavenia Božieho. Toto prijatie „ducha doby“ však nepodporuje Boží ľud, lež jeho pastieri, ktorí s ním flirtujú, často si ho dokonca sami pestujú, prijímajú a šíria jeho slová a pohľady na život. Namiesto zjavenia, čisto ľudské zdanie. Treba si pripomenúť slová kardinála Ratzingera v predvečer konkláve v roku 2005:

"Mať jasnú vieru podľa Kréda sa často označuje za fundamentalizmus. Zatiaľ, čo relativizmus, ktorý znamená nechať sa unášať sem a tam hocijakým vetrom náuky – tento sa javí akoby bol jediný schopný stáť na výši dnešných dní. Utvára sa diktatúra relativizmu, ktorá neuznáva nič definitívne, no uznáva, ako posledné meradlo, len svoje vlastné ja a jeho zlovôľu. My, naopak, máme inú mieru: Božieho Syna, pravého Boha a pravého človeka. On je mierou humanizmu. „Dospelá viera“ nie je tá, ktorá sleduje módne vlny a posledné novoty; dospelou a zrelou vierou je viera hlboko zakorenená v priateľstve s Kristom. Toto priateľstvo, ktoré nás otvára pre všetko, čo je dobré, nám poskytuje kritérium pre rozlišovanie medzi pravdou a lžou, medzi podvodom a pravdou. (Homília in Missa pro Eligendo Pontifice, 18. apríl 2005).

Druhá rana: zrieknutie sa obrany antropologickej pravdy

Ešte skôr, ako je pravda gnozeologickým princípom (základom poznania pravdy), je jedným z ontologických charakterov (zakladá sa v samotnom bytí). Z tohto princípu sa v priebehu stáročí živila kresťanská-katolícka antropológia (náuka o človeku). 

Avšak, za týchto čias, kedy sa znepokojujúcim tempom rozmáha ideológia gender - nový fašizmus, sa Cirkev, aby mala pokoj, zriekla úlohy učiteľky a matky. Nechcela pozerať na to, že tu je v hre nie len nejaká jednotlivá heréza, lež chápanie človeka ako takého – ako Božie stvorenie. Ide tu o počiatok nového pohanského zločineckého totalitarizmu.

Filozof hegeliánskej ľavice napísal:

„V každom prípade, nový svetový poriadok búra všetko, čo neslúži trhu. Láska k rodine je len prvou formou odporu proti trhu a deregulujúcemu kapitalizmu. Láska smeruje do večnosti a pretože je altruistická a dopraje druhému, je základom logiky rastu. Eroticky korektné je niečo ako erotická a sentimentálna varianta politicky korektného. Je to všetko to, čo nejakým spôsobom zaručuje nový erotický poriadok a hanobí to, čo mu nie je blízke. Na tejto politickej základni je hanobené všetko to, čo nie je spriaznené s novým svetovým poriadkom, ako fašistické, populistické a stalinské. V erotickom prostredí sa to označuje za homfóbne, reakčné, pred-moderné. V novom jazyku je „eroticky korektný“ každý druh svetáckej katechézy, ktorý ukladá kozmopolitné správanie v zhode s obyčajmi nového erotického poriadku. Ten rozpúšťa rodinu, nastoľuje homosexuálny model a prikazuje niečo ako určitý druh ustavičného „gay pride“ so zosmiešňovaním všetkého obvyklého v proletárskych a buržoáznych hodnotách a v etike rodiny. Gay pride nie je určený k tomu, aby hájil práva druhých, práva homosexuálov, ale aby búral a zosmiešnil celý starý model rodiny. ( Diego Fusaro, Il nuovo ordine erotico. Elogio dell’amore e della famiglia, 2018, presentazione in: Affari Italiani)

 Tretia rana: rečnícky mýtus o chudobnej Cirkvi

 Vidíme, že Cirkev, vyhlasovaná za chudobnú, za patriacu chudobným, nikdy tak netúžila po peniazoch, ako sa to deje pre našimi očami. Nikdy tak nezneužívala financie ako dnes. Prípady týkajúce sa nemeckých kardinálov a biskupov, degradovaného amerického kardinála  McCarricka, talianskeho kardinála Becciuho a ich pohrobkov, ktorí majú dočinenia s hľadaním imunity vo veci ťažkých finančných machinácií. Nie je náhoda, že heroldmi tejto novo-chudobej Cirkvi sú ldvaja nemeckí kardináli: Marx a Kasper, ktorí z chudobnej, takmer umierajúcej Cirkvi v Nemecku, urobili miliardárku. V mnohých častiach Nemecka si môžete odmyslieť „hrdzavý pancier“ starých dogiem a morálky a môžete si žiť ako pokrokoví katolíci, pričom budete pripustení aj k Eucharistii. Beda vám však, ak nezaplatíte cirkevnú daň!

Štvrtá rana: Nová Cirkev chudobných

Toľko ohlasovaná Cirkev chudobných takto padá do pasce neo-imperializmu, ktorý nahrádza najvyšší zákon Kristovej Cirkvi: spásu duší. Pre tieto duše sa všetko zredukovalo len na otázku osobného svedomia, ktoré sa údajne riadi smrtiacou kazuistikou najhoršieho cirkevného moralizmu, ak chce spoznať dobro a zlo. Chudobní sa stali v týchto rokoch niečo ako verejná tabuľa seba prezentácie a príslušnosti k novej Cirkvi. Hlavnou ideou je morálny laxizmus, ktorý zodpovedá politickému radikalizmu, pretože táto nová Cirkev zabúda na stránku morálnu, duchovnú a vieroučnú a prijíma, či dokonca obdivuje, vlastnú neznalosť základných zjavených právd. A to je horšie ako materiálna bieda.

Piata rana: papolatia (zbožštenie pápeža)

Boží ľud vždy miloval a ctil svojich pápežov. No vždy vedel, že neexistuje super-pápež, super kardinál či super-biskup. Cirkev vždy zachovávala vernosť svojim predstaveným v jej vznešenej poslušnosti: „Ubi Petrus, ibi et Ecclesia”,volal sv. Ambróz a stal sa tak ozvenou sv. Ireneja: „Ubi Christus, ibi et Ecclesia” (Smirnesi, 8, 2).

Dnes nás však znepokojuje skutočnosť, že nástupca sv. Petra chce byť za každú cenu „pop star“, že používa vytrhnuté úryvky k Božieho slova pre propagáciu seba samého a svojej osobu. Je to jasná známka pohŕdania Božím ľudom, snaha dávať prednosť akémusi mystickému novému ľudu a namiesto spásy duše zdôrazňovať záchranu tiel.

Je čas odložiť papolatriu, ktorá chváli nie úrad sv. Petra, ustanovený Kristom, ale jeho aktuálneho nositeľa. Ten si pestuje servilných donášačov, skrachovancov a naničhodníkov. Nimi sa obklopuje, im vládne a oni sa ho boja, pretože ich bičuje poznaním ich zlých skutkov a priestupkov, za ktoré by už dávno sedeli vo väzení, či boli zlynčovaní Božím ľudom.

Výpočet rán však môže pokračovať v ďalších:

Šiesta rana Cirkvi: legitímne vykonávanie munus gubernandi (úlohy viesť) podľa vzoru diktátorov

Počas svojej histórie si Cirkev vytvorila zvyky, prax či normy, ktoré by zabezpečovali neviditeľnú jednotu pokladu viery a aby bola schopná prijímať najrôznejšie dary, spirituality a charizmy.

V posledných rokoch sa však na toto nedbá. Na intenzite nabral naopak zákon odplaty pre tých, laikov či klerikov, ktorí sa znepáčia či odporujú diktátu autority. V súčasnom vedení Cirkvi prevládol strach z postihu, strach z tohto, že na mne spočinie pohľad „všemocného“ a vrhnú sa na mňa jeho supy. To spôsobilo paralýzu v hierarchii, paralýzu spôsobenú strachom. Dnes nie je možné vstúpiť do chrámu bez toho, aby sme videli klérus, ktorí sa opičí po najvyššom sluhovi. Zneužívajú liturgiu na cirkus a katechézu na verejné ohlášky plné banalít a nezmyselných pseudomystických rečí.

Namiesto pokladu viery sa hlásajú bombastické humanistické idey, ktoré sa šikovne zakrývajú Božím slovom a z eucharistickej obety sa razom stáva oslava ľudského života.

Siedma rana: atentát na sensus fidei omnium fidelium (zmysel pre vieru všetkých veriacich)

V záplave cirkevného tárania v našej dobe prevládajú sociologické a politické kategórie. Vytratila sa pokorná a zanietená výchova k životu modlitby, k sviatostnej praxi a horlivej a dôstojnej liturgii, hodnej a opravdivej ľudovej zbožnosti a rastu sensus fidei communis (všeobecný zmysel pre vieru), ako pravého a nenahraditeľného pokladu, ktorý si ľud Boží po celé tisícročia stráži. Práve tento zmysel pre vieru bol aj v tých najbúrlivejších dobách obranným valom viery, posilňoval nádej a živil lásku.

Práve preto bojujeme. Sme naozaj Cirkev bojujúca. Bojujeme o "milosť za vysokú cenu." Uzatvorme preto slovami spomínaného protestanta Dietricha Bonhoeffera:

„Milosť za vysokú cenu je poklad ukrytý v poli, pre ktorý človek predá všetko, čo má raduje sa z neho; je drahocennou perlou, pre ktorú sa oplatí obchodníkovi dať všetko, čo má; Kristovo panovanie, ktoré privedie muža, aby opustil všetko a išiel za ním. Milosť za vysokú cenu je evanjelium, ktoré treba neustále nanovo hľadať, pretože volá k nasledovaniu Ježiša Krista; je za vysokú cenu, pretože človek získava cenu vlastného života, je to milosť, pretože týmto spôsobom získava život, je to vysoká cena, pretože pozýva k nasledovaniu, je za vysokú cenu, pretože odsudzuje hriech a je to milosť, pretože ospravedlňuje hriešnika. Milosť je za vysokú cenu predovšetkým  preto, lebo stála mnoho samotného Boha. Stála ho život jeho vlastného Syna (...) Je to predovšetkým milosť, pretože Boh nepokladal za príliš vysokú cenu, aby jeho Syn obetoval svoj život a dal ho za nás. Najdrahšia milosť je vtelenie Boha."