V predchádzajúcom článku som objasnil nedorozumenie, ktoré viedlo niektorých tradicionalistov k obviňovaniu ultramontánov a takzvaného ducha I. vatikánskeho koncilu z "papolatrie", ktorú prejavujú niektorí katolíci, ktorí veria, že pápeža treba poslúchať, aj keď koná proti tradičnému učeniu Cirkvi. Teraz ukážem, že to neboli ultramontáni, ale liberálni katolíci, ktorí posunuli hranice pápežskej neomylnosti ďaleko za hranice stanovené dogmatickou konštitúciou Pastor aeternus I. vatikánskeho koncilu. [Poznámka redakcie: "liberálni" v 19. storočí znamenali katolíci, ktorí chceli pristúpiť na kompromis s liberálnym svetom, ktorý vytvorila slobodomurárska Francúzska revolúcia. Táto terminológia a jej význam sú podobné, ale aj odlišné od termínu "liberál", ktorý sa používa v angličtine na označenie dnes žijúcich klerikov].
Tento príklon k absolutizmu sa začal ralliementom (1884), pápežskou politikou združovania sa okolo republiky, ktorú francúzskym katolíkom vnútil pápež Lev XIII. Liberálni katolíci, túžiaci zmieriť Cirkev s revolučnou modernou tento postup nadšene privítali. Naopak, ultramontánni katolíci zdôrazňovali hranice pápežovej magisteriálnej moci a stavali sa proti jeho neprimeranému zasahovaniu do svetských záležitostí Francúzska.
Túto epizódu majstrovsky analyzoval profesor Roberto de Mattei vo svojej knihe Le ralliement de Léon XIII - L'échec d'un projet pastoral (Ralliement Leva XIII - Zlyhanie pastoračného projektu). Aby sa zabránilo odluke medzi Cirkvou a francúzskym štátom, pápež Pecci vyzval katolíkov, aby sa spojili s republikou a bojovali proti antiklerikálnym zákonom zvnútra systému. Vatikánska diplomacia sa snažila získať dobrú vôľu francúzskej vlády, aby získala späť územia, ktoré jej Talianske kráľovstvo odobralo.
Nová politika Leva XIII. mala dve veľké ťažkosti. Po prvé, spochybňovala monarchistické presvedčenie väčšiny francúzskeho kléru a laikov. Po druhé, francúzske voľby vyniesli k moci slobodomurárske a sekularistické vlády. Tieto vlády zaviedli rozvody, vyhnali jezuitov, zakázali kňazom a rehoľníkom vyučovať na verejných školách, zrušili vyučovanie náboženstva na školách a nariadili duchovným vojenskú službu.
Pápež Lev XIII. bol intelektuál s pevnými zásadami, ale v srdci bol liberál. Naivne sa domnieval, že republikánsky antiklerikalizmus sa dá zneškodniť tým, že liberálov presvedčí, že Cirkev nevystupuje proti republike, ale len proti jej sekularizmu. Na rozdiel od pápeža francúzski veriaci jasne videli, že dechristianizácia Francúzska nebola doplnkovým prvkom, ale samotným zmyslom existencie republikánskeho režimu. Pre týchto katolíkov akceptovanie republiky znamenalo súhlas s "duchom republiky", teda s rovnostárskym a protináboženským smerovaním revolučnej ideológie z roku 1789, ktorá by potom mohla preniknúť do celej spoločnosti.
Lev XIII. si vybral kardinála Charlesa Lavigerieho (1825 - 1892), arcibiskupa Alžíru, za "splnomocneného sprostredkovateľa" medzi Parížom a Vatikánom, ktorý mal realizovať politiku ralliementu. Pri prípitku na recepcii pre dôstojníkov francúzskej stredomorskej vojnovej flotily, ktorí sa zišli v Alžíri v roku 1890, ich vyzval, aby prijali republikánsku formu vlády, pričom argumentoval, že zjednotenie všetkých dobrých občanov je najvyššou potrebou Francúzska a "prvým želaním Cirkvi a jej pastierov".
Lev XIII. sa o niekoľko mesiacov neskôr zapojil do boja a poskytol rozhovor (vôbec prvý rozhovor pápeža) provládnemu parížskemu denníku Le Petit journal. Vyhlásil: "Každý si môže ponechať svoje osobné preferencie, ale v oblasti činnosti existuje len vláda, ktorú si Francúzsko dalo. Republika je rovnako legitímna forma vlády ako každá iná." O tri dni neskôr vyšla jeho encyklika Au Milieu des sollicitudes [O Cirkvi a štáte vo Francúzsku], po ktorej čoskoro nasledoval apoštolský list Notre consolation a été grande [Naša útecha bola veľká]. V ňom pápež trval na svojej myšlienke "akceptovať občiansku moc takú, aká skutočne existuje, bez postranných úmyslov a s tou dokonalou lojalitou, ktorá sa hodí na kresťana".
Pre katolíkov, ktorí boli zvyknutí bojovať proti slobodomurárskej republike, predstavoval tento obrat problém svedomia. Je podobný tomu, ktorý nastolil kardinál Jozef Zen a katolíci podzemnej cirkvi tvárou v tvár zlovestnej dohode podpísanej medzi Svätou stolicou a čínskym komunistickým režimom.
V tom čase väčšina francúzskeho episkopátu prijala politiku ralliementu chladne. Niektoré významné ultramontánne osobnosti, ako napríklad biskup Charles-Émile Freppel z Angers, sa otvorene postavili proti nej. Kardinál Lavigerie vypustil prvú salvu "magisterializmu" - chyby, ktorá spočíva v tom, že sa pripisuje väčší význam učeniu a gestám pápeža než Tradícii. Pranierujúc tých "nekompromisných" katolíkov, ktorí tvrdili, že nasledujú Pia IX., aby sa postavili proti Levovi XIII. kardinál vyhlásil: "Jediným pravidlom spásy a života v Cirkvi je byť s pápežom, so živým pápežom. Nech je to ktokoľvek."[1]
Rovnaký pokyn čoskoro vyšiel aj z pera samotného pápeža. Príležitosťou bol list kardinála Jeana-Baptistu Pitru, jedného z popredných predstaviteľov "partito piano" (strany Pia IX.), holandskému korešpondentovi. Adresát okamžite uverejnil text, ktorý dostal od kardinála. Jeho najzásadnejšia pasáž obhajovala ultramontánnych novinárov a chválila katolícku expanziu, ktorá sa uskutočnila za Pia IX. bez toho, aby sa čo i len slovom zmienila o jeho nástupcovi. Proti starému kardinálovi sa potom rozpútala tlačová kampaň, v ktorej ho obvinili, že sa snaží svojou vlastnou politikou postaviť proti politike Leva XIII. Isté belgické noviny ho dokonca obvinili, že je "schizmatickým vodcom malej cirkvi, ktorý chce poučovať pápeža a vydáva sa za pápežskejšieho ako pápež". Svetská tlač sa pridala k liberálnym katolíckym novinám a žiadala, aby bol kardinál potrestaný.
Na podnet kardinála Lavigerieho pápež uverejnil v Osservatore Romano list adresovaný parížskemu kardinálovi-arcibiskupovi. V posolstve žiadal, aby ho veriaci poslúchli vo výlučne politickej záležitosti, ktorá nemala nič spoločné s vierou, morálkou alebo cirkevnou disciplínou. Bolo by to čosi podobné, ako keby pápež František vyjadroval svoje presvedčenie o imigrácii alebo klimatických zmenách ako čosi záväzné. Zneužitie magisteriálnej moci, ktoré sa prejavilo v liste Leva XIII. si zaslúži, aby sme ho prepísali v plnom znení. To by však bolo nad rámec tohto článku. Preto uvediem jeho významnejšie časti (s mojimi komentármi v hranatých zátvorkách kurzívou).
„Nie je ťažké si všimnúť, že možno aj pre nešťastie doby sa nájdu katolíci, ktorí sa neuspokoja so submisívnou úlohou, ktorú im Cirkev prisúdila, a veria, že sa môžu ujať vlády. Prinajmenšom si predstavujú, že smú skúmať a posudzovať činy autorít podľa vlastného videnia vecí. To by bol vážny neporiadok, keby sa dovolilo, aby zavládol v Božej Cirkvi, kde boli z výslovnej vôle jej božského Zakladateľa najjasnejšie ustanovené dva odlišné poriadky: Cirkev učiaca a Cirkev vyučovaná, pastieri a stádo a medzi pastiermi jeden, ktorý je hlavou a najvyšším pastierom pre všetkých. Jedine Pastierom bola daná plná moc učiť, súdiť, riadiť; veriacim bola uložená povinnosť nasledovať toto učenie, poslušne sa podriadiť týmto súdom, nechať sa riadiť, napravovať a viesť k spáse.“ [Áno, to platí vo veciach viery, mravov a cirkevnej disciplíny, ale o všetkom ostatnom majú veriaci slobodný názor.]
„A na nesplnenie takejto posvätnej povinnosti nie je potrebné urobiť akt otvoreného odporu voči biskupom alebo hlave Cirkvi: stačí urobiť odpor nepriamym spôsobom, ktorý je o to nebezpečnejší, že sa ho ľudia snažia viac zakryť opačným zdaním.“ [Toto je narážka na ultramontanistov, ktorí boli zástancami pápežskej neomylnosti.]
„Dôkazom neúprimnej podriadenosti je aj vytvorenie opozície medzi jedným Najvyšším pontifikom a druhým Najvyšším pontifikom.“ [Znie to povedome...] „Tí, ktorí sa (rozhodujú) medzi dvoma rôznymi smermi, odmietajú ten súčasný a držia sa minulého, neprejavujú poslušnosť autorite, ktorá má právo a povinnosť ich usmerňovať. V niektorých ohľadoch sa podobajú tým, ktorí by sa po odsúdení chceli odvolať na budúci koncil alebo na lepšie informovaného pápeža. [Toto je ďalší útok na ultramontanistov, ktorý ich obviňuje z toho, že sú konciliaristi].
Prejavujúc dovtedy neznámy centralizmus a autoritárstvo, Lev XIII. dodal:
„V tomto bode sa teda treba držať toho, že vo všeobecnej správe Cirkvi, okrem základných povinností apoštolskej služby, ktoré sú uložené všetkým pontifikom, je na každom z nich, aby sa riadil pravidlom správania, ktoré považuje za najlepšie podľa doby a iných okolností. V tomto je jediným sudcom, ktorý má v tejto veci nielen osobitný prehľad, ale aj znalosť všeobecnej situácie a potrieb katolicizmu, podľa ktorých sa má riadiť jeho apoštolská starostlivosť.“ [Je však pápež neomylný vo všetkom, čo robí? Ak nie, potom možno mať legitímne opačný názor.] „Je to on, kto musí zabezpečovať dobro všeobecnej Cirkvi, s ktorým je koordinované dobro jej jednotlivých častí. Všetci ostatní, ktorí podliehajú tejto koordinácii, musia napomáhať činnosť najvyššieho predstaveného a slúžiť jeho cieľom. [Nie však vtedy, ak vo svedomí veria, že sa mýli.] „Keďže Cirkev je jedna, ako je jedna jej Hlava, tak je jedna aj jej vláda, ktorej sa všetci musia podriadiť.“ [Súčasné kánonické právo uznáva právo veriacich vyjadriť svoj nesúhlas s náležitým rešpektom voči pastierom.]
O šesť dní neskôr jeden z popredných farárov v Paríži opísal novú atmosféru v Cirkvi takto: ,,Je to veľmi dôležité: Biskupi musia uznať a vyhlásiť, že pápež má vždy pravdu. Farári musia hlásať a uznávať, že ich biskup má vždy pravdu. Veriaci musia uznať a ohlasovať, že ich farár, zjednotený so svojím biskupom a zjednotený s pápežom, má vždy pravdu. Je to ako žandárstvo, ale nie je to veľmi praktické a dejiny svedčia o tom, že to nebolo nikdy veľmi praktické. [2]
Kardinál Lavigerie zo svojej strany zablahoželal Levovi XIII. k tomu, že odolal vetru nespokojnosti zo strany veriacich a ultramontanistických novín: "Týmto aktom skutočne pápežskej ráznosti Vaša Svätosť odsúdila tyraniu nového druhu, ktorá chcela vnútiť samu seba katolíckej hierarchii." [3]
Po vydaní encykliky Au milieu des sollicitudes pápež zatĺkol klinec do rakvy. Aj keď si uvedomoval, že jeho politika sa zaoberá svetskou záležitosťou, napísal grenobelskému biskupovi:
„Je nám ľúto, že to musíme povedať, ale sú aj takí, ktorí, hoci sa vyhlasujú za katolíkov, sa domnievajú, že majú právo postaviť sa proti smerovaniu, ktoré udáva hlava Cirkvi, pod zámienkou, že ide o politické smerovanie. No dobre! Tvárou v tvár ich mylným tvrdeniam trváme na každom z aktov, ktoré od Nás predtým vyšli, v celej ich plnosti a naďalej hovoríme: "Nie, nepochybne sa nesnažíme robiť politiku; ale keď je politika úzko spojená s náboženskými záujmami, ako sa to deje v súčasnosti vo Francúzsku, ak má niekto poslanie určovať konanie, ktoré môže účinne chrániť náboženské záujmy, z ktorých pozostáva najvyšší cieľ vecí, je to rímsky pápež."[4]
Hneď ako encyklika vyšla, pán Émile Ollivier ─ bývalý minister cisára Napoleona III, ktorý mal ďaleko od ultramontanizmu ─ napísal v stĺpčeku v denníku Le Figaro:
„Pri čakaní na rozhodnutie budúcnosti medzi Piom IX. a Levom XIII. si môžeme slobodne vybrať medzi dvoma názormi, pretože podobne ako naši predkovia môžeme povedať: non de fide - to nie je z viery. Pokiaľ ide o tých, ktorí považujú pápežský list za definíciu ex cathedra, bolo by stratou času s nimi polemizovať. Treba ich poslať späť do školy.“ [5]
Bývalý bonapartistický minister nepreháňal. Po tom, čo profesori morálnej teológie dospeli k záveru, že pápežské smernice zaväzujú pod hrozbou smrteľného hriechu, dve liberálne katolícke noviny napísali, že tí, ktorí naďalej verejne podporujú monarchiu, páchajú ťažký hriech. Uvádzalo sa, že niektorým veriacim bolo odopreté rozhrešenie za to, že sa dopustili "hriechu monarchie". Kardinál Domenico Ferrata, bývalý nuncius v Paríži, vo svojich pamätiach poznamenal, že apoštolský list Notre Consolation "odteraz vylučoval akúkoľvek dvojznačnosť: človek ho musel prijať, alebo sa vyhlásiť za rebela voči pápežovmu slovu". [6]
Ultramontanisti sa vyhli obom nástrahám. Ani sa nezjednotili so slobodomurárskou republikou ako to chcel Lev XIII., ani sa nevzbúrili proti jeho autorite. Jednoducho mu odporovali, ako svätý Pavol odporoval svätému Petrovi "do očí" (Gal 2, 16), alebo mutatis mutandis, ako sa Plinio Corrêa de Oliveira vzoprel Ostpolitik Pavla VI[7].
Od októbra 1891 do februára 1894 sa malá skupina rehoľníkov a laikov stretávala každý mesiac v ad hoc združení s názvom Panna Mária Nazaretská. Jeho cieľom bolo "pôsobiť na budúce konkláve a dosiahnuť, aby súčasný pápež nedostal nástupcu, ktorý by pokračoval vo svojich liberálnych a politicky bludných cestách, takých katastrofálnych pre Cirkev". V júli 1892 hlavný predstaviteľ skupiny, páter Charles Maignen, zverejnil štúdiu, "ktorej závery [mali] pravdepodobne rozptýliť obavy francúzskych katolíkov, ktorí sa z dôvodov svedomia odmietajú pripojiť k vláde, ktorá prenasleduje Cirkev". Uviedol: "Lev XIII. nekonal na základe duchovnej moci, ktorú môže najvyšší pápež vykonávať nepriamo v časnom poriadku [ratione peccati], a preto jeho učenie, rady, či dokonca príkazy nezaväzujú francúzskych katolíkov vo svedomí." V inej štúdii, ktorá nebola nikdy publikovaná, s názvom Un pape légitime, peut-il cesser d'être pape? (Môže legitímny pápež prestať byť pápežom?) sa páter Maignen zaoberal chúlostivým problémom pápeža-heretika. [8]
Preto môžeme bez váhania konštatovať, že prehnaná oddanosť a podriadenosť pápežovi až do takej miery, že sa považuje za povinného poslúchať ho vo veciach, ktoré nesúvisia s vierou, alebo keď učí či nariaďuje omyly, vôbec nepochádza z prehnaného "ultramontanizmu" alebo údajného "ducha I. vatikánskeho koncilu". Naopak, pochádza z liberálneho katolíckeho prúdu.
Aký bol výsledok politiky "združovania sa" okolo republiky? Ako sám Lev XIII. uznal, bol to úplný neúspech. Na audiencii krátko pred svojou smrťou Julesovi Mélinovi, bývalému predsedovi francúzskeho Zhromaždenia, povedal:
„Úprimne som sa pripútal k republike, čo však nezabránilo súčasnej vláde, aby rozpoznala moje pocity a ignorovala ich. Rozpútali náboženskú vojnu, nad ktorou smútim a ktorá škodí Francúzsku ešte viac ako Cirkvi“ [9].
Ak je pápež František úprimný, tak ako jeho predchodca, čoskoro bude musieť povedať to isté o svojej dohode so Si Ťin-pchingom. A uznať, že kardinál Zen mal pravdu.
[1] Roberto de Mattei, Le ralliement de Léon XIII – L’échec d’un projet pastoral , CERF, 2016, 95.
[2] Ibid., 111-112.
[3] Ibid., 111.
[4] Ibid., 322.
[5] Ibid., 164.
[6] Ibid., 170.
[7] See “The Vatican Policy of Détente with Communist Governments – Should the TFPs Stand Down? Or Should They Resist?”
[8] Roberto de Mattei, op. cit., 248-249.
[9] Ibid., 223.
https://onepeterfive.com/leo-xiii-first-liberal-pope-who-went-beyond-his-authority/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára