"V našich časoch si mnohí ľudia nakazení morom laickosti osvojili zvyk zbavovať našich hrdinov pravého svetla a slávy svätosti, aby ich zredukovali na akúsi prirodzenú vznešenosť a prázdnu religiozitu, chváliac a oslavujúc ich len za ich zásluhy o pokrok vo vede a umení, za ich filantropické diela, za dobro vykonané pre vlasť a ľudský rod.”
„Ó, aké zlo robia a ako ďaleko od poznania Assiského sú tí, ktorí, aby poslúžili svojim fantáziám a omylom, si predstavujú (neuveriteľná vec!) Františka netolerantného voči disciplíne Cirkvi, nerešpektujúceho samotné dogmy viery, vskutku predchodcu a hlásateľa tej mnohonásobnej a falošnej slobody, ktorá sa začala vyzdvihovať na začiatku novoveku a spôsobila toľko problémov Cirkvi a občianskej spoločnosti.
(Pius XI.: encyklika Rite expiati, 30.4. 1926)
Svätý František nebol čudák
Svätý František, vykresľovaný ako dobromyseľný, trochu uzavretý a nekonfliktný romantik, sa v žiadnom prípade nepodobá na skutočného svätého Františka - pevného, prísneho, oduševneného a nekompromisného obnoviteľa Cirkvi. "Blahoslavený František počas svojich kázní nikdy nemlčal o nerestiach ľudí, ale všetkých verejne a odvážne karhal. Ale Pán mu dal takú veľkú milosť, že všetci, ktorí ho videli a počúvali, boli vždy poučení jeho slovami a buď sa obrátili k Pánovi, alebo prežívali vnútorné pokánie," napísal Johannes Jorgensen. Vo svojom nekompromisnom boji proti zlu, predovšetkým v Cirkvi, sa neštítil nazvať ho pravým menom. Zlo nazval konkrétnymi slovami, hriech hriechom a hriešnika hriešnikom. Nevyhýbal sa zodpovednosti, netoleroval hriechy, ale naopak, prísne ich karhal a voči svojim partnerom bol vždy úprimný a náročný. O dôsledkoch hriechu hovoril s evanjeliovým zápalom a extrémnou obraznosťou: "Kdekoľvek a akýmkoľvek spôsobom človek zomrie v smrteľnom hriechu, satan vytrhne jeho dušu z tela s takým súžením a mukami, aké nikto nemôže poznať, ak ich nezažil. A tak v tomto krátkom živote stráca telo i dušu a ide do pekla, kde bude trpieť nekonečné muky," napísal v liste veriacim.
Svätý František nebol propagátorom ekológie
Moderná kultúra z neho urobila environmentálneho aktivistu, ale svätý František by sa určite nepripútal k stromu, ktorý mal byť vyrúbaný, aby bol z neho stôl. Nebol totiž "eko" maniak, nespieval si s vtákmi a jeho kontemplácia prírody pramenila výlučne z úcty k Bohu; tomu, ktorý z lásky k človeku stvoril svet z ničoho. František nemohol byť ľahostajný k tomuto veľkému Božiemu dielu, ale svoju chválu smeroval k Najvyššiemu, nie k samotnej prírode. Blahoslavený Tomáš z Celana o ňom napísal: "V každom stvorení obdivoval Majstra a všetky udalosti spájal s Príčinou. V krásnych veciach spoznal Najkrajšieho" a svätý Pius X. spresnil: "František ako zvestovateľ veľkého Kráľa chcel, aby ľudia žili podľa evanjeliovej svätosti a lásky ku krížu a aby sa nepremenili na presladených milovníkov kvetov, vtákov, jahniat, rýb či zajacov. Voči tvorom prejavoval akúsi nežnosť, ale tá bola vyvolaná len láskou k Bohu, ktorý je spoločným pôvodcom všetkého, a v nich kontemploval Božiu dobrotu.“
Svätý František nebol pacifista
Svätec z Assisi je často falošne vykresľovaný ako človek, ktorý sa štíti akéhokoľvek násilia alebo boja. Z tohto dôvodu sa stal - neprávom - symbolom dnešných pacifistických hnutí, ktoré sa na neho odvolávajú pri organizovaní protestov zameraných na odzbrojenie armády, odmietnutie vojenskej služby alebo zrušenie trestu smrti. Na druhej strane, pokoj svätého Františka bol duchovný pokoj, ktorý možno nájsť len v Ježišovi Kristovi; pokoj svätého Františka je odpočinok v Bohu a podriadenie sa jeho spravodlivosti. Boží služobník páter Divo Barsotti tvrdil, že "františkánsky pokoj nie je pokoj, ktorý človek nachádza sám v sebe, ale pokoj, ktorý človek nachádza v Bohu, keď sa v pokore dokonalého sebadarovania zverí iba Bohu". Svätý František veľmi dobre vedel, že spravodlivá vojna nie je v rozpore s láskou, milosrdenstvom a mierom a že kresťanský étos si dokonca vyžaduje bojovať za spoločné dobro celého ľudského rodu, ktoré v jeho dobe predstavoval rytiersky duch. Jediný boj, ktorý serafínsky otec dôrazne zakazoval, bol ten, ktorý bol nespravodlivý alebo vyvolaný banálnym dôvodom, pričom za povinnosť každého Kristovho učeníka považoval brániť Cirkev, vieru a vlasť.
Svätý František nebol revolucionár
V rozpore s rozšírenou lžou svätý František nespochybňoval poriadok vecí, ktorý našiel. Nebúril sa proti cirkevnej hierarchii, ba ani vzburu nepodnecoval. Nekázal revolučné tézy o oslobodení "utláčaných maličkých" od ich "krvilačných pánov". Neodsudzoval "sociálnu nerovnosť", ani nepodnecoval chudobných k vzbure. Svätec z Assisi nebol posadnutý ekonomickou chudobou, ale bol úplne oddaný myšlienke duchovnej chudoby. Zopakoval evanjeliové varovanie pred nesprávnou voľbou priorít a zároveň povzbudil k starostlivosti o večný život. Tvrdil, že "Kristov zákon nám prikazuje starať sa viac o spásu duše ako o telo".
Chudobným prikazoval dôstojne a trpezlivo znášať nedostatok a hovoril im, aby v budúcom živote očakávali satisfakciu za všetky nedostatky. Okrem toho svojim bratom prísne zakázal angažovať sa v ekonomických a sociálnych záležitostiach, píše sa v Regule: "Bratia a ich služobníci nech sa vyvarujú zasahovania do ich svetských záležitostí". František si veľmi vážil aj súkromný majetok. Hoci sa zriekol svojho vlastného a túto povinnosť uložil svojim bratom, často varoval pred pokusmi privlastniť si cudzí majetok. Blahoslavený Tomáš z Celana pripomína napomenutie, ktoré dal serafínsky otec svojmu bratovi: "Synu, je zakázané brať si cudzie a dávaním cudzieho nezískaš slávu zásluh, ale trest za hriech".
Svätý František neodmietol kultúru
Robiť zo svätého Františka čudáka, ktorý sa obklopil nevzdelanými alebo dokonca hlúpymi ľuďmi, je extrémna manipulácia, nehovoriac o lži. A je to jedno z najobľúbenejších prekrúcaní svätca. Túto nepravdu však vyvrátili aj historické pramene. Áno, svätec z Assisi sa vyznačoval jednoduchosťou srdca, ale bola to jednoduchosť, ktorá mala svoj zdroj v Bohu a jeho radosť nie je veselosť, žoviálnosť ani ľahkovážne šaškovanie. Nie nadarmo svätý František vo svojich "Napomenutiach" napísal, že "blahoslavený je rehoľník, ktorý nachádza uspokojenie a radosť len v najsvätejších slovách a dielach Pána a prostredníctvom nich privádza ľudí k Božej láske v radosti a veselosti. Beda nábožnému, ktorý sa uspokojuje s prázdnymi a márnymi slovami a rozosmieva nimi ľudí." Na rozdiel od všeobecnej mienky nebol v rozpore s vyššou kultúrou - práve naopak. Teológovia a kazatelia si ho veľmi vážili a od svojho založenia jeho rád vychovával a vzdelával intelektuálnu elitu svojej doby: spomeňme mená ako Anzelm z Pisy, bl. Ján Duns Scotus, Viliam Ockham alebo knieža Ján I. Saský.
Spracované podľa: Guido Vignelli, Święty Franciszek odkłamany, ISBN 978-83-88739-49-1, Stowarzyszenie Kultury Chrześcijańskiej im. Ks. Piotra Skargi, Kraków 2016, format: 150 x 205, ss. 96
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára