Biskup Schneider: Tradicionis Custodes je nespravodlivosťou na veriacich

Motu proprio a jeho sprievodný list sa dopúšťajú nespravodlivosti 

Rozhovor

(prezentuje Pax liturgica)

Motu proprio a sprievodný list sa dopúšťajú nespravodlivosti voči všetkým katolíkom, ktorí sa držia tradičnej liturgickej formy, obviňujú ich, zovšeobecňujú, zasievajú rozpory.

Argument, na ktorý sa odvoláva Motu proprio a sprievodný list, a to, že tradičná liturgická forma by spôsobila rozdelenie a ohrozila jednotu Cirkvi, je popretý faktami. Navyše pohŕdavý tón týchto dokumentov voči tradičnej liturgickej forme by každého nestranného pozorovateľa viedol k záveru, že tieto argumenty sú len zámienkou a úskokom a že ide o niečo iné.

Čo by ste poradili kňazom, ktorí slávia tradičnú svätú omšu, veriacim, ktorí sú k nej pripútaní, a rehoľným spoločenstvám, ktoré slávia túto liturgiu?

Tradičná omša je poklad, ktorý patrí celej Cirkvi, pretože ju pápeži, veriaci a svätí slávia a hlboko si ju vážia a milujú už najmenej tisíc rokov. V skutočnosti bola tradičná forma omše v storočiach pred vydaním misála pápeža Pia V. v roku 1570 takmer identická.

Liturgický poklad, ktorý sa používal a vysoko cenil takmer tisíc rokov, nie je súkromným majetkom pápeža, ktorý s ním môže nakladať podľa vlastného uváženia. Preto sa veriaci, seminaristi a kňazi musia dožadovať práva používať tento spoločný poklad Cirkvi, a ak im toto právo bude odopreté, môžu ho stále používať, aj keď tajným spôsobom. Nebol by to akt neposlušnosti, ale akt poslušnosti voči svätej Matke Cirkvi, ktorá nám darovala tento liturgický poklad.

Rozhodné odmietnutie liturgickej formy starej takmer tisíc rokov zo strany pápeža Františka je v skutočnosti krátkodobým javom vo vzťahu k stálemu duchu a praxi Cirkvi.

Pápež František vo svojom Motu proprio o omši poukazuje na kontinuitu medzi Druhým vatikánskym koncilom a omšou Pavla VI. a zároveň na základný protiklad medzi týmito dvoma obradmi. Nie je to zdôraznenie teologickej slepej uličky hermeneutiky kontinuity?

Pápež František vytvára ostrý kontrast medzi tradičným obradom a Novus Ordo, pričom uvádza, že Novus Ordo je jediným vyjadrením zákona viery Rímskej cirkvi. V skutočnosti už nie je miesto pre hermeneutické tvrdenie o kontinuite, ktoré bolo vždy obhajované od Pavla VI. až po Benedikta XVI. a podľa ktorého existovala skutočná kontinuita medzi tradičným obradom a Novus Ordo. Ak by takáto kontinuita existovala, koexistencia týchto dvoch obradov by nikdy nikomu neprekážala. Čoraz väčší počet slávení tradičnej omše však pri poctivom a hlbšom skúmaní jasne ukazuje, že medzi týmito dvoma obradmi existuje skutočný rozkol, a to tak z rituálneho, ako aj z doktrinálneho hľadiska. Tradičný obrad je takpovediac neustálou výčitkou autoritám Svätej stolice, ktoré hovoria: "Urobili ste revolúciu v liturgii. Navráťte sa k skutočnej kontinuite medzi oboma liturgickými formami". Liturgická reforma, ktorú mali na mysli konciloví otcovia, je tá, ktorú schválil Pavol VI. v roku 1965 a ktorú konciloví otcovia slávili na poslednom zasadaní. Sám Mons. Lefebvre slávil omšu s formulou z roku 1965, rovnako ako seminár Ecône v prvých rokoch svojej existencie. Jasná diskontinuita medzi tradičnou omšou a omšou z roku 1965 na jednej strane a omšou Pavla VI na strane druhej, povzbudzuje všetkých aby sa hlbšie zamysleli a aj oni úprimne preskúmali možné prvky doktrinálnej diskontinuity s predošlým, stálym magistériom Cirkvi a niektorých vyhlásení II Vatikánskeho koncilu, koncilu pastorálneho charakteru.

Tvárou v tvár bolestnej situácii, v ktorej sa nachádzajú inštitúty Ecclesia Dei Adflicta, nemôžeme si nakoniec položiť otázku, či správanie arcibiskupa Lefebvra voči Rímu nebolo správne?

Musíme sa pozrieť na mimoriadnu krízu, ktorá postihuje Cirkev už takmer päťdesiat rokov a ktorá za pontifikátu pápeža Františka nadobudla skutočne desivé rozmery. Táto narastajúca kríza má svoje korene aj v niektorých nejednoznačných vyhláseniach koncilu a najmä v novej omši Pavla VI., ktorá v očiach objektívneho pozorovateľa predstavuje akúsi liturgickú revolúciu. Vo svetle dôkazov tejto krízy v Cirkvi, ktorú možno prirovnať k ariánskej kríze zo štvrtého storočia, sa práca a svedectvo arcibiskupa Lefebvra javia ako prorocké a hrdinské, pretože ho viedla výlučne verná oddanosť tomu, čo Cirkev vždy učila, a spôsobu, akým slávila svätú omšu počas tisícročí. Mons. Lefebvre nezavádzal žiadne partikularizmy ani novoty, ale jednoducho sa držal toho, čo sám prijal od Cirkvi v detstve, mladosti, v seminári a pri biskupskej vysviacke. Myslím si, že po tejto kríze mu Cirkev poďakuje.

Na svete je viac ako 5000 biskupov. Myslíte si, že sa niektorí z nich pridajú k boju, ktorý vediete?

V skutočnosti si myslím, že v Cirkvi sú ešte stále biskupi, ktorí žijú integritu viery a liturgie s presvedčením a ktorí ju milujú. Nie je však veľa tých, ktorí sa k tomu verejne zaviažu. Niekedy je dôvodom ľudská slabosť a strach z odhalenia alebo strach z útoku, v niektorých prípadoch je to strach z toho, že sa nedokážu presadiť, alebo dokonca z toho, že budú odvolaní z funkcie. Je to pochopiteľné, pretože aj dôstojníci majú ľudskú skúsenosť, že bez podpory svojho generála môžu mať problém bojovať. 

V úsilí o zachovanie a odovzdávanie čistoty viery, morálky a liturgie musia biskupi pamätať na to, že ich skutočným generálom je Ježiš Kristus, večný veľkňaz a kráľ kráľov. Každý pápež, ktorý je len jeho vikárom, musí byť zároveň najvyšším príkladom poslušnosti voči nemennej tradícii viery a božského kultu. Kristus prekoná túto bezprecedentnú krízu Cirkvi, ktorá je do veľkej miery aj krízou biskupov. 

Christus vincit!

+ Mons. Athanasius Schneider, biskup

http://www.unavox.it/ArtDiversi/DIV4149_Mons-Scheneider_Intervista_su_Traditionis_custodes.html