Kto chce pochopiť, čo sa skrýva za "synodou o synodalite", ktorú 10. októbra otvoril pápež František, nezaobíde sa bez nedávno vydanej knihy Julie Meloni „Mafia zo Sankt Gallen“, ktorá sleduje jej historické a ideologické východiská.
Čítanie tejto knihy je rovnako vzrušujúce ako čítanie románu, no všetko v nej je zdokumentované prísnou historickou metódou. Tento aspekt si zaslúži byť zdôraznený v čase, keď sa niektoré konšpiračné teórie odhaľujú ako povrchné a niekedy až fantastické. Aby sa vykompenzoval nedostatok dôkazov, používajú takéto teórie rozprávačskú techniku, ktorá viac apeluje na emócie ako na rozum a opantáva tých, ktorí sa už aktom viery rozhodli uveriť nepravdepodobnému. Julia Meloni namiesto toho rozpráva príbeh skutočného sprisahania, ktorého konečný cieľ, prostriedky, miesta a protagonistov presne odhaľuje. Je to príbeh „Mafie zo Sankt Gallen", aby sme použili termín, ktorý vymyslel jeden z jej hlavných exponentov, kardinál Godfried Daneels (Karim Schelkens a Jürgen Mettepenningen, Gottfried Danneels, Editions Polis, Anvers 2015).
St. Gallen je švajčiarske mesto, v ktorom bol v roku 1996 biskupom Ivo Fürer - ktorý bol ešte rok predtým generálnym sekretárom Konferencie európskych biskupov. Po dohode s kardinálom Carlom Mariom Martinim (1927 - 2012), milánskym arcibiskupom, sa biskup Fürer rozhodol pozvať skupinu prelátov, aby vypracovali program pre Cirkev budúcnosti. Skupina sa stretávala desať rokov, od roku 1996 do roku 2006. Kľúčovými osobnosťami boli okrem kardinála Martiniho tiež Walter Kasper, biskup Rottenburgu-Stuttgartu, a Karl Lehmann (1936-2018), biskup Mainzu, obaja určení na to, aby získali červený klobúk a stali sa kardinálmi. Následne boli kooptovaní ďalší dvaja budúci kardináli: Godfried Danneels (1933-2019), arcibiskup Malines-Brusel, a Cormac Murphy-O'Connor (1932-2017), arcibiskup Westminsteru. V roku 2003 sa k nim pridal kardinál Rímskej kúrie Achille Silvestrini (1923 - 2019), vďaka ktorému sa skupina zo St. Gallenu stala mocnou lobby schopnou rozhodnúť o voľbe pápeža. Niekoľko dní po pohrebe Jána Pavla II. sa na Silvestriniho pozvanie stretla „mafia" vo vile Nazaret v Ríme, aby sa dohodla na pláne činnosti vzhľadom na nasledujúce konkláve. Na fotografii, ktorá vyšla v The Tablet 23. júla 2005, vidno vedľa kardinála Silvestriniho kardinálov Martiniho, Danneelsa, Kaspera, Murphyho-O'Connora, Lehmanna, všetkých "kľúčových členov a odchovancov Mafie zo Sankt Gallen", ako píše Julia Meloniová (s. 5).
Pôvodným plánom bolo zvoliť kardinála Martiniho na pápežský stolec, ale od roku 1996, teda od roku vzniku skupiny, začal milánsky arcibiskup pociťovať prvé príznaky Parkinsonovej choroby. V roku 2002 kardinál túto správu zverejnil a odovzdal štafetu kardinálovi Silvestrinimu, ktorý od januára 2003 riadil manévre pre ďalšie konkláve. Kardinál Murphy-O'Connor sa zasa spojil s kardinálom Jorgem Mariom Bergogliom, arcibiskupom Buenos Aires, a predstavil ho skupine ako možného kandidáta proti Ratzingerovi. Bergoglio dostal súhlas "mafie", ale najväčšie pochybnosti o jeho kandidatúre mal samotný kardinál Martini, a to vzhľadom na informácie, ktoré o argentínskom biskupovi získal z prostredia Spoločnosti Ježišovej. Možno s úľavou, keď sa v konkláve v roku 2005 zdala Bergogliova porážka istá, kardinál Martini oznámil kardinálovi Ratzingerovi, že mu dá k dispozícii svoje hlasy. V roku 2006 sa konalo posledné stretnutie skupiny zo St. Gallenu, ale Martini a Silvestrini mali naďalej silný vplyv na nový pontifikát. V roku 2012 kardinál Kasper hovoril o "južnom vetre" vanúcom Cirkvou a 17. marca 2013, niekoľko dní po svojom zvolení, pápež František neprekvapujúco uviedol Kaspera ako jedného zo svojich obľúbených autorov a poveril ho úlohou otvoriť mimoriadne konzistórium o rodine vo februári 2014.
Pápež František však progresívcov sklamal nemenej, ako dráždil konzervatívcov, a jeho pontifikát zaznamenal po ôsmich rokoch neúprosný úpadok. Ak sú však hlavní exponenti mafie mŕtvi, jej modernistický duch sa vznáša nad synodálnym procesom, zatiaľ čo sa pripravujú nové manévre pre ďalšie konkláve. Kniha Júlie Meloniovej, ktorá rekonštruuje dejiny tejto "mafie", nám pomáha pochopiť temnú dynamiku, ktorá dnes rozrušuje Cirkev. Môžem pridať niekoľko prvkov, pričom čerpám z vlastných spomienok.
Na jeseň roku 1980 ma navštívil kňaz Rímskej kúrie, Mons. Mario Marini (1936-2009), ešte ani nie päťdesiatročný, inteligentný a plný elánu. Tento kňaz bol spolupracovníkom kardinála Giovanniho Benelliho (1921 - 1982) a bol znepokojený dobývaním kľúčových pozícií vo Vatikáne tými, ktorí boli Benelliho nepriateľmi a ktorým sa darilo v tieni kardinála Agostina Casaroliho (1914 - 1998), štátneho sekretára Jána Pavla II.
V rokoch 1980 až 1981 som sa viackrát stretol s Msgr. Marinim, ktorý mi podrobne vysvetlil existenciu toho, čo nazýval "mafiou", ktorá obklopovala Jána Pavla II. zvoleného v roku 1978 na pápežský stolec. Táto mafia mala svoju "sivú eminenciu" v Msgr. Achille Silvestrinim, tieni a alter egu kardinála Casaroliho, ktorý ho v roku 1973 vystriedal na poste tajomníka Rady pre verejné záležitosti Cirkvi: ten istý Silvestrini, ktorého nám Julia Meloniová predstavuje ako "vodcu" mafie Sankt Gallen.
Silvestrini bol inteligentný, ale intrigánsky muž, ktorý zastupoval Svätú stolicu na konferenciách v Helsinkách (1975), Belehrade (1977 - 1978) a Madride (1980), hoci nikdy nemal diplomatické skúsenosti nunciatúry. Podobne ako mnohí pokonciloví preláti bol predovšetkým politikom, ktorý rád odkladal kuriálne rúcho kvôli dôverným stretnutiam mimo apartmánov, ktoré obýval vo Vatikáne. Vatikanisti oceňovali jeho ochotu odovzdávať dôverné informácie, aj keď jeho informácie, rovnomerne distribuované napravo i naľavo, rafinovane miešali lož a pravdu. V medzinárodnej politike sa stotožňoval s postojmi monsignora Luigiho Bettazziho, biskupa z Ivrey, ktorý podporoval politiku jednostranného odzbrojenia; vo vnútornej politike podporoval líniu kresťanských demokratov, ktorí boli "otvorenejší" voči talianskej komunistickej strane. Pestoval najmä vzťahy s Giulom Andreottim a bol vedúcim delegácie Svätej stolice, ktorá mala v roku 1985 ratifikovať katastrofálny Nový konkordát s talianskym štátom. Prostredníctvom Msgr. Francesca Brugnara, súčasného emeritného arcibiskupa Camerina, bol Silvestrini v úzkom kontakte s Carlom Mariom Martinim, milánskym arcibiskupom, ale ešte nie kardinálom, ktorého budúci osud vytušil. To všetko bolo dvadsaťpäť rokov pred "svätogalskou mafiou".
Dohodol som sa s kňazom, že vynesiem na svetlo sveta tieto informácie, ktoré boli sprostredkované aj Jánovi Pavlovi II. prostredníctvom Dr. Wandy Poltawskej, ktorá o mnohých veciach vedela aj vďaka svojmu priateľstvu s kardinálom Edouardom Gagnonom (1918 - 2007), priateľom Msgr. Niektoré z týchto odhalení uverejnil časopis Impact Suisse, Si Si No No a Courrier de Rome. Odvtedy uplynulo štyridsať rokov a ja si rád pripomínam osobu Msgr. Maria Mariniho, kňaza, ktorý vždy slúžil Cirkvi s apoštolskou horlivosťou a ktorý medzi prvými odsúdil existenciu "mafie" v nej. Inšpirovala ma krásna kniha Júlie Meloniovej. Čo však vtedy povedal Msgr. Marini? To bude predmetom ďalšieho článku.
https://onepeterfive.com/historical-roots-of-the-st-gallen-mafia/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára