LEV XIII.: PÁPEŽ, KTORÝ PREKROČL HRANICE SVOJEJ PRÁVOMOCI

V predchádzajúcom článku som objasnil nedorozumenie, ktoré viedlo niektorých tradicionalistov k obviňovaniu ultramontánov a takzvaného ducha I. vatikánskeho koncilu z "papolatrie", ktorú prejavujú niektorí katolíci, ktorí veria, že pápeža treba poslúchať, aj keď koná proti tradičnému učeniu Cirkvi. Teraz ukážem, že to neboli ultramontáni, ale liberálni katolíci, ktorí posunuli hranice pápežskej neomylnosti ďaleko za hranice stanovené dogmatickou konštitúciou Pastor aeternus I. vatikánskeho koncilu. [Poznámka redakcie: "liberálni" v 19. storočí znamenali katolíci, ktorí chceli pristúpiť na kompromis s liberálnym svetom, ktorý vytvorila slobodomurárska Francúzska revolúcia. Táto terminológia a jej význam sú podobné, ale aj odlišné od termínu "liberál", ktorý sa používa v angličtine na označenie dnes žijúcich klerikov].

Tento príklon k absolutizmu sa začal ralliementom (1884), pápežskou politikou združovania sa okolo republiky, ktorú francúzskym katolíkom vnútil pápež Lev XIII. Liberálni katolíci, túžiaci zmieriť Cirkev s revolučnou modernou tento postup nadšene privítali. Naopak, ultramontánni katolíci zdôrazňovali hranice pápežovej magisteriálnej moci a stavali sa proti jeho neprimeranému zasahovaniu do svetských záležitostí Francúzska.

 

Túto epizódu majstrovsky analyzoval profesor Roberto de Mattei vo svojej knihe Le ralliement de Léon XIII - L'échec d'un projet pastoral (Ralliement Leva XIII - Zlyhanie pastoračného projektu). Aby sa zabránilo odluke medzi Cirkvou a francúzskym štátom, pápež Pecci vyzval katolíkov, aby sa spojili s republikou a bojovali proti antiklerikálnym zákonom zvnútra systému. Vatikánska diplomacia sa snažila získať dobrú vôľu francúzskej vlády, aby získala späť územia, ktoré jej Talianske kráľovstvo odobralo.

 

Nová politika Leva XIII. mala dve veľké ťažkosti. Po prvé, spochybňovala monarchistické presvedčenie väčšiny francúzskeho kléru a laikov. Po druhé, francúzske voľby vyniesli k moci slobodomurárske a sekularistické vlády. Tieto vlády zaviedli rozvody, vyhnali jezuitov, zakázali kňazom a rehoľníkom vyučovať na verejných školách, zrušili vyučovanie náboženstva na školách a nariadili duchovným vojenskú službu.

 

Pápež Lev XIII. bol intelektuál s pevnými zásadami, ale v srdci bol liberál. Naivne sa domnieval, že republikánsky antiklerikalizmus sa dá zneškodniť tým, že liberálov presvedčí, že Cirkev nevystupuje proti republike, ale len proti jej sekularizmu. Na rozdiel od pápeža francúzski veriaci jasne videli, že dechristianizácia Francúzska nebola doplnkovým prvkom, ale samotným zmyslom existencie republikánskeho režimu. Pre týchto katolíkov akceptovanie republiky znamenalo súhlas s "duchom republiky", teda s rovnostárskym a protináboženským smerovaním revolučnej ideológie z roku 1789, ktorá by potom mohla preniknúť do celej spoločnosti.

 

Lev XIII. si vybral kardinála Charlesa Lavigerieho (1825 - 1892), arcibiskupa Alžíru, za "splnomocneného sprostredkovateľa" medzi Parížom a Vatikánom, ktorý mal realizovať politiku ralliementu. Pri prípitku na recepcii pre dôstojníkov francúzskej stredomorskej vojnovej flotily, ktorí sa zišli v Alžíri v roku 1890, ich vyzval, aby prijali republikánsku formu vlády, pričom argumentoval, že zjednotenie všetkých dobrých občanov je najvyššou potrebou Francúzska a "prvým želaním Cirkvi a jej pastierov".

 

Lev XIII. sa o niekoľko mesiacov neskôr zapojil do boja a poskytol rozhovor (vôbec prvý rozhovor pápeža) provládnemu parížskemu denníku Le Petit journal. Vyhlásil: "Každý si môže ponechať svoje osobné preferencie, ale v oblasti činnosti existuje len vláda, ktorú si Francúzsko dalo. Republika je rovnako legitímna forma vlády ako každá iná." O tri dni neskôr vyšla jeho encyklika Au Milieu des sollicitudes [O Cirkvi a štáte vo Francúzsku], po ktorej čoskoro nasledoval apoštolský list Notre consolation a été grande [Naša útecha bola veľká]. V ňom pápež trval na svojej myšlienke "akceptovať občiansku moc takú, aká skutočne existuje, bez postranných úmyslov a s tou dokonalou lojalitou, ktorá sa hodí na kresťana".

 

Pre katolíkov, ktorí boli zvyknutí bojovať proti slobodomurárskej republike, predstavoval tento obrat problém svedomia. Je podobný tomu, ktorý nastolil kardinál Jozef Zen a katolíci podzemnej cirkvi tvárou v tvár zlovestnej dohode podpísanej medzi Svätou stolicou a čínskym komunistickým režimom.

 

V tom čase väčšina francúzskeho episkopátu prijala politiku ralliementu chladne. Niektoré významné ultramontánne osobnosti, ako napríklad biskup Charles-Émile Freppel z Angers, sa otvorene postavili proti nej. Kardinál Lavigerie vypustil prvú salvu "magisterializmu" - chyby, ktorá spočíva v tom, že sa pripisuje väčší význam učeniu a gestám pápeža než Tradícii. Pranierujúc tých "nekompromisných" katolíkov, ktorí tvrdili, že nasledujú Pia IX., aby sa postavili proti Levovi XIII. kardinál vyhlásil: "Jediným pravidlom spásy a života v Cirkvi je byť s pápežom, so živým pápežom. Nech je to ktokoľvek."[1]

 

Rovnaký pokyn čoskoro vyšiel aj z pera samotného pápeža. Príležitosťou bol list kardinála Jeana-Baptistu Pitru, jedného z popredných predstaviteľov "partito piano" (strany Pia IX.), holandskému korešpondentovi. Adresát okamžite uverejnil text, ktorý dostal od kardinála. Jeho najzásadnejšia pasáž obhajovala ultramontánnych novinárov a chválila katolícku expanziu, ktorá sa uskutočnila za Pia IX. bez toho, aby sa čo i len slovom zmienila o jeho nástupcovi. Proti starému kardinálovi sa potom rozpútala tlačová kampaň, v ktorej ho obvinili, že sa snaží svojou vlastnou politikou postaviť proti politike Leva XIII. Isté belgické noviny ho dokonca obvinili, že je "schizmatickým vodcom malej cirkvi, ktorý chce poučovať pápeža a vydáva sa za pápežskejšieho ako pápež". Svetská tlač sa pridala k liberálnym katolíckym novinám a žiadala, aby bol kardinál potrestaný.

 

Na podnet kardinála Lavigerieho pápež uverejnil v Osservatore Romano list adresovaný parížskemu kardinálovi-arcibiskupovi. V posolstve žiadal, aby ho veriaci poslúchli vo výlučne politickej záležitosti, ktorá nemala nič spoločné s vierou, morálkou alebo cirkevnou disciplínou. Bolo by to čosi podobné, ako keby pápež František vyjadroval svoje presvedčenie o imigrácii alebo klimatických zmenách ako čosi záväzné. Zneužitie magisteriálnej moci, ktoré sa prejavilo v liste Leva XIII. si zaslúži, aby sme ho prepísali v plnom znení. To by však bolo nad rámec tohto článku. Preto uvediem jeho významnejšie časti (s mojimi komentármi v hranatých zátvorkách kurzívou).

 

„Nie je ťažké si všimnúť, že možno aj pre nešťastie doby sa nájdu katolíci, ktorí sa neuspokoja so submisívnou úlohou, ktorú im Cirkev prisúdila, a veria, že sa môžu ujať vlády. Prinajmenšom si predstavujú, že smú skúmať a posudzovať činy autorít podľa vlastného videnia vecí. To by bol vážny neporiadok, keby sa dovolilo, aby zavládol v Božej Cirkvi, kde boli z výslovnej vôle jej božského Zakladateľa najjasnejšie ustanovené dva odlišné poriadky: Cirkev učiaca a Cirkev vyučovaná, pastieri a stádo a medzi pastiermi jeden, ktorý je hlavou a najvyšším pastierom pre všetkých. Jedine Pastierom bola daná plná moc učiť, súdiť, riadiť; veriacim bola uložená povinnosť nasledovať toto učenie, poslušne sa podriadiť týmto súdom, nechať sa riadiť, napravovať a viesť k spáse.“ [Áno, to platí vo veciach viery, mravov a cirkevnej disciplíny, ale o všetkom ostatnom majú veriaci slobodný názor.]

 

„A na nesplnenie takejto posvätnej povinnosti nie je potrebné urobiť akt otvoreného odporu voči biskupom alebo hlave Cirkvi: stačí urobiť odpor nepriamym spôsobom, ktorý je o to nebezpečnejší, že sa ho ľudia snažia viac zakryť opačným zdaním.“ [Toto je narážka na ultramontanistov, ktorí boli zástancami pápežskej neomylnosti.]

 

„Dôkazom neúprimnej podriadenosti je aj vytvorenie opozície medzi jedným Najvyšším pontifikom a druhým Najvyšším pontifikom.“ [Znie to povedome...] „Tí, ktorí sa (rozhodujú) medzi dvoma rôznymi smermi, odmietajú ten súčasný a držia sa minulého, neprejavujú poslušnosť autorite, ktorá má právo a povinnosť ich usmerňovať. V niektorých ohľadoch sa podobajú tým, ktorí by sa po odsúdení chceli odvolať na budúci koncil alebo na lepšie informovaného pápeža. [Toto je ďalší útok na ultramontanistov, ktorý ich obviňuje z toho, že sú konciliaristi].

 

Prejavujúc dovtedy neznámy centralizmus a autoritárstvo, Lev XIII. dodal:

 

„V tomto bode sa teda treba držať toho, že vo všeobecnej správe Cirkvi, okrem základných povinností apoštolskej služby, ktoré sú uložené všetkým pontifikom, je na každom z nich, aby sa riadil pravidlom správania, ktoré považuje za najlepšie podľa doby a iných okolností. V tomto je jediným sudcom, ktorý má v tejto veci nielen osobitný prehľad, ale aj znalosť všeobecnej situácie a potrieb katolicizmu, podľa ktorých sa má riadiť jeho apoštolská starostlivosť.“ [Je však pápež neomylný vo všetkom, čo robí? Ak nie, potom možno mať legitímne opačný názor.] „Je to on, kto musí zabezpečovať dobro všeobecnej Cirkvi, s ktorým je koordinované dobro jej jednotlivých častí. Všetci ostatní, ktorí podliehajú tejto koordinácii, musia napomáhať činnosť najvyššieho predstaveného a slúžiť jeho cieľom. [Nie však vtedy, ak vo svedomí veria, že sa mýli.] „Keďže Cirkev je jedna, ako je jedna jej Hlava, tak je jedna aj jej vláda, ktorej sa všetci musia podriadiť.“ [Súčasné kánonické právo uznáva právo veriacich vyjadriť svoj nesúhlas s náležitým rešpektom voči pastierom.]

 

O šesť dní neskôr jeden z popredných farárov v Paríži opísal novú atmosféru v Cirkvi takto: ,,Je to veľmi dôležité: Biskupi musia uznať a vyhlásiť, že pápež má vždy pravdu. Farári musia hlásať a uznávať, že ich biskup má vždy pravdu. Veriaci musia uznať a ohlasovať, že ich farár, zjednotený so svojím biskupom a zjednotený s pápežom, má vždy pravdu. Je to ako žandárstvo, ale nie je to veľmi praktické a dejiny svedčia o tom, že to nebolo nikdy veľmi praktické. [2]

 

Kardinál Lavigerie zo svojej strany zablahoželal Levovi XIII. k tomu, že odolal vetru nespokojnosti zo strany veriacich a ultramontanistických novín: "Týmto aktom skutočne pápežskej ráznosti Vaša Svätosť odsúdila tyraniu nového druhu, ktorá chcela vnútiť samu seba  katolíckej hierarchii." [3]

 

Po vydaní encykliky Au milieu des sollicitudes pápež zatĺkol klinec do rakvy. Aj keď si uvedomoval, že jeho politika sa zaoberá svetskou záležitosťou, napísal grenobelskému biskupovi:

 

„Je nám ľúto, že to musíme povedať, ale sú aj takí, ktorí, hoci sa vyhlasujú za katolíkov, sa domnievajú, že majú právo postaviť sa proti smerovaniu, ktoré udáva hlava Cirkvi, pod zámienkou, že ide o politické smerovanie. No dobre! Tvárou v tvár ich mylným tvrdeniam trváme na každom z aktov, ktoré od Nás predtým vyšli, v celej ich plnosti a naďalej hovoríme: "Nie, nepochybne sa nesnažíme robiť politiku; ale keď je politika úzko spojená s náboženskými záujmami, ako sa to deje v súčasnosti vo Francúzsku, ak má niekto poslanie určovať konanie, ktoré môže účinne chrániť náboženské záujmy, z ktorých pozostáva najvyšší cieľ vecí, je to rímsky pápež."[4]

 

Hneď ako encyklika vyšla, pán Émile Ollivier ─ bývalý minister cisára Napoleona III, ktorý mal ďaleko od ultramontanizmu ─ napísal v stĺpčeku v denníku Le Figaro:

 

„Pri čakaní na rozhodnutie budúcnosti medzi Piom IX. a Levom XIII. si môžeme slobodne vybrať medzi dvoma názormi, pretože podobne ako naši predkovia môžeme povedať: non de fide - to nie je z viery. Pokiaľ ide o tých, ktorí považujú pápežský list za definíciu ex cathedra, bolo by stratou času s nimi polemizovať. Treba ich poslať späť do školy.“ [5]

 

Bývalý bonapartistický minister nepreháňal. Po tom, čo profesori morálnej teológie dospeli k záveru, že pápežské smernice zaväzujú pod hrozbou smrteľného hriechu, dve liberálne katolícke noviny napísali, že tí, ktorí naďalej verejne podporujú monarchiu, páchajú ťažký hriech. Uvádzalo sa, že niektorým veriacim bolo odopreté rozhrešenie za to, že sa dopustili "hriechu monarchie". Kardinál Domenico Ferrata, bývalý nuncius v Paríži, vo svojich pamätiach poznamenal, že apoštolský list Notre Consolation "odteraz vylučoval akúkoľvek dvojznačnosť: človek ho musel prijať, alebo sa vyhlásiť za rebela voči pápežovmu slovu". [6]

 

Ultramontanisti sa vyhli obom nástrahám. Ani sa nezjednotili so slobodomurárskou republikou ako to chcel Lev XIII., ani sa nevzbúrili proti jeho autorite. Jednoducho mu odporovali, ako svätý Pavol odporoval svätému Petrovi "do očí" (Gal 2, 16), alebo mutatis mutandis, ako sa Plinio Corrêa de Oliveira vzoprel Ostpolitik Pavla VI[7].

 

Od októbra 1891 do februára 1894 sa malá skupina rehoľníkov a laikov stretávala každý mesiac v ad hoc združení s názvom Panna Mária Nazaretská. Jeho cieľom bolo "pôsobiť na budúce konkláve a dosiahnuť, aby súčasný pápež nedostal nástupcu, ktorý by pokračoval vo svojich liberálnych a politicky bludných cestách, takých katastrofálnych pre Cirkev". V júli 1892 hlavný predstaviteľ skupiny, páter Charles Maignen, zverejnil štúdiu, "ktorej závery [mali] pravdepodobne rozptýliť obavy francúzskych katolíkov, ktorí sa z dôvodov svedomia odmietajú pripojiť k vláde, ktorá prenasleduje Cirkev". Uviedol: "Lev XIII. nekonal na základe duchovnej moci, ktorú môže najvyšší pápež vykonávať nepriamo v časnom poriadku [ratione peccati], a preto jeho učenie, rady, či dokonca príkazy nezaväzujú francúzskych katolíkov vo svedomí." V inej štúdii, ktorá nebola nikdy publikovaná, s názvom Un pape légitime, peut-il cesser d'être pape? (Môže legitímny pápež prestať byť pápežom?) sa páter Maignen zaoberal chúlostivým problémom pápeža-heretika. [8]

 

Preto môžeme bez váhania konštatovať, že prehnaná oddanosť a podriadenosť pápežovi až do takej miery, že sa považuje za povinného poslúchať ho vo veciach, ktoré nesúvisia s vierou, alebo keď učí či nariaďuje omyly, vôbec nepochádza z prehnaného "ultramontanizmu" alebo údajného "ducha I. vatikánskeho koncilu". Naopak, pochádza z liberálneho katolíckeho prúdu.

 

Aký bol výsledok politiky "združovania sa" okolo republiky? Ako sám Lev XIII. uznal, bol to úplný neúspech. Na audiencii krátko pred svojou smrťou Julesovi Mélinovi, bývalému predsedovi francúzskeho Zhromaždenia, povedal:

 

„Úprimne som sa pripútal k republike, čo však nezabránilo súčasnej vláde, aby rozpoznala moje pocity a ignorovala ich. Rozpútali náboženskú vojnu, nad ktorou smútim a ktorá škodí Francúzsku ešte viac ako Cirkvi“ [9].

 

Ak je pápež František úprimný, tak ako jeho predchodca, čoskoro bude musieť povedať to isté o svojej dohode so Si Ťin-pchingom. A uznať, že kardinál Zen mal pravdu.

 

 

 

 

[1] Roberto de Mattei, Le ralliement de Léon XIII – L’échec d’un projet pastoral , CERF, 2016,  95.

 

[2] Ibid., 111-112.

 

[3] Ibid., 111.

 

[4] Ibid., 322.

 

[5] Ibid., 164.

 

[6] Ibid., 170.

 

[7] See  “The Vatican Policy of Détente with Communist Governments – Should the TFPs Stand Down? Or Should They Resist?”

 

[8] Roberto de Mattei, op. cit., 248-249.

 

[9] Ibid., 223.

https://onepeterfive.com/leo-xiii-first-liberal-pope-who-went-beyond-his-authority/

V ADVENTE POZERAŤ NA MILOSTIPLNÚ PANNU MÁRIU

Vstupujeme do adventního obdobia. A v tomto období rozjímame nad životom Panny Márie a potom s ňou nad Ježišom Kristom. Sväté písmo nám vzácne zachovalo pozdrav anjela Gabriela Panne Márii pri zvestovaní. V dvoch krátkych vetách nám hovorí všetko: "Buď pozdravená, milosti plná, Pán je s tebou." (Lk 1, 28) 

Čerpajúc z tohto pokladu, pápež Pius IX. opísal túto plnosť milosti pre nás, keď definoval Máriino Nepoškvrnené počatie: "Preto ju Boh ďaleko nad všetkých anjelov a všetkých svätých tak obdivuhodne obdaril hojnosťou všetkých nebeských darov, ktoré vylial z pokladnice svojho božstva... a plnosťou svätej nevinnosti a svätosti, nad ktorú si pod Bohom nemožno nič väčšie ani predstaviť. (Bula Ineffabilis Deus).

 

Definícia Pia IX. potvrdzuje Máriinu výnimočnú svätosť od okamihu jej počatia. Je pravdou viery, že Božia Matka mala plnosť milosti, plnosť oveľa väčšiu ako akékoľvek iné stvorenie.

 

Na základe toho, čo hovorí svätý Tomáš (SThIII, 7; 27,5) o Kristovom posvätnom človečenstve, môžeme predložiť nasledujúce dva argumenty:

 

1. Čím je bytosť bližšie k príčine nejakého účinku, tým je vhodnejšie, aby tento účinok prijímala v hojnosti. Kristus je teraz princípom habituálnej milosti (ako Boh, nakoľko je absolútne prvým princípom, ako človek, nakoľko je Božím nástrojom) a Mária je osobou, ktorá je Kristovi najbližšie. Preto bolo vhodné, aby Mária dostala najväčšiu plnosť milosti.

 

2. Je vhodné, aby každý, kto odovzdáva milosť, mal zvyčajnú milosť. Mária odovzdáva milosť (ako prostredníčka). Je preto vhodné, aby mala vysoký stupeň habituálnej milosti.

 

V čom spočíva táto plnosť?

 

Táto otázka sa vynára, keď sa hovorí o vtelenom Slove, a umožňuje dve odlišnosti (STh III, 7, 9-11).

 

Milosť je Boží dar, ktorý je do nás vložený a premieňa nás

 

Táto premena môže byť viac alebo menej radikálna, viac alebo menej intenzívna, podobne ako je teplo v tele zohrievanom ohňom viac alebo menej silné.

 

Táto zmena nám dáva aj schopnosť konať novým spôsobom. Prijatá milosť nás v rôznej miere disponuje na konanie, zahŕňa rôzny počet nadprirodzených činností: jej rozsah je viac alebo menej rozsiahly.

 

Plnosť milosti možno nájsť v oboch prípadoch.

 

Táto plnosť môže byť dokonalá alebo nedokonalá

 

Ak je dokonalá, je to absolútna plnosť. Nemá žiadne hranice.

 

Ak je však obmedzená schopnosťami toho, kto ju prijíma, je nedokonalá, relatívna. Boh ju dáva v miere, v akej ju možno prijať, v miere, v akej je potrebná pre jeho božský plán.

 

Podľa svätého Tomáša vlastnenie milosti v jej absolútnej plnosti, čo do intenzity i rozsahu, patrí iba Kristovi. Panna Mária teda mala relatívnu plnosť milosti (porov. III, 27, 5 ad 1), inými slovami, všetku milosť potrebnú na to, aby bola dôstojnou Božou Matkou.

 

Keďže toto poslanie bolo najvznešenejším zo všetkých poslaní, vzhľadom na jeho účasť na uskutočnení Vtelenia, je to najväčšia relatívna plnosť milosti, aká kedy bola udelená človeku alebo anjelovi.

 

Posväcujúca milosť nás robí adoptovanými Božími deťmi. Tak je to aj v prípade Panny Márie. A adopcia dáva právo na dedičstvo, nebo, ktoré vlastníme podľa stupňa lásky v okamihu smrti. Láska Panny Márie bola najväčšia po Kristovej láske, a preto má najvyšší stupeň slávy v nebi.

 

Napokon, Kristus nie je adoptovaným synom Otca, lebo je jeho prirodzeným Synom od večnosti (STh III, 23, 4). Tieto dve skutočnosti sú nezlučiteľné. A z tohto dôvodu v poradí adoptívneho synovstva patrí Panne Márii prvé miesto. Ona je prvou adoptovanou Božou dcérou.

SYNODA: NAČÚVAŤ VŠETKÝM, LEN NIE ZJAVENIU: Falošný koncept biskupskej synody

Pápež František v posledných rokoch po vzore svojich nedávnych predchodcov zvolal niekoľko synod, ktorých výsledkom boli aj reálne revízie katolíckej náuky. Teraz inicioval dvojročnú "cestu", synodu o synodalite, ktorej cieľom je reflektovať a prípadne zmeniť štruktúry Cirkvi.

Aký je stav tohto procesu?

 

Pápež František 15. septembra 2018 zverejnil apoštolskú konštitúciu Episcopalis communio (EC), ktorá mení poradie noriem o synodách. Pontifik sa v jednom zo svojich prejavov zo 4. októbra 2014, v predvečer synody o rodine, vyjadril takto:

 

"Synoda biskupov sa musí čoraz viac stávať privilegovaným nástrojom počúvania Božieho ľudu: "Prosme predovšetkým Ducha Svätého pre synodálnych otcov o dar počúvania: počúvať Boha, kým spolu s ním nebudeme počuť volanie ľudu; počúvať ľud, pokým v ňom nebude dýchať vôľa, ku ktorej nás Boh volá" (CE, 6).

 

Modernistická myšlienka náboženskej evolúcie vychádzajúca z nových potrieb "ľudu" sa teda objavuje okamžite: obsah viery v jasnej evolúcii nemožno odvodiť zo "zjavenia", ktorému verne vyučovalo Magistérium, ale z počúvania ľudu.  Tieto princípy už boli podrobne vysvetlené na synode o rodine a sú tu zahrnuté v samotnej ústave, ktorá definuje synodálnu inštitúciu. Je to ekleziologický vývoj, ktorý vedie od koncilových omylov k špecifickejším bergogliánskym omylom, k slávnej "synodalite", o ktorej sa toľko hovorilo od začiatku tohto pontifikátu.

 

Počúvanie ľudu je privilegovaným teologickým miestom, z ktorého možno prorocky čerpať nové zjavenie prispôsobené dobe, v ktorej žijeme.

 

Kolegialita a synodalita

 

Synoda biskupov, chápaná v pokoncilovom zmysle, má byť aplikáciou kolegiality definovanej v Lumen gentium (LG). Zaviedol ju Pavol VI. 15. septembra 1965 prostredníctvom motu proprio Apostolica sollicitudo.

 

Chápané v teologickom zmysle Lumen gentium, kolégium biskupov by malo mať moc božského pôvodu nad univerzálnou Cirkvou s pápežom a pod jeho vedením. Keďže toto kolégium nemôže byť trvalo zhromaždené, aby vykonávalo túto predpokladanú moc, Pavol VI. zriadil poradný a reprezentatívny orgán svetového episkopátu, ktorý sa pravidelne stretáva, aby ho zapojil do riadenia univerzálnej Cirkvi.

 

Ak sa efektívna kolegialita, ako ju definuje Lumen gentium, zdá byť neuskutočniteľná, synoda sa stáva orgánom "afektívnej" kolegiality, ktorá nie je menej nebezpečná kvôli modernistickej mentalite, ako sa na viacerých miestach hovorí v Episcopalis communio:

 

Pápež musí počúvať biskupov, ktorí zasa počúvajú Boží ľud, skutočný "Boží hlas", ako pripomína pápež František, skutočné teologické miesto a zdroj "zjavenia".

 

Synodalita a modernizmus

 

S obvyklou dvojznačnosťou sa v č. 5 Episcopalis communio uvádza, že cituje najprv Lumen gentium 25, potom Jána Pavla II. v Pastores Gregis (2003):

 

"Je pravda, že, ako potvrdzuje Druhý vatikánsky koncil, "biskupov, keď učia v spoločenstve s rímskym pápežom, majú všetci rešpektovať ako svedkov božskej a katolíckej pravdy; veriaci zasa musia vo veciach viery a mravov prijať úsudok svojho biskupa, vydaný v mene Krista, a musia sa ho držať s nábožným súhlasom svojho ducha"." 

 

Potom pokračuje: "Pravdou je aj to, že "život Cirkvi a život v Cirkvi je pre každého biskupa nevyhnutnou podmienkou pre vykonávanie jeho učiteľského poslania".

 

Zatiaľ čo prvý citát zachováva tradičný zmysel magistéria, druhý zavádza modernistický koncept "života": životná imanencia božstva v Cirkvi, chápaná práve ako ľud, je podmienkou, aby biskup vedel, aké potreby musí uspokojiť.

 

A skutočne, text Episcopalis communio pokračuje: "Biskup je učiteľom i žiakom. Je učiteľom, keď s osobitnou pomocou Ducha Svätého ohlasuje veriacim slovo pravdy v mene Krista, hlavy a pastiera. Ale je učeníkom vtedy, keď s vedomím, že Duch Svätý bol daný každému pokrstenému, počúva Kristov hlas, ktorý hovorí prostredníctvom celého Božieho ľudu a robí ho "infallibile in credendo" - neomylným vo viere.

 

A dodáva: "V skutočnosti "všetci veriaci, ktorí majú pomazanie Svätého (porov. 1 Jn 2, 20 a 27), sa nemôžu mýliť vo viere a táto jeho zvláštna výsada sa prejavuje nadprirodzeným zmyslom viery celého ľudu, keď "od biskupov až po posledného z veriacich laikov" vyjadrujú svoj všeobecný súhlas vo veciach viery a mravov".

 

Z textu sa potom vyvodzujú závery: "Biskup je teda zároveň povolaný "kráčať vpredu, ukazovať cestu, naznačovať smer; kráčať uprostred, posilňovať ho [Boží ľud] v jednote; kráčať vzadu, aby nikto nezostal pozadu, ale predovšetkým sledovať zmysel Božieho ľudu pre hľadanie nových ciest.

 

"Biskup, ktorý žije uprostred svojich veriacich, má otvorené uši, aby počúval, "čo Duch hovorí cirkvám" (Zjv 2, 7) a "hlas oviec", a to aj prostredníctvom diecéznych orgánov, ktoré majú za úlohu radiť biskupovi, podporovať lojálny a konštruktívny dialóg.

 

V texte je citovaný príhovor pápeža Františka z 19. septembra 2016 a Evangelii gaudium. Koncepcia je jasná: pri všeobecnom potvrdení magisteriálnej autority sa zdôrazňuje, že biskup objavuje cestu tým, že nasleduje zmysel pre božstvo, ktorý je vlastný ľuďom.

 

Synodalita a nové zdroje Zjavenia

 

V skutočnosti sa nikde nehovorí, že biskup hľadá zásady konania v Zjavení alebo v stálom učení Cirkvi: hľadá ich v počúvaní ľudí, najmä ak sú organizovaní do "tela".

 

Synoda zabezpečí, aby sa tento hlas ľudu, zhromaždený biskupmi, dostal k pápežovi, ktorý môže prorocky rozpoznať zjavenie v životnej skúsenosti Cirkvi. Toto nám hovorí Episcopalis communio vo vyššie citovanom č. 6:

 

"Synoda biskupov sa musí čoraz viac stávať privilegovaným nástrojom počúvania Božieho ľudu: "Vyprosujme si predovšetkým od Ducha Svätého pre synodálnych otcov dar počúvania: počúvať Boha, kým spolu s ním nebudeme počuť volanie ľudu; počúvať ľud, dokým nebude dýchať vôľu, ku ktorej nás Boh volá."

 

Hoci je synoda podľa svojho zloženia v podstate biskupským orgánom, nežije oddelene od ostatných veriacich. Je nástrojom schopným dávať slovo celému Božiemu ľudu prostredníctvom biskupov ustanovených Bohom za "autentických strážcov, vykladačov a svedkov viery celej Cirkvi", pričom prostredníctvom svojich zhromaždení realizuje výrečné vyjadrenie synodality ako "konštitutívneho rozmeru Cirkvi".

 

"Preto, ako potvrdil Ján Pavol II.: "Každé generálne zhromaždenie biskupskej synody je intenzívnou cirkevnou skúsenosťou, aj keď zostáva dokonalé, pokiaľ ide o spôsoby jeho konania.

 

"Biskupi zhromaždení na synode zastupujú predovšetkým svoje vlastné cirkvi, ale majú na zreteli aj príspevok biskupských konferencií, ktoré ich vymenovali a sú nositeľmi ich názorov na otázky, o ktorých sa bude rokovať. Vyjadrujú tak hlas hierarchického orgánu Cirkvi a v istom zmysle aj hlas kresťanského ľudu, ktorého sú pastiermi". (ES, 6).

 

Synodalita a vývoj dogiem

 

Episcopalis communio č. 7 nenecháva priestor na pochybnosti: poradný charakter synody neznamená zníženie jej významu, ale naopak, poukazuje na potrebu počúvať hlas Božieho ľudu, aby sa nerozpoznalo nič iné ako pravda a dobro Cirkvi.

 

Úlohou pápeža bude práve objaviť túto pravdu z týchto údajov, bez akéhokoľvek odkazu na Zjavenie a jeho zdroje. Tu je text:

 

"Po porade veriacich nasleduje počas slávenia každého synodálneho zhromaždenia rozlišovanie pastierov ustanovených na tento účel, zjednotených v hľadaní konsenzu, ktorý nevyplýva z ľudskej logiky, ale zo spoločnej poslušnosti Kristovmu Duchu. 

 

"Pozorní voči sensus fidei Božieho ľudu, "ktorý musí vedieť pozorne rozlišovať od často sa meniacich prúdov verejnej mienky", členovia zhromaždenia ponúkajú svoj názor rímskemu pápežovi, aby mu pomohli v jeho službe univerzálneho pastiera Cirkvi.

 

"Z tohto hľadiska skutočnosť, že "synoda má zvyčajne len poradnú funkciu, neznižuje jej význam. V Cirkvi je totiž cieľom každého kolegiálneho orgánu, či už poradného alebo poradného, vždy hľadanie pravdy alebo dobra Cirkvi. 

 

"Navyše, keď ide o overenie samotnej viery, konsenzus Ecclesiae nie je daný spočítaním hlasov, ale je výsledkom pôsobenia Ducha, duše jedinej Kristovej Cirkvi. "1 Preto hlasovanie synodálnych otcov, "ak je morálne jednomyseľné, nesie so sebou osobitnú cirkevnú váhu, ktorá presahuje čisto formálny aspekt poradného hlasovania2´".

 

K tomuto základnému textu, v ktorom sú použité dva citáty Jána Pavla II., možno uviesť dve poznámky:

 

1) Cirkev objavuje pravdu prostredníctvom poradného procesu ľudu cez biskupov a prostredníctvom pápežovho rozlišovania týchto údajov, a nie v depozite viery.

 

2) Základnou úlohou pápeža a synody je rozoznávať autentickú náboženskú skúsenosť ľudu uprostred "meniacich sa prúdov verejnej mienky": hrozný výraz, ktorý dáva do rúk hierarchie zbraň svojvôle. Akoby všetko, čo sa nepáči elitám, už nebolo autentickým prejavom ľudu, ale jednoducho - povedané populárnym výrazom - "populizmom".

 

Synoda teda v istom zmysle umožňuje, aby sa pravda objavovala z náboženskej skúsenosti ľudu; ak sa však táto skúsenosť ukáže ako nebezpečne tradičná alebo netolerantná, napriek filtru "diecéznych orgánov" môže byť degradovaná na "pohyblivý prúd verejnej mienky"; a jednoducho plniť príkazy elít.

 

Synodalita a protestantizmus

 

Tento protestantský vzťah - zdola nahor - medzi ľudom a episkopátom a medzi episkopátom a pápežstvom, predpokladaný už v Lumen gentium a zahrnutý do poriadku nového kódexu kánonického práva, je majstrovsky vyjadrený v závere Episcopalis communio v č. 10:

 

"Vďaka biskupskej synode sa tiež jasnejšie ukáže, že v Kristovej Cirkvi existuje hlboké spoločenstvo medzi pastiermi a veriacimi, pričom každý vysvätený služobník je pokrsteným človekom medzi pokrstenými, ustanoveným Bohom, aby pásol svoje stádo;

 

"Pokiaľ ide o vzťahy medzi biskupmi a rímskym pápežom, pápež je "biskup medzi biskupmi, povolaný zároveň ako nástupca apoštola Petra viesť rímsku cirkev, ktorá v láske predsedá všetkým cirkvám3". To bráni tomu, aby jedna z týchto skutočností existovala bez druhej."

 

Záver sa potom vracia k ekleziologickej reforme, ktorú inicioval koncil a ktorú bez váhania uskutočňovali ďalší pápeži, a ktorá sa usiluje o zrušenie pápežstva, ako ho chápe náuka Cirkvi, z prísne ekumenického hľadiska:

 

"Verím tiež, že práve tým, že podporí "obrátenie pápežstva [...], ktoré ho urobí vernejším významu, ktorý mu chcel dať Ježiš Kristus, a súčasným potrebám evanjelizácie", bude činnosť Biskupskej synody schopná svojím spôsobom prispieť k obnoveniu jednoty medzi všetkými kresťanmi podľa Pánovej vôle (porov. Jn 17, 21).

 

"Týmto spôsobom pomôže Katolíckej cirkvi, v súlade s prianím, ktoré pred rokmi formuloval Ján Pavol II., "nájsť takú formu vykonávania primátu, ktorá by bola otvorená novej situácii bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom zriekla podstaty svojho poslania".

 

V podstate ide o novú politicky korektnú a protiľudovú verziu neomylnosti s príchuťou proroctva: neomylnosť založenú na oportunizme, ktorá nahrádza duchovné potreby moderného človeka - typické pre klasický modernizmus - politickými potrebami diktovanými vládnucimi elitami.

 

Okrem toho sú to samotné elity, ktoré diktujú a opisujú tieto "potreby". Samotná reforma pápežstva a cirkevných štruktúr, ktoré už nie sú vnímané ako božské inštitúcie, ale ako historický fenomén, sú súčasťou odpovede na tieto "potreby".

https://fsspx.news/en/news-events/news/synod-bishops-and-modernism-introduction-69556

NEBYŤ RIGÍDNYMI alebo NOVÝ POHĽAD NA TRADICIONIS CUSTODES

Nie to po prvý raz počas tohto pontifikátu. Pápež František v septembri hovoril o tom, ako ľahko môže starosť o právo "viesť k rigidnej religiozite". V skutočnosti tentoraz zašiel ešte o niečo ďalej. Ubezpečil svoje trpiace a zmätené stádo, že "rigidita je hriechom proti Božej trpezlivosti". 

V tomto svetle som sa ešte raz pozrel na text Traditionis custodes. 

Predposlednú časť jednoducho zbožňujem: "Predchádzajúce normy, pokyny, povolenia a zvyklosti, ktoré nie sú v súlade s týmto Motu proprio, sa rušia." Vidíte, milujem formulkovú strnulosť a snahu o absolútne jasné a úplné vyjadrenie toho, čo sa uzákoňuje alebo zakazuje, ktoré nájdeme tak v britskom zákonodarstve, ako aj vo vatikánskych normatívnych aktoch.

 

Ale posledný odsek je ešte lepší: "Všetko, čo som vyhlásil v tomto apoštolskom liste vo forme Motu proprio, nariaďujem dodržiavať vo všetkých jeho častiach, bez ohľadu na čokoľvek iné, čo by tomu odporovalo, aj keby to bolo hodné osobitnej zmienky, a ustanovujem, aby bolo promulgované formou uverejnenia v 'L'Osservatore Romano' a aby okamžite nadobudlo platnosť...". 

 

Ale, ehm, nie je to trochu právne? Nie je to... no... prísne? Ak to zoberieme z opačnej strany, ako by to mohlo byť ešte prísnejšie? 

Potom sú tu všetky tie ustanovenia, ktoré obmedzujú slobodu biskupov... napriek podivnému tvrdeniu (o pár riadkov vyššie), že obnovuje autoritu biskupov. 

 

Potom sú tu časti o tom, čo kňazi nemôžu... o miestach a časoch, kde sa nesmie sláviť autentický rímsky obrad... o všetkých ostatných veciach, ktoré teraz biskupi nesmú robiť vo svojich diecézach...

 

No, toto všetko sa mi zdá ako "zákon". Zdá sa mi to dosť "prísne". Vždy, keď vidím slová ako "napriek", začínam mať nočné mory o parochniach z konských vlasov a v mysli sa mi vynárajú spomienky na ten veľký obraz v King's Inn v Dubline, ktorý zobrazuje proces so Sirom Rogerom Casementom.

 

Mohol by prosím reálny Bergoglio vstať? 

Je to ten prísny a drakonický zákonodarca, ktorý sa zúrivo usiluje zablokovať všetky možné právne medzery? Alebo je to Bergoglio, ktorý je podozrievavý voči všetkým zákonom a nadovšetko nenávidí prísnosť? The Fay ce que tu voudras Bergoglio? (Budete si robiť čo sa vám zachce Bergoglio?)

 

Samozrejme, všetci vieme, o čo v skutočnosti ide. Pápež František chce povzbudiť ľudí, aby brali zákony na veľmi ľahkú váhu, zákony ktoré on sám nemá rád. Urobiť neporiadok! Parrhesia!!! Zároveň požaduje čo najdôslednejšie a najtvrdšie dodržiavanie svojich vlastných rigidných uzákonení v snahe o svoj osobný a aktívny odpor k Veľkej Tradícii a rigidný odpor ku každému, kto je tak mimo, že nezdieľa jeho vlastné horúčkovité fanatizmy. 

 

Inými slovami, staré dobré pokrytectvo.

 

Tieto elegantné protirečenia sú podľa neho úplne logické. Mám podozrenie, že ho jeho opatrovateľka príliš fackovala, keď bol malý. Alebo nie dosť.

 

Súcitím... ani nie tak s laikmi a klerikmi, ktorí, pokiaľ viem, sa na Tradicionis Custodes pozerajú so zábavným opovrhnutím... ale s diecéznymi biskupmi a ich kancelármi, ktorí musia pripravovať, nastavovať, tlačiť, podpisovať, pečiatkovať, vydávať a zverovať do rúk GPO pompézne vyzerajúce dokumenty, ktoré kňazom dávajú "povolenia" robiť jednoduché bežné každodenné kňazské veci, na ktoré, ako jasne povedal pápež Benedikt, absolútne žiadne "povolenie" od nikoho nepotrebujú.

 

Zamyslenie a modlitba aj za Bratstvo sv. Pia X., ktoré sa prirodzene pýta, či majú dostatok duchovných a dostatočné zdroje na riešenie nepredvídaných situácií, ktoré už v niektorých regiónoch vznikajú. Ako dobre, že si zachovali svoju kánonickú slobodu, takže bergogliáni sa nebudú môcť dostať svojimi chamtivými rukami k ich peniazom či majetku! Nebude však musieť Bratstvo čoskoro čeliť otázke nových biskupských vysviacok? Je to naplánované na začiatok budúceho pontifikátu? Nech im Boh dá rozvahu a odvahu.

 

A, kde môžem dostať prihlášku?

PETER KWASNIEWSKI: PREČO BY SOM SA MAL ZÚČASŤNOVAŤ NA TRADIČNEJ LATINSKEJ OMŠI?

 

Nasledujúca prednáška, ktorú sponzoruje Charlotte Latin Mass Community, odpovedá na otázku mnohých katolíkov v súčasnosti: "Prečo by som si mal dávať extra námahu s dôslednou alebo výlučnou účasťou na latinskej omši, keď je oveľa pohodlnejšie ísť do najbližšieho kostola, kde sa slušne slávi Novus Ordo? A po Motu proprio zo 16. júla nastolili cirkevní predstavitelia také ťažkosti, ako nikdy pred tým, aby sa latinská omša stala naším liturgickým domovom. Aké dôvody by nás mali motivovať, aby sme jej napriek týmto výzvam zostali verní?" Popri tom uvádzam argumenty v prospech obsahu a formy tradičnej latinskej omše a odpovedám na niektoré obvyklé námietky proti tradícii. Na YouTube bol zverejnený aj videozáznam prednášky: https://www.youtube.com/watch?v=m2fM4ZkzzPs

Mám veľkú radosť, že som tu s vami v kostole zasvätenom anjelskému učiteľovi. Objavenie svätého Tomáša v poslednom ročníku strednej školy vďaka skvelému učiteľovi filozofie bolo v mojom živote prelomom. Priviedlo ma to k tomu, že som začal študovať na Thomas Aquinas College; potom som pokračoval v študovaní tomizmu postgraduálne na Catholic University of America; a nakoniec som strávil približne dvadsať rokov vyučovaním filozofie a teológie ad mentem Sancti Thomae. Štúdium Akvinského usporadúva myseľ takým spôsobom, že sa stáva vnímavejšou a lepšie rozlišuje pravdu, nech už ju nájde kdekoľvek a nech ju hovorí ktokoľvek. Takže vy, ktorí ste tu farníkmi: máte jedného z najväčších možných svätých patrónov a mali by ste sa k nemu modliť a prosiť ho, aby vyprosil nebeskú múdrosť pre trpiacu Cirkev. A tým nemyslím sväté duše v očistci (aj keď sa za ne, samozrejme, v tomto mesiaci novembri osobitne modlíme), ale Cirkev, ktorá na zemi trpí obrovským zatienením viery a rozumu, horlivosti a nábožnosti, čo nás môže celkom dezorientovať a demoralizovať. Anjelský učiteľ je v umení zobrazovaný so slnkom ako žiarivým kotúčom vyrazeným na jeho hrudi, nad jeho srdcom, ktoré vyžaruje lúče na všetky strany. To nám pripomína nielen to, že bol osvietený pre osobitné a univerzálne poslanie, ale aj to, že božské svetlo nám v skutočnosti nikdy nechýba, keď žijeme v Božej milosti, v jeho láske; nosíme v sebe svetlo rozumu, viery a Ducha Svätého, vďaka ktorému môžeme s dôverou kráčať aj uprostred temných nocí a búrlivých časov.

 

Rozmýšľal som, že by som túto prednášku nazval inak: "Hodnota stabilného priľnutia (alebo stabilnej náklonnosti) k latinskej omši". Cieľ by bol v každom prípade rovnaký: vysvetliť vám, ako najlepšie v rámci prednášky dokážem, dôležitosť stability, stálosti a dobrých návykov v duchovnom živote a ako je tradičná latinská omša osobitným spôsobom vynikajúcim "domovom" alebo prostredím, v ktorom sa možno duchovne usadiť; a ako môže byť dokonca škodlivé byť "kočovníkmi", ktorí nemajú pevný liturgický domov.

 

Inšpiráciou pre moju prednášku bola Svätá regula svätého Benedikta, ktorú čítam už mnoho rokov ako benediktínsky oblát. (Regula je rozdelená na 122 malých častí, takže ju celú čítajú mnísi, mníšky a obláti trikrát do roka). Stala sa známym spoločníkom, ale nikdy ma neprestáva vyzývať a prinášať mi nové veci na zamyslenie. Teraz sa v Regule veľmi zdôrazňuje to, čo sa neskôr začalo nazývať praxou (a ja by som povedal aj darom) "stabilitas cordis et loci", "stabilita srdca a miesta".[1] Znamená to zapustiť korene v tomto konkrétnom kláštore; nie túlať sa od jedného kláštora k druhému, ako takzvaní "potulní mnísi", o ktorých sa Benedikt zmieňuje v úvodnej kapitole, kde o nich hovorí: "Títo celý život putujú z provincie do provincie a zdržiavajú sa ako hostia v rôznych kláštoroch po tri alebo štyri dni. Stále na cestách, bez akejkoľvek stability, oddávajú sa vlastnej vôli a podliehajú pôvabom obžerstva" (RB 1). Naproti tomu cenobiti, teda mnísi, ktorí žijú v spoločenstve ako bratia, si budú navzájom pomáhať, aby dosiahli svoj konečný cieľ v nebi, ktorý môžu dosiahnuť len niektorí, ako samotári alebo pustovníci. Benedikt hovorí na konci 4. kapitoly o nástrojoch dobrých skutkov: "Ale dielňou, v ktorej všetky tieto skutky usilovne vykonávame, je ohrada kláštora a stabilita v spoločenstve." V 58. kapitole novic "sľubuje stabilitu a vytrvalosť", a keď príde čas jeho úplného prijatia, žiada sa, aby "v oratóriu, v prítomnosti všetkých, pred Bohom a jeho svätými sľúbil stabilitu, nápravu svojho života a poslušnosť". V 60. kapitole Benedikt hovorí, že kňaz, ktorý chce vstúpiť do komunity, tak môže urobiť, "ak sľúbi zachovávať Regulu a osobnú stabilitu".

 

Zdá sa, že pre svätého patriarchu je v tomto sľube stability, zotrvania na mieste, zviazania sa s miestom, domom, komunitou, určitým spôsobom života niečo mimoriadne dôležité. Je to druhá strana spektra, ktoré často vidíme v dnešnej dobe: konzumný prístup k náboženstvu, keď si ľudia berú vzorky tej či onej "spirituality" zo švédskeho stola možností. Svätý Benedikt vychádzal z už rozvinutej tradície mníšskej múdrosti. Napríklad svätý Anton z púšte tvrdil, že mníšska dokonalosť si vyžaduje tri veci: štúdium Písma, modlitbu a stabilitu.[2]Dom Hubert van Zeller opisuje stabilitu ako "vnútornú stálosť, ochotu čeliť v mysli aj vo vonkajšom správaní nepokoju, ktorý nabáda k zmene". Dom Paul Delatte, nástupca Doma Prospera Guérangera v Solesmes, píše: "Stabilita... má presný význam stálosti v nadprirodzenej rodine... Stabilita spočíva v hlbokej a trvalej príslušnosti k rodine..."[3] Hoci môžeme skutočne "slúžiť jednému a tomu istému Pánovi a bojovať pod tým istým Kráľom" na akomkoľvek mieste alebo na mnohých miestach, keď sa "upevníme" vo vhodnom prostredí, môžeme mu slúžiť lepšie.[4]

 

Dovolím si tvrdiť, že latinská omša nám poskytuje práve také vhodné prostredie, v ktorom je múdre sa dôsledne, vytrvalo, stabilne lipnúť, aby sme mohli lepšie slúžiť svojmu Pánovi a Kráľovi, budovať si správne návyky modlitby a pokánia, istejšie posväcovať svoju dušu. V nasledujúcom texte budem vychádzať zo štruktúry omše, no s istými odbočkami.

Pred omšou

Vstúpime do kostola a zistíme, že je ticho. Ľudia, ktorí sa schádzajú na latinskej omši, sa modlia k Všemohúcemu Bohu a modlia sa sami za seba i za seba navzájom. Sú tam, ako hovorí Gloria, aby ho chválili, dobrorečili mu, klaňali sa mu a oslavovali ho, aby mu ďakovali, prosili ho o milosrdenstvo a prosili ho o svoje potreby. Duch rozjímania a meditácie - aj keď ho občas prerušujú plačúce deti, ktoré nič lepšie nevedia a pripomínajú nám našu malosť pred Bohom a jeho lásku k ľudskému životu - duch rozjímania a meditácie tu existuje a môže sa mu dariť. Samotná starobylá liturgia - s jej striedaním spevu a ticha, s jej posvätnou choreografiou a bohatou symbolikou - podporuje našu modlitbu, upokojuje myseľ, hovorí k srdcu, odpovedá nám na hlbšej úrovni ako sú slová a dáva nám pokoj, ktorý svet nepozná a nemôže dať.

 

Pri stupňoch oltára

Začínajú sa modlitby pri stupňoch oltára, ktoré sú časom sústredenej prípravy pred tým, ako kňaz vystúpi po schodoch, aby začal omšu, správne povedané, introitom alebo vstupnou antifónou. Bez týchto modlitieb sme menej pripravení, ako by sme mali byť, na Božie slovo a na sprítomnenie svätej obety. Samozrejme, nikdy sa nemôžeme pripraviť úplne, no musíme sa snažiť, aby sme boli pripravení ako sa dá. Tradičná liturgia nám premyslene dáva príležitosť sústrediť sa na pokánie, bázeň pred Pánom a pokornú závislosť od jeho milosti. Omša by sa absolútne nemala začať zrazu na stoličke vo svätyni, akoby sme tam boli vysadení padákom; musíme vystúpiť po kopcoch a schodoch na horu Sion, ako čítame v stupňových žalmoch obľúbených u Židov počas púte.

 

Kňaz pri oltári

 

Kňaz teraz vystúpil po schodoch a prešiel na epištolovú stranu, aby sa modlil Introit. Od tohto momentu bude prakticky "pripútaný" k oltáru, akoby neviditeľnou reťazou lásky. Celá liturgia svätej omše, od začiatku až do konca, je obetou chvály, ktorú prinášame Bohu a v ktorej srdci sa nachádza kalvárska obeta. Neustále prechádzanie kňaza okolo oltára a jeho rozhodný postoj modlitby smerom na východ nám pripomínajú, že sme sem prišli uctievať Boha, a nie vybavovať nejaké ľudské záležitosti, nech sú akokoľvek vznešené alebo potrebné. On je pôvodom nášho bytia, zmyslom nášho života a cieľom našej cesty. Všetko je zamerané na Neho. Neexistuje žiadna zásadnejšia lekcia, ktorú by nás liturgia mohla naučiť, a latinská omša nás ju učí mocne, ako vychádzať zo seba samých smerom k Bohu, bez vážneho rozptýlenia kňaza a lektorov, ktorí stoja tvárou k ľudu. Sledovaním kňaza, ktorý vykonáva svoj osobitný úrad z určitej vzdialenosti, sa zdôrazňuje "priepasť" medzi svätosťou Božou a našou, čo paradoxne zosilňuje fascináciu jeho tajomstvom. Nikdy sa necítime viac v Božej prítomnosti, ako keď sme istým spôsobom fyzicky vylúčení z blízkosti alebo známosti, pričom sme oslobodení, aby sme sa mohli odovzdať modlitbe, ktorá nás vlastne spája s neviditeľným a večným.[5]

 

Modlitby svätej omše

 

Kňaz prednáša deväťkrát Kyrie eleison, Christe eleison, Kyrie eleison na počesť troch osôb Svätej Trojice a deviatich chórov anjelov v dialógu s miništrantami, ktorí nás zastupujú. Poväčšine dní prednáša Gloria so zdvíhajúcim pohybom rúk a päťkrát skláňa hlavu na pokorné uznanie Boha. Potom pristúpi k mohutnej kolekte, modlitbe, ktorá zhŕňa prosby Svätej Matky Cirkvi na daný deň: skloní sa smerom k svätostánku a potom odrieka modlitbu s roztvorenými rukami. V starobylom rímskom obrade sa prejavuje zjavná orientácia na Boha a Krista, ktorú nachádzame v spoločnom postoji kňaza a ľudu ad orientem (smerom na východ), ako aj v bohatých textoch samotného klasického Rímskeho misála - v omšovom poriadku, ako aj v jeho vlastných častiach, ktoré sa menia zo dňa na deň.

V porovnaní s novou omšou tieto texty kladú oveľa väčší dôraz na tajomstvo Najsvätejšej Trojice, božstvo nášho Pána Ježiša Krista a na obetu nášho Pána na kríži. Modlitby nového misála sú často oslabené vo vyjadrovaní dogiem a asketickej náuky, zatiaľ čo modlitby starého misála sú jednoznačne a nekompromisne katolícke. Tento misál je čistou studnicou kresťanskej múdrosti, a nie výberovým produktom, ktorý "odborníci" poskladali a prispôsobili (skutočným alebo imaginárnym) preferenciám "moderného človeka". Michael Fiedrowicz vo svojej majstrovskej knihe „Tradičná omša“, ktorý je tiež autorom diela "História, forma a teológia klasického rímskeho obradu", poukazuje práve na túto skutočnosť:

 

Slávenie liturgie v jej tradičnej podobe tak predstavuje účinnú protiváhu všetkým nivelizáciám, redukciám, riedeniam a banalizáciám viery. Mnohí, ktorí nepoznajú klasickú liturgiu a poznajú len jej pretvorenú formu, sa domnievajú, že to, čo v nej vidia a počujú, je celá viera. Sotva niekto vníma, že z biblických perikop boli odstránené ústredné pasáže. Sotva si niekto všimne, že cirkevné modlitby už výslovne neútočia na omyly, nemodlia sa za návrat tých, čo zblúdili, nedávajú nebeskému jasnú prednosť pred pozemským, zo svätých robia len príklady morálky, zatajujú závažnosť hriechu a eucharistiu označujú len za pokrm. Sotva niekto vôbec vie, aké modlitby Cirkev v priebehu stáročí vyslovovala miesto súčasnej "prípravy obetných darov" a ako tieto modlitby ukazovali, že Cirkev chápala omšu ako obetu, ktorá sa cez ruky kňaza prináša za živých a mŕtvych.

Vidíte, že rozdiely medzi starou a novou omšou sú ďalekosiahle, ba až radikálne, akoby išli až ku koreňom - a to na dvoch rôznych, navzájom sa doplňujúcich úrovniach: na jednej strane to, čo vidíme a počujeme, umelecký alebo estetický rozmer (to, čo niektorí nazývajú "vône a zvončeky"), a na druhej strane to, čo hovoria alebo nehovoria samotné texty (to je skôr otázka obsahu). 

Ak sa pozrieme na obsah, nájdeme také rozdiely, aké práve opísal Fiedrowicz. Plnosť katolíckej viery v celej jej doktríne, morálke a spiritualite sa nachádza len v tradičnej latinskej omši. Toto bolo preukázané v množstve štúdií, vrátane mojich vlastných článkov a kníh v priebehu rokov. Ak sa pozrieme na "formu" alebo na vonkajšiu stránku, vidíme aj dokonalosť tridentských obradov a ceremónií, v ktorých nie je nič náhodné, nesystematické, nedbalé alebo neseriózne; vidíme, ako rubriky podporujú a chránia eucharistickú úctu, ako povzbudzujú adoráciu, pokoru, zbožnosť a kajúcnosť, ako nám poskytujú toľko pomôcok na pozdvihnutie našej mysle k Bohu a nášho srdca k nebu. Ako rád hovorím, stará omša nám poskytuje toľko "kolíkov", na ktoré môžeme zavesiť svoje myšlienky a modlitby.

 

Účasť

 

To nám mimochodom pomáha pochopiť, že je úplne mylné tvrdiť, že latinská omša "vylučuje účasť ľudu" (Nič hlúpejšie si nemožno predstaviť). Naopak, latinská omša veľmi podporuje zmysluplnú účasť veriacich tým, že nám dáva viac možností, ako do nej vstúpiť, a početnejšie spôsoby, ako sa k nej vzťahovať.

 

Pri pokračovaní omše máme možnosť uctievať ju telom tým, že dlhé úseky kľačíme, robíme mnohé znamenia kríža, v určitých momentoch skláňame hlavu alebo pokľakáme - je to celkovo fyzicky náročnejšie, čo je pre nás veľmi dobré. Naše zmysly zamestnáva ticho, hudba, kadidlo a konané obrady. Ak sledujeme misál, náš intelekt dostáva hutné a výživné modlitby, nad ktorými môžeme meditovať do konca života bez toho, aby sme vyčerpali ich význam. Osviežujúce je, že stará liturgia priznáva istú slobodu a dôstojnosť laikovi, ktorého krst pripravil na to, aby bol členom "vyvoleného rodu, kráľovského kňazstva, svätého národa, vyvoleného Božieho ľudu" (1 Pt 2, 9). Liturgia rozprestiera bohatú hostinu modlitby, z ktorej si každý môže vziať všetko to, čo sa mu páči, spôsobom, ktorý mu najviac vyhovuje.

 

Stará omša má úžasný tajomný spôsob, ako sa prispôsobiť rozmanitým potrebám všetkých, ktorí sa jej zúčastňujú. Niektorí radšej kľačia a pozerajú alebo sa modlia ruženec. Iní sa nechajú viesť myšlienkami a pocitmi hudbou slávnostnej omše. Ďalší radi sledujú každú antifónu, modlitbu a čítanie vo svojom dobre prepracovanom dennom misáli. Omša by mohla hovoriť so svätým Pavlom apoštolom: "Pre všetkých som sa stal všetkým, aby aspoň získal aspoň niektorých." Pre pokojného človeka je pokojná, pre intelektuála je nevyčerpateľne zrozumiteľná, pre sentimentálneho človeka je vzrušujúca a upokojujúca. Ale kladie aj nároky. Pre netrpezlivých alebo príliš zaneprázdnených je spásnou výzvou k odpočinku a vnímavosti; pre lenivých alebo pasívnych je provokáciou k usilovnejšej práci, dlhšiemu kľačaniu a pozornosti.

 

Čítania

 

Teraz prichádzame k epištole a evanjeliu. Mnohí ľudia si myslia, že Novus Ordo má veľkú výhodu oproti starej omši, pretože obsahuje "oveľa viac z Písma" - trojročný cyklus nedeľných čítaní a dvojročný cyklus čítaní všedných dní a dlhšie a početnejšie čítania pri omši namiesto starobylého jednoročného cyklu, zvyčajne s dvoma čítaniami na omšu, epištolou a evanjeliom.

 

Obhajcovia nového lekcionára si neuvedomujú, že architekti Novus Ordo odstránili väčšinu žalmových veršov a biblických narážok, ktoré tvorili osnovu tradičného omšového poriadku, a potom ako do miešačky na betón nahádzali obrovské množstvo čítaní bez ohľadu na ich vzájomný súlad alebo nesúlad s pevnými časťami omše. Okrem toho rafinovane vyškrtli "ťažké" pasáže, ktoré by mohli moderných ľudí pohoršiť alebo vystrašiť, aj keď tieto pasáže boli súčasťou liturgie viac ako tisíc rokov - a my moderní ľudia ich potrebujeme počuť najmä preto, aby nás vytrhli z našej samoľúbosti. Božie slovo je dvojsečný meč, ale jeho ostrie sa muselo otupiť, aby vyhovovalo bezpečnostným predpisom. V zdravších časoch mohol byť meč ostrý, aby mohol preniknúť do našich tvrdých sŕdc a uvoľniť miesto oslobodzujúcej pravde.

 

Pokiaľ ide o biblické čítania, tradičná omša funguje na dvoch obdivuhodných princípoch. Po prvé, úryvky by sa nemali vyberať kvôli nim samým, aby sa "prebralo" čo najviac z Písma, ale skôr preto, aby sa osvetlil význam príležitosti bohoslužby alebo aby sa vyzdvihla svätosť svätých. Čítania zďaleka nemajú len inštruktážny alebo didaktický charakter, ale sú neoddeliteľnou súčasťou celistvého úkonu uctievania, ktorý sa ponúka Bohu vo svätej obete. Duchovní prednášajú božské slová v prítomnosti ich autora ako súčasť "rozumného uctievania", ktoré sme dlžní nášmu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi. Tieto slová sú sprítomnením zmluvy s Bohom, vďačným prednesom pred Bohom, právd, ktoré vyslovil, a dobrých vecí, ktoré prisľúbil a urobil, ako aj formou slovného kadidla, ktorým pozdvihujeme ruky k jeho prikázaniam. Omša katechumenov sprítomňuje Slovo v slovách prorokov, apoštolov a evanjelistov, tak ako omša veriacich sprítomňuje Slovo v jeho tele a krvi. V oboch prípadoch stojíme na svätej pôde, pred horiacim kríkom - a obrady, ktorými je Božie slovo obklopené, nám to hovoria bez potreby zdĺhavého vysvetľovania.

 

Po druhé, dôraz pri omši by sa nemal klásť na biblickú gramotnosť alebo poučovanie, ale na to, čo by sa dalo nazvať celoživotnou "mystagógiou": inými slovami, čítania pri omši nemajú byť slávnostnou nedeľnou školou, ale trvalým zasvätením do tajomstiev viery.[6] Ich obmedzenejší počet, krátkosť, liturgická vhodnosť a vítané každoročné opakovanie z nich robí silný prostriedok duchovnej formácie a prípravy na eucharistickú obetu. Oveľa prirodzenejšie sústreďujú na obetu nepoškvrnenej Obety a na jeho nebeský dvor svätých, na ktorých nás čítania, ako sa patrí, upozorňujú. Nie sme "náboženstvom knihy", ale náboženstvom Otca, Syna a Ducha Svätého.

 

Tým, že nás tradičná omša vťahuje do hlbšieho spojenia s Kristom a vťahuje nás hlbšie do Božích tajomstiev, buduje v našich dušiach väčší sklon čítať a modliť sa s Písmom v čase našej osobnej modlitby mimo omše. Mohla by nás podnietiť k tomu, aby sme sa začali modliť Božské ofícium, s ktorým meditatívna a biblicky rezonujúca starobylá omša tak dokonale ladí. V dôsledku toho už nebudeme v pokušení vnímať Bibliu ako povinnosť, ktorú treba prekonať, ale skôr ako rozšírenie jednoty, ktorú prežívame, keď sa účastníme svätej omše. Ak nás svätá omša privádza do skutočnej prítomnosti Milovaného, potom čítanie Svätého písma doma je prezeraním jeho milostných listov. Najprv sa musíme zamilovať a potom budeme chcieť začať s korešpondenciou.

 

Ofertórium

 

Po čítaniach, homílii a vyznaní viery prichádzame k ofertóriu.

 

Veľkolepé staré modlitby ofertória samy o sebe stačili na to, aby presvedčili ľudí, aby prestali chodiť na Novus Ordo, ktoré tieto modlitby úplne potlačilo, a začali navštevovať latinskú omšu, ktorá ich zachovala na ich ústrednom mieste po tisíc rokov kresťanstva. Tak ako pri každom vývoji v liturgii, aj ofertórium sa vyvinulo, pretože sa pociťovala potreba plnšieho, premyslenejšieho vyjadrenia toho, čo kňaz na omši robí, prečo a pre koho. Spomeňme si na modlitbu, ktorú kňaz hovorí, keď drží paténu s chlebom - Suscipe, Sancte Pater - a ktorá dôrazne poukazuje na jeho úlohu prostredníka v Kristovi a skrze Krista, ako aj na jeho osobnú hriešnosť tvárou v tvár takejto vznešenej úlohe:

 

Prijmi, svätý Otče, všemohúci a večný Bože, túto nepoškvrnenú hostiu, ktorú ja, tvoj nehodný služobník, obetujem tebe, svojmu živému a pravému Bohu, za svoje nespočetné hriechy, previnenia a nedbalosti a za všetkých tu prítomných, ako aj za všetkých verných kresťanov, živých i mŕtvych, aby mne i im priniesla spásu pre večný život. Amen.

 

Staré modlitby ofertória zabezpečujú, aby si kňaz vytvoril správny, zreteľný úmysel toho, čo sa chystá urobiť pri konsekrácii, a vo všeobecnosti hlboké vedomie významu a hodnoty toho, čo robí v kánone omše ako celku. Keď sledujeme kňazove pohyby a ešte viac, keď si osvojujeme jeho modlitby, aj my si vytvárame správny, zreteľný úmysel obety, ktorú prinášame za seba a za tých, ktorých milujeme, v spojení s Kristom večnému Otcovi. Pri ofertóriu prinášame hostiu a kalich rukami kňaza; pri rímskom kánone prinášame najvyššiu obetu a spolu s ňou aj seba; pri svätom prijímaní sme spojení s naším Pánom tým najplnším možným spôsobom, ktorý chýba k blaženému videniu.

 

Ak ste sa nikdy pozorne nepozreli na modlitby ofertória tradičnej omše, dôrazne vás vyzývam, aby ste tak urobili a potom ich porovnali s tým, čo sa nachádza v Novus Ordo. Porovnanie nie je o nič menej šokujúce - a toto slovo nepoužívam ľahkovážne.

 

Kánon

 

Teraz sa dostávame ku kánonu omše.

 

Keď kňaz namiesto toho, aby "nám" čítal eucharistickú modlitbu, stojí tvárou na východ a v tichosti prednáša kánon Bohu za nás, je oveľa ľahšie modliť sa slová kánonu v spojení s ním alebo sa odovzdať bez slov spojeniu s obetou. Vďaka tomu sa omšový kánon stáva časom intenzívne plnej, vedomej a skutočnej účasti, plodnou prestávkou v ruchu života, otvorom, cez ktorý Boh vstupuje spôsobom presahujúcim všetko chápanie. Ako hlása prorok Habakuk: "Pán je vo svojom svätom chráme. Nech pred ním mlčí celá zem" (Hab 2, 20). Môže sa zdať, že kňaz robí všetko a veriaci nerobia nič, ale skutočnosť je úplne iná: disciplinované ovládanie sa, tela i duše, pozorné ticho v srdci tajomstva  vynikajúcim spôsobom vyjadrujú,, ako celého človeka podriadiť Kristovi (porov. 2 Kor 1, 5). Ticho je akousi duchovnou prostráciou zmyslov a ľudských schopností v najvrcholnejších okamihoch svätej obety. Bez toho, aby sme znevažovali úkony, spevy a krásne veci, ktoré môžeme a máme robiť v liturgii, musíme uznať, že sú momenty, keď sme jednoducho ohromení. Akceptovaním týchto chvíľ "otupenia" posilňujeme naše uvedomenie si nevysloviteľného zázraku, ktorý sa odohráva vo svätyni.

 

Tento zázrak, samotné jadro omše, je nevyhnutne neviditeľný: nevidíme chlieb premenený na telo, ale prijímame ho na základe viery v slovo Ježiša Krista. Ani telesnými ušami nemôžeme počuť najvnútornejšiu pravdu Slova premeneného na telo. Nepotrebujeme teda predovšetkým viac "viditeľnosti", ale skôr pomoc pri budovaní a vyjadrovaní našej viery v tajomstvo. Táto pomoc prichádza prostredníctvom jedinej veci, ktorá je v liturgii vnímateľná: znakov adorácie, ktoré ponúkame, úcty, ktorou obklopujeme zázrak. Rímsky kánon, ako sa modlí v tradičnej latinskej omši, svojím nezameniteľným zameraním na okamih sviatostnej obety, vizuálne zvýrazneným pozdvihovaním, pozdvihnutým ornátom, zvončekmi a obklopujúcim tichom, dáva tajomstvu viery náležitý význam. Toto je skutočne prameň a vrchol kresťanského života.

 

Svätá eucharistia

 

Tichý kánon sa skončil; kňaz povedal alebo zaspieval Modlitbu Pána; Agnus Dei prosí o milosrdenstvo a pokoj; dojímavé slová Domine, non sum dignus ut intres sub tectum meum, sed tantum dic verbo et sanabitur anima mea zaznejú šesťkrát - trikrát ich vysloví kňaz, trikrát miništranti: "Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie." Kňaz prijíma sväté tajomstvá, zatiaľ čo posluhujúci začínajú tretí Confiteor omše: tentoraz ako bezprostrednú prípravu na to, aby sa odvážili pristúpiť k najsvätejšej zo svätých vecí. Kľačíme pri oltárnom zábradlí, ruky máme pod plachtou, hlavy zaklonené, pripravení nechať sa nasýtiť Otcovou Mannou, ktorá zostúpila z neba, Božím Synom, naším Kráľom, naším Sudcom, našou nádejou na spásu.

Tu je vhodné povedať niekoľko slov o úcte, ktorú vidíme pri tradičnej latinskej omši k Eucharistii, ktorá je, ruku na srdce, najväčším darom, ktorý nám Boh dáva v tomto smrteľnom živote. Uvidíme len kňaza, ktorý drží eucharistické telo nášho Pána; nikdy neuvidíme laikov, ktorí by vstupovali priamo do svätyne a brali si hostie alebo kalich. Prijímanie sa podáva veriacim, ktorí kľačia v adorácii, ako mudrci pred dieťaťom Kristom; podáva sa na jazyk, ako kŕmia rodičia svoje dojčatá, ako Boh kŕmi svet svojou Prozreteľnosťou. Paténa sa drží pod bradou; často sa cez oltárne zábradlie prehodí plachta na prijímanie. Po svätom prijímaní si kňaz s najväčšou starostlivosťou umyje prsty a nádoby. Liturgia nešetrí úsilím, aby hlasno ohlasovala vieru Cirkvi v zázrak transsubstanciácie; preto nešetrí úsilím, aby sa nestratila ani najmenšia čiastočka Kristovho tela alebo najmenšia kvapka jeho krvi. Takýto spôsob prijímania a sledovanie iných, ktorí tak prijímajú, vychováva veriacich priamejšie a lepšie zapamätateľnejšie ako nekonečné hodiny katechézy. A čo je ešte lepšie, vyvoláva v nás správne návyky a vzďaľuje nás od nebezpečenstva úmyselnej alebo neúmyselnej svätokrádeže.

 

Pre deti

 

Zvážte účinky najmä na deti. Tradičný spôsob slávenia svätej omše najhlbšie formuje myseľ a srdce našich detí v úcte k všemohúcemu Bohu, najmä v čnostiach viery, pokory, poslušnosti a adorácie ticha. Napĺňa ich zmysly a predstavivosť posvätnými znakmi a symbolmi, "mystickými požehnaniami" (ako hovorí Tridentský koncil). Priekopníčka katolíckej pedagogiky Mária Montessoriová často poukazovala na to, že malé deti sú veľmi vnímavé na reč symbolov, často viac ako dospelí, a že sa ľahšie učia z pozorovania ľudí pri slávnostnej liturgii ako z počúvania množstva slov s malým počtom skutkov. To všetko je pre deti, ktoré sa učia viere, a najmä pre chlapcov, ktorí sa stávajú miništrantami, mimoriadne pôsobivé a pútavé.

 

To je pozitívna stránka. Negatívnou stránkou je, že pre deti je obzvlášť škodlivé byť na Novus Ordo svedkom hrozného nedostatku úcty, s akou sa zaobchádza s naším Pánom a Bohom v úžasnej Sviatosti jeho lásky, keď lavica za lavicou katolíkov automaticky pristupuje k tomu, aby prijala do ruky a postojačky dar, s ktorým sa až príliš často zaobchádza ležérne a dokonca s unudenou ľahostajnosťou. Cirkev učí, že Eucharistia je skutočne, pravdivo a podstatne náš Pán a Spasiteľ, Ježiš Kristus - ale potom sa väčšina duchovných a laikov správa spôsobom, ktorý hovorí, že narábame s obyčajným (v znakoch) jedlom a nápojom. Prečo sa biskupi potom čudujú, že toľko katolíkov má v podstate liberálny protestantský pohľad na to, čo sa deje na omši, alebo sa nakoniec odklonia k nevere? Pre nás a pre naše deti je bezpečným útočiskom opäť a vždy tradičná latinská omša.

"Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im," hovorí náš Pán (Mt 19, 14). Nechajte ich prichádzať do Jeho skutočnej prítomnosti s najväčšou úctou. Nech ho vidia v služobníkoch, ktorých si vybral ako "druhých Kristov", aby pokračovali v diele jeho rúk. Nech malé deti spoznajú pohľad, zvuk a vôňu svätosti, keď sa budú pozerať, počúvať a zdržiavať v Otcovom dome, zatiaľ čo sa budú opakovať slová, ktoré vyslovili a spievali nespočetní svätí na radosť neba a na zdesenie pekla. Nech prichádzajú pred Pána v slávnostnej radosti, aby zakúsili pokoj, ktorý prevyšuje každé chápanie. Nech z Ježišových rúk dostanú hojné dary a predovšetkým dar seba samého. Nech vedia, že vstupujú do prítomnosti zástupov anjelov, ktorí adorujú Baránka zabitého od založenia sveta. Nebráňte deťom zlou liturgiou a všetkými klamstvami, ktoré sa rozprávajú - napríklad, že nie je veľký rozdiel medzi loďou a svätyňou alebo medzi kňazom a mimoriadnym služobníkom, keď ide o rozdávanie božských tajomstiev. Neprekážajte deťom tým, že maskujete alebo zahmlievate jedinečnú dôstojnosť rúk kňaza, pomazaných na zaobchádzanie s najsvätejším Kristovým telom a krvou. Nebráňte im v príchode k Pánovi žiadnou z odchýlok Novus Ordo.

 

A keďže sa všetci máme obrátiť a stať sa malými deťmi, to, čo je vhodné pre ich vieru, je vlastne vhodné aj pre našu. Nemali by sme "filtrovať" malé dávky jedu, nemali by sme "obetovať" rozptýlenie, zneužívanie, zlé príklady, mizernú hudbu a nedostatok modlitby. Omša sprítomňuje Kalvársku obetu za našu spásu, aby sme si nášho Pána uctili tým najlepším, čo mu môžeme dať; nemám nášho Pána križovať neúctou, priemernosťou, banalitou alebo herézou. Svätá omša je nám daná ako privilegovaný čas spoločenstva s Bohom - nie ako čas zábavy, nepríjemnosti, cez ktorú sa treba dostať, alebo bojisko skúšok a pokušení.

 

Tajomstvo viery

 

Mnohé z dôvodov, prečo vytrvať v tradičnej latinskej omši a podporovať ju, možno zhrnúť do jedného slova: TAJOMSTVO. Liturgické slávenia, ktoré nás privádzajú do kontaktu so samotným Bohom, by mali niesť pečať jeho večného a nekonečného tajomstva, jeho neopísateľnej transcendencie, jeho ohromujúcej svätosti, jeho odzbrojujúcej intimity, jeho nežného, ale prenikavého ticha. Tradičná forma rímskeho obradu túto pečať určite nesie. Jeho obrady, latinský jazyk, postoj „k východu“ a éterická hudba sú dokonale pochopiteľné vzhľadom na to, čím sú, a zároveň vzbudzujú pocit neznámeho a nepoznaného, dokonca desivého a vzrušujúceho. Tým, že stará omša hlboko podporuje zmysel pre posvätno v dobe profanácie, zachováva neporušené tajomstvo viery a s ním aj celú katolícku vieru. V ére "kultúry rušenia" tradičná latinská omša - jediná najväčšia pamiatka a stelesnenie západnej katolíckej civilizácie - stojí ako vzdorovité potvrdenie kultúry, ktorá má korene v „cultus“ alebo uctievaní božstva.

 

V závere omše

 

Po rozdaní prijímania sa kňaz vráti k oltáru, aby očistil nádoby. Môže zaznieť hudba alebo môže byť ticho. Omša sa končí spevom či modlitbou postkomúnio, ktorou kňaz ďakuje Bohu; udelením posledného požehnania kľačiacim veriacim; a prečítaním vznešeného Prológu z Jánovho evanjelia, ktorý je dokonalým zhrnutím významu toho, čo sme robili: Slovo, ktoré osvecuje všetkých ľudí, ktorí prichádzajú na svet - Slovo, ktoré nás osvietilo v antifónach, modlitbách a čítaniach svätej omše - toto Slovo sa stalo telom a skutočne prebývalo medzi nami, uprostred nás, plné milosti a pravdy, a my sme sa otreli o jeho slávu, dotkli sme sa lemu jeho rúcha, aby sme boli uzdravení, aj keď sme ho ešte nevideli z tváre do tváre.

 

Po skončení omše, keď sa všetci pomodlia leonínske modlitby alebo keď sa na slávnostnej omši zaspieva alebo zahrá nejaká hudba, sa na kostol opäť znesie atmosféra ticha - ale tentoraz ticha, ktoré je naplnené obsahom, ako špongia nasýtená vodou alebo ako oddych po čase sústredenej činnosti. Dopĺňa a završuje očakávané a úctivé ticho, ktoré predchádzalo omši. Koniec sa spája so začiatkom: "Kým všetko ticho mlčalo a noc bola uprostred svojho behu, tvoje všemohúce Slovo, Pane, zoskočilo z neba z tvojho kráľovského trónu," hovorí Kniha múdrosti (text introitu na nedeľu v rámci vianočnej oktávy).[7] Prvý príchod Krista bol v pokore, druhý príchod bude v sláve so súdom, ale medzitým k nám prichádza v tajomstve, skrytý pod podobami chleba a vína, ukrytý v našich srdciach, kde je viera jeho vstupom a láska jeho prijatím. Nemali by sme tvrdo bojovať a robiť všetko, čo je potrebné, aby sme si túto vieru zachovali neporušenú a aby sme túto lásku stále viac a viac zväčšovali?

 

Liturgický rok

 

Po tom, čo som hovoril o samotnej omši, by som chcel povedať niekoľko slov o podobe katolíckeho liturgického roka. Jedným z najvýznamnejších rozdielov medzi tradičnými a modernými misálmi sú ich príslušné kalendáre, ktoré majú najrôznejšie následky.

 

V roku 1969 zišiel z výrobnej linky Novus Ordo s kalendárom, ktorý sa veľmi líšil od tridentského, s odôvodnením, že tento nový kalendár lepšie zdôrazňuje takzvaný "časový cyklus", konkrétne ročné prechádzanie Kristovými tajomstvami, ktoré sa začína adventom, prechádza do Vianoc, potom do Veľkého pôstu a nakoniec do Veľkej noci, ktorá vrcholí Turícami. Paradoxne je však tradičný rímsky kalendár oveľa bohatší na časový cyklus, ktorý prikladá väčšiu váhu niektorým kľúčovým obdobiam (ako sú Vianoce a čas po Päťdesiatnici) a obsahuje množstvo osobitných období, ktoré plnšie vyzdvihujú význam jednotlivých častí veľkého cyklu (ako je obdobie Epifánie, obdobie Septuagesima a krátke Nanebovstúpenie - všetky v kalendári Novus Ordo chýbajú).

 

Namiesto žonglovania s lekcionárom s viacerými rokmi sa starý obrad riadi prísnym ročným cyklom: inými slovami, každý rok dostanete celú škálu nedieľ a sviatkov daného roka s nemennými textami a spevmi. Vďaka tomuto stabilnému cyklu má každá nedeľa osobitý a zapamätateľný charakter, ktorý sa vďaka každoročnému opakovaniu stáva čoraz známejším, takže (ako som už povedal o čítaniach) sa skutočne stáva vašou súčasťou - pokiaľ sa na ňom dôsledne zúčastňujete, aby ste mohli využívať tieto dlhodobé výhody. Tradičný kalendár má poéziu a silu štruktúrovať náš svetský život, stať sa rámcom nášho života - niečo, čo som nikdy nepozoroval, že by sa dialo s kalendárom Novus Ordo. 

 Okrem bohatého cyklu svätých (tzv. sanktorál), v ktorom sa pri svätej omši objavuje ďalších viac ako 300 svätých, má tridentský kalendár starobylé sviatky, ako sú Kajúce dni a Prosebné dni, ktoré zvyšujú našu vďačnosť Bohu a naše uznanie dobroty stvorenia. Neexistuje nič také ako "cezročné obdobie" (veľmi nešťastné slovné spojenie); namiesto toho máme "čas po Zjavení" a "čas po Päťdesiatnici", čím sa význam týchto veľkých sviatkov predlžuje ako dlhá posviacka. Tradičný kalendár má predpôstne obdobie Septuagesima, ktoré sa začína tri týždne pred Popolcovou stredou a šikovne pomáha pri psychologickom prechode od radosti Vianoc k smútku a pokániu Veľkého pôstu. Samotný pôst prechádza do pašií, keď sú všetky obrazy zahalené fialovým závojom a liturgia stráca množstvo zvyčajných modlitieb, ktoré pripomínajú vyzliekanie Kristovho rúcha na jeho poníženie. Čas Utrpenia (tempus Passionis) prechádza do Veľkého týždňa a napokon do Tridua, kde sa okrem hlavných liturgií konajú  bohoslužby Tenebrae. Po Veľkej noci a jej oktáve, vrcholí Veľkonočný čas Nanebovstúpením, po ktorom nasledujú Turíce. Spolu s Vianocami a Veľkou nocou sa Päťdesiatnica (Pentecostes) - sviatok, ktorý má nemenšie postavenie či starobylosť ako oni - slávi celých osem dní, aby sa Cirkev mohla zohrievať v teple a svetle nebeského ohňa. Ako väčšina ostatných prvkov usus antiquior, aj uvedené aspekty kalendára sú mimoriadne starobylé a živo nás spájajú s Cirkvou prvého tisícročia a dokonca prvých storočí.

 

Toto všetko môže znieť komplikovane, a v istom zmysle aj je, ale musíme mať na pamäti, že historické liturgie kresťanských národov mali vždy takéto prvky. Nezvyčajné je, že nemáme bohatý kalendár svätých a ročných období, sviatkov a pôstov.[8] Skutočnosť, že v súčasnosti vychádza toľko kníh o tom, ako vymaniť kalendáre katolíkov zo zovretia sekularizmu a vniesť do rytmu roka pozitívny kresťanský význam, je znakom toho, že sme stratili náboženskú a liturgickú orientáciu a cítime potrebu získať ju späť. Katolícka cirkev na to všetko už dávno prišla! Našou úlohou je vykopať poklad, ktorý bol počas niekoľkých desaťročí pochovaný.

 

Nech je stará liturgia akokoľvek komplikovaná, je to komplikovanosť dobrá. Nemusíme sa ju snažiť zvládnuť. Jednoducho sa do nej zapojíme, ako nespočetné množstvo kresťanov pred nami. Keď to urobíme, skutočne jej začneme viac rozumieť a zároveň si uvedomíme, že celá večnosť nestačí na to, aby sme prenikli do hĺbky tajomstiev, ktoré, ako dúfame, budeme raz vychutnávať tvárou v tvár.

 

Hľadanie skaly, na ktorej sa dá stavať

 

Návrat k stabilitas cordis et loci: stabilita srdca a miesta. Aké dobré je pre nás nájsť nehybnú skalu a na tomto pevnom základe postaviť svoj dom, svoj duchovný život, a nenechať sa pohnúť! Zo všetkých prírodných materiálov, ktoré na svete poznáme, je skala najpevnejšia, najpevnejší základ. Môže slúžiť ako základ pre všetko ostatné, pretože je stabilná a nemenná. Skaly sú prastaré. Keď sa všetko ostatné mení, ony pretrvávajú. Preto Písmo hovorí o "večných pahorkoch" (Gn 49, 26; Dt 33, 15 atď.) a o "vrchu Sion", ktorý sa podobne ako sám Pán "nepohne naveky" (Ž 124, 1).

 

Ježiš Kristus je skala Cirkvi. On je skala, na ktorej múdry človek stavia svoj dom, aby ho nemohol zmiesť dážď, záplavy ani vietor (porov. Mt 7, 24 - 27). On je živý kameň, ľuďmi zavrhnutý, ale Bohom vyvolený a uctievaný, hlavný uholný kameň, vyvolený, vzácny; a ten, kto v neho verí, nebude zahanbený (porov. 1 Pt 2, 4 - 8). On je kameň zavrhnutý staviteľmi, ktorý sa stal základným kameňom (porov. Mt 21, 42; Ef 2, 19-20). On je kameňom úrazu a skalou pohoršenia (porov. Rim 9, 33). On je duchovnou skalou, z ktorej pijú synovia Izraela (porov. 1 Kor 10, 4). List Hebrejom hádže rukavicu kultu zmeny: "Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky" (Hebr 13, 8).

 

Dúfam, že som aspoň čiastočne ukázal svojimi poznámkami, že tradičná latinská omša má tie isté vlastnosti. Samozrejme, že omša prechádzala v priebehu storočí organickými zmenami, ale tempo zmien bolo vždy pomalé, a keď omša dosiahla svoju dokonalosť vo vrcholnom stredoveku, zmeny sa takmer zastavili. Po dobu 500 rokov bola omša - a teda celý liturgický život Cirkvi - taká masívna, stabilná, pevná a bezpečná, že sme o nej mohli povedať, že vyzerá, cíti sa a funguje, akoby bola "rovnaká včera, dnes a naveky". Napriek našim päťdesiatim rokom divokých liturgických zmien, ktoré nám priniesli nespočetné novoty a nespočetné obete, stará omša vďaka osobitnej Božej prozreteľnosti zostala medzi nami a rok čo rok získavala späť stratené pozície. Na našu hanbu, ale nie na naše prekvapenie, sme sa naučili, že nie je možné dobre stavať na pohyblivom piesku, bahne alebo vode.

Ale keď budeme ako múdri ľudia stavať na skale svätej omše - integrálnej, autentickej svätej omši, neporušenej záhrade svätých, ktorá nám bola v katolíckej tradícii odovzdaná v priebehu vekov - náš dom bude mať stabilné základy navždy a dážď nepriazne, záplavy katastrof, vietor krízy. Liturgia, podobne ako jej Pán, je živý kameň, pretože pochádza od živého Boha a prináša nám jeho život; nikdy ju nemožno považovať za "mŕtvu"; je to duchovná skala, z ktorej sa praví Izraeliti napájajú. Tridentská omša bola základným kameňom, vyvoleným a vzácnym, celého liturgického života Rímskokatolíckej cirkvi a v Božích očiach bude vždy vyvolená a úctyhodná a tí, ktorí ju prijmú, nebudú zahanbení. Pre liberálov, progresívcov a modernistov je jej ďalšia existencia, ba priam očividný rozkvet, kameňom úrazu a skalou pohoršenia, čo by nám malo o nej a o nich povedať niečo zásadné.

 

Ako rád hovorí biskup Athanasius Schneider, mali by sme byť radi, že napriek akémukoľvek nepochopeniu či prenasledovaniu, ktorému môžeme čeliť, sa môžeme zaradiť medzi "maličkých", ktorí zostávajú verní Ježišovi Kristovi, jeho presvätej Matke, svätej Matke Cirkvi a posvätnej Tradícii, ktorá robí Cirkev katolíckou. Títo maličkí zostávajú pevne ukotvení na skale, ktorou je - súčasne a neoddeliteľne - Kristus, Pravda, viera, pápežstvo a omša vekov. "Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale" (Mt 7, 25).

 

Úplné ponorenie sa do svätej omše a to, že sa stane naším stálym referenčným bodom, nám pomôže zbaviť sa zdesenia, rozrušenia a pocitu schizofrénie, ktoré tak často vyplývajú z preskakovania medzi rôznymi formami omše, s rôznymi pohľadmi na svet, prioritami, očakávaniami a návykmi, ktoré stelesňujú alebo podporujú. V duchu svätého Benedikta musíme vynaložiť čo najväčšie úsilie na dosiahnutie stabilitas loci tým, že sa pripútame k jednému obradu, jednému kalendáru, jednému spoločenstvu, jednému ucelenému katolíckemu spôsobu života. Je v tom pokoj a prirodzenosť, ktoré vyplývajú z toho, že viete, čo máte robiť a čo dostanete. Pre mňa ako laika nie je nič útešnejšie a priaznivejšie pre modlitbu, ako prísť na tradičnú omšu a jednoducho sa spoľahnúť na rovnakosť všetkého, čo sa bude diať, od začiatku až do konca - všetko na Božiu slávu a posvätenie ľudí, a to aj v tých najjednoduchších podmienkach. Človek sa môže odovzdať svätej omši, modlitbe, Pánovi.

 

Nech sa ocitnete kdekoľvek na svete, latinská omša bude rovnaká. Aké je to požehnanie, vstúpiť do kostola a nájsť tam modlitbovú atmosféru s pohodou blikajúcich sviečok a dlhotrvajúcou vôňou kadidla. Zazvoní zvon, kňaz pristúpi k oltáru a začne sa modliť. Možno sa ozýva aj spev alebo len všadeprítomné ticho mnohých katolíkov, ktorí sa modlia bok po boku, sústredení na jedinú potrebnú vec. Zrazu nezáleží na tom, kde sa človek nachádza na zemi; v hĺbke duše a všade okolo je omša rovnaká, zostupuje ako balzam na všetkých prítomných.

 

Na rozdiel od neslávne známej "ľubovoľnosti" - tradičná omša je stále rovnaká. Formuje nás, namiesto toho, aby sme my formovali ju. Omša by nikdy nemala byť vydaná na milosť a nemilosť kňazovi alebo byť v područí farnosti. Je to tajomstvo oveľa staršie, oveľa mladšie a oveľa väčšie ako my a my by sme sa mali podriadiť jej vzoru a moci. Náš postoj by mal byť postojom svätého Jána Krstiteľa, ktorý povedal: "On musí rásť a mňa musí ubúdať." On - eucharistický Pán - musí rásť a ja - ego kňaza alebo kolektívne ego ľudí - sa musím zmenšovať. Mali by sme nasledovať vynikajúcu politiku svätého Jána Krstiteľa a vybrať si omšu, ktorá zintenzívni naše spojenie s Božím Baránkom, ktorý sníma hriechy sveta.

 

Tradičná omša je v skutočnosti darom z neba - darom, ktorý by sme si nikdy nemohli zaslúžiť; darom, ktorý nikdy, nikdy nepominie, kým bude trvať svet. Teraz je čas, aby sme sa mu odovzdali a spoznali pokoj, ktorý prevyšuje chápanie.

 

---

[1] Konkrétna formulácia pochádza zo Smaragdu; pozri Dom Hubert van Zeller, OSB, The Holy Rule, 371.

[2] Konkrétna formulácia pochádza zo Smaragdu; pozri Dom Hubert van Zeller, OSB, The Holy Rule, p. 370.

[3] Dom Paul Delatte, OSB, Commentary on the Holy Rule, 389.

[4] porov. tamtiež, 421.

[5] viď: Sr. Jean Visel’s article at PrayTell (!), “Proximity to the Holy in Time and Space.”

[6] Mystagógia je "uvedenie nezasvätených do poznania a účinného slávenia tajomstiev.” Louis Bouyer, Dictionary of Theology, trans. Charles Underhill Quinn (Tournai: Desclée, 1965), p. 313.

[7] Dum médium siléntium tenérent ómnia, et nox in suo cursu médium iter habéret, omnípotens sermo tuus, Dómine, de caelis a regálibus sédibus venit. Introit, Nedeľa v oktáve Narodenia Pána, MR 1962.

[8] viď: Gregory DiPippo, “The Faithful Are Not Morons,” New Liturgical Movement, February 21, 2020.