ODMIETNITE KULT TELA!

Slová pápeža ctihodného Pia XII. pútnikom do Lúrd. Sú však nanajvýš aktuálne aj pre nás a našu púť počas obdobia pôstu:

V mnohých ohľadoch sa devätnáste storočie malo stať, po nepokojoch revolúcie, storočím mariánskym. Aby sme spomenuli iba jednu inštanciu, každý dnes pozná „zázračnú medailu“. Táto medaila s obrazom „Márie počatej bez hriechu“ bola zjavená pokornej dcére svätého Vincenta de Paul.

O niekoľko rokov neskôr, od 11. februára do 16. júla 1858, bola blahoslavená Panna Mária potešená, že sa, ako nová láskavosť, mohla na území Pyrenejí zjaviť zbožnému a čistému dieťaťu chudobnej, pracovitej kresťanskej rodiny. „Prišla k Bernadette,“ povedali sme. „Urobila si z nej svoju dôverníčku, svoju spolupracovníčku, nástroj svojej materinskej nehy a milosrdnej sily a svojho Syna, aby obnovila svet v Kristovi prostredníctvom nového a neporovnateľného vyliatia vykúpenia.“

V spoločnosti, ktorá si sotva uvedomuje neduhy, ktoré ju sužujú a ktorá skrýva svoje utrpenie a nespravodlivosť pod prosperujúcim, trblietavým a bezproblémovým zovňajškom, sa Nepoškvrnená Panna, ktorej sa hriech nikdy nedotkol, zjavuje nevinnému dieťaťu. So súcitom matky pozerá na tento svet vykúpený krvou svojho Syna, kde hriech denne spôsobuje toľko skazy, a trikrát ju naliehavo žiada: „Pokánie, pokánie, pokánie!“ Apeluje dokonca na vonkajšie prejavy: „Choď pobozkať zem na pokánie za hriešnikov.“ A k tomuto gestu treba pridať modlitbu: „Modli sa k Bohu za hriešnikov.“

Rovnako ako za čias Jána Krstiteľa, aj na začiatku Ježišovej služby, tento príkaz, silný a prísny, ukazuje ľuďom cestu, ktorá vedie späť k Bohu: „Čiňte pokánie!“ Kto by si dovolil povedať, že táto výzva na obrátenie sŕdc je dnes predčasná?

... svet, ktorý dnes poskytuje toľko ospravedlniteľných dôvodov pre hrdosť a nádej, tiež prechádza strašným pokušením k materializmu ...

Tento materializmus sa neobmedzuje iba na odsúdenú filozofiu, ktorá diktuje politiku a ekonomiku veľkej časti ľudstva. Zúri to tiež v láske k peniazom, ktoré vytvárajú čoraz väčšie katastrofy s rozširovaním moderných podnikov a ktoré, bohužiaľ, určujú mnoho rozhodnutí, ktoré majú veľký dopad na život ľudí. Nachádza výraz v kulte tela, v nadmernej túžbe po pohodlí a v úteku zo všetkých prísnych životných opatrení. Podporuje pohŕdanie ľudským životom, dokonca aj životom, ktorý je zničený predtým, ako uzrie denné svetlo. ...

Kňazi nech sú pozorní voči volaniu [Presvätej Bohorodičky] a majú odvahu nebojácne hlásať veľké pravdy spásy. Jedinou trvalou obnovou bude v skutočnosti obnova založená na nemenných princípoch viery a je povinnosťou kňazov formovať svedomie kresťanského ľudu.

NA ZEMI SME LEN HOSŤAMI

 

Aké pravdivé je to, že na druhý svet si so sebou nič nezoberieme! Aj tá najnepatrnejšia pripútanosť k iným ľuďom či k veciam, čo nás ako neviditeľné vlákno viaže k zemi, musí byť uvoľnená skôr, ako nás Boh bude môcť obdariť celou svojou slávou. Mladý španielsky trapistický mních Rafael Arnáiz Barón (1911 – 1938) nám ukazuje, akú slobodu a pokoj prináša človeku rozhodnutie, keď už v tomto živote nastúpi na náročnú cestu postupného opúšťania pozemských vecí.

Rafael to v živote mohol dosiahnuť ďaleko. Príjemným humorom, radostným a pozorným správaním, ako aj celkovou príťažlivosťou si tento mladý muž získal všeobecné sympatie. Geniálne umelecké nadanie predpovedalo tomuto študentovi architektúry úžasnú kariéru. Z jeho spoločenského vystupovania sa nedalo hneď vytušiť jeho vnútorné smerovanie. Rafaelov vnútorný život bol natoľko naplnený hlbokou túžbou po Bohu, že svoj pozitívny vplyv na ľudí využíval na to, aby kamarátov, ako aj svoju vlastnú hlboko veriacu rodinu upriamil na Boha. „Bolo zjavné, že sme ho všetci radi počúvali,“ dosvedčuje jeho brat Luis Fernando. „Nikdy nám nešiel na nervy, hoci vždy znova začínal tú istú tému: Boh.“ 

Rafael ako študent

Odkedy ako 19-ročný navštívil trapistické opátstvo San Isidro de Dueñas, mal už len jedno prianie: stať sa trapistom! Tam v kláštore, pod dohľadom Vládkyne neba a v mlčaní mníchov našiel Rafael svoj pozemský raj, kde neboli potrebné slová, aby si ľudia rozumeli a žili vo vzájomnej láske. V okruhu jeho priateľov a známych z vyššej spoločnosti to vyvolalo údiv, keď sa Rafael rozhodol zameniť všetok komfort a pohodlie svojej majetnej rodiny za chudobu jedného z najprísnejších rádov sveta a vzdať sa sľubnej budúcnosti tým, že vstúpil do trapistického kláštora. No on si bol vedomý: „Boh nám dáva všetko a my hneď nazývame obetou aj to málo, čo sa mu rozhodneme dať... Skutočnou obetou by pre mňa bolo zostať naďalej pripútaný k tejto zemi.“ 

Mal spoločenskú a veselú povahu, a preto bolo veľmi ťažké zrieknuť sa spoločnosti mnohých ľudí, náklonnosti mnohých priateľov, no predovšetkým svojich skvelých rodičov. Ale Rafaelov názor bol: „Kresťania sa nelúčia. Boh je ich cieľ a u neho sa všetci opäť zídeme na celú večnosť. Čo je proti tomu niekoľko rokov? Nič! Zdajú sa nám dlhé len preto, že sme netrpezliví.“ Tak sa trapistický kláštor, do ktorého v roku 1934 ako 23-ročný vstúpil, stal pre jeho dušu a pre jeho povahu miestom šťastia, ale aj „očistcom na zemi, kde sa môžem očisťovať a posväcovať.“ Spolu s bielym rehoľným habitom dostal meno brat Mária Rafael.

„V kláštore máme my trapisti jednu útechu, ktorú svet pozná len veľmi málo: Tu v Božom dome a ďaleko od hluku ľudí citeľným spôsobom zažívame, aké krátke trvanie má to, čo sa deje v priebehu času. ... Trapistického mnícha už netrápi to, čo bolo... To, čo je pre svet koncom, je pre mnícha začiatkom. Všetko prichádza, všetko zaniká..., len Boh zostáva naveky.“

Cesta, ktorou ho Boh teraz viedol, je jedinečná. Tomu, kto nerozumie pôsobeniu milosti v duši milujúcej Boha, sa však môže javiť ako rozporuplná. Ale pre Rafaela bolo v určitom zmysle priamnevyhnutné, aby v bolestivých skúsenostiach zažil, že je „bez domova“, len aby počas krátkych štyroch rokov mohol dozrieť do obdivuhodnej svätosti. Tak Boh dopustil, že tento mladý muž už po štyroch mesiacoch v milovanom kláštore ťažko ochorel na cukrovku. Pre všetkých to bola veľká bolesť, keď musel opátstvo opustiť. „Myslel som si, že zomriem od žiaľu.“ Vo veľkej temnote, predsa však ochotne, sa Rafael odovzdal do Božích rúk. „Človek sa pýta: Pane, prečo to robíš? A Ježiš akoby hovoril: ,Dôveruj mi! Ste ako deti. Aby ste vošli do kráľovstva môjho Otca, nemôžete ísť sami ani nedokážete druhým ukazovať cestu. Ja vás povediem. Nasledujte ma, aj keď je to proti vašim plánom.‘“ Po ťažkom roku mimo kláštora, hneď, ako sa zlepšil jeho zdravotný stav, požiadal takmer 25-ročný Rafael opätovne o prijatie do kláštora. O šesť mesiacov neskôr, v lete 1936, vypukla v Španielsku občianska vojna. Aj Rafael bol povolaný do armády a po druhýkrát musel opátstvo opustiť. Nebol však uznaný za zdravotne spôsobilého vykonávať vojenskú službu, a tak sa mohol čoskoro vrátiť späť do kláštora. Teraz ešte lepšie pochopil: „Čo na tom záleží, či sme prví alebo poslední, ak miesto, ktoré na zemi zaujmeme, je to, ktoré pre nás vybral Pán? Prijmime ho ochotne! Milujme svoje miesto na zemi, lebo je to Božia vôľa! ... Je to pominuteľné miesto a nemá žiaden význam pre večnosť, ktorá je našou skutočnou domovinou, večnosť s Bohom.“ 

Rafael v kruhu svojich milovaných rodičov a jedného zo štyroch bratov

Rafaelov mimoriadny kríž, ktorý ho čoskoro mal priviesť do večnosti, bola jeho choroba. Sprevádzaná ťažkými stavmi slabosti stále postupovala, až vo februári 1937 musel nanovo odísť z kláštora, aby mu v domácom prostredí mohla byť poskytnutá lepšia starostlivosť. „Je to už tretíkrát, čo odkladám môj rehoľný habit a obliekam si civilné šaty ... aj teraz však vidím Božiu ruku veľmi zreteľne,...“ Po desiatich mesiacoch strávených vo svojej rodine poprosil Rafael aj po štvrtýkrát o prijatie do kláštora San Isidro. Veľmi dobre vedel, že ho tam čaká samota ošetrovne. Vedome však priniesol túto obetu za Španielsko, kde v tom čase zúrila krvavá občianska vojna. 

Na Veľkonočnú nedeľu 1938, krátko pred blížiacou sa smrťou, mu opát ako prejav svojej veľkej úcty, odovzdal mníšsky habit trapistov. V ten deň napísal 27-ročný Rafael svojmu bratovi Leopoldovi list. Opisuje v ňom malý obrázok, ktorý sám namaľoval a ktorý mu posiela: „Zobrazuje mnícha, ktorý z vysokej skaly pozoruje svet. A keďže dychtí po Božej láske a napĺňa ho túžba po nebi, nemôže inak, ako zvolať: Cudzincom a pútnikom som na zemi! Najmilší Leopoldo, či chceme, alebo nie, skutočne sme pútnikmi. Prečo by sme si tu mali stavať príbytok? Na túto zem, do ktorej hlúpi ľudia vkladajú svoje nádeje, na ktorej bojujú svoje vojny a do ktorej chamtivo ukrývajú svoje pominuteľné a úbohé poklady, pozerajme tak, ako ten malý mních na obrázku. Brat môj, šťastný je ten, kto sám seba naozaj považuje za cudzinca vo svete a sníva len o Bohu a o svojom skutočnom domove. Jeho život bude plynúť v pokojnom odovzdaní, pretože pokoj nachádza len to srdce, ktoré je odpútané od všetkého.“ To bol posledný list rodine, pretože Rafael bol v cieli. „Neváhaj, Pane, tvoj sluha Rafael má naponáhlo, chce byť pri tebe a uvidieť Máriu!“

Prameň: Nur Gast auf Erden? Rafael Arnáiz Barón. Mystiker und Mönch, Erstmalige deutsche Gesamtausgabe seiner Schriften, Bernardus-Verlag, Langwaden

POKÁNIE NEBOM POŽADOVANÉ, SVETOM NENÁVIDENÉ

 

Ak existuje pojem, ktorý by bol radikálne cudzí súčasnej mentalite, ide určite o pokánie. Termín a pojem pokánie vyvolávajú ideu utrpenia, ktoré spôsobujeme sami sebe, aby sme odčiňovali vlastné i cudzie hriechy a spojili sa tak so zásluhami vykupiteľského umučenia nášho Pána Ježiša Krista.

Moderný svet odmieta pojem pokánie, pretože je ponorený do hedonizmu a pretože vyznáva relativizmus, ktorý je popretím určitého dobra, aké obsahuje sebaobetovania, tým skôr, že to nie je hľadanie potešenie. (...)  Používať vrecovinu alebo si vyryť na hruď monogram Ježišovho mena je pokladané za barbarstvo, zatiaľ čo praktizovať masochizmus a nechať si neodstrániteľne potetovať vlastné telo, sa pokladá za neodňateľné právo ľudskej osoby. Nepriatelia Cirkvi opakujú so všetkou silou, akej sú len médiá schopné, obvinenia zo strany antiklerikálov všetkých čias. (...) Duch pokánia patrí od samých počiatkov ku katolíckej cirkvi, ako nám to pripomínajú postavy svätého Jána Krstiteľa a svätej Márie Magdalény; dnes je však pre mnoho ľudí v Cirkvi pripomienka starých asketických praktík pokladaná za neznesiteľnú.

A predsa neexistuje rozumnejšia náuka ako tá, ktorá stanovuje nevyhnutnosť telesného umŕtvovania. Ak sa telo vzpiera proti duchu (Gal 516-25), nie je snáď rozumné ho trestať? Žiadny človek nie je bez hriechu, ani "dospelí kresťania". Kto teda odčiňujem vlastné hriechy pokáním, nekoná snáď podľa princípu ako logického, tak uzdravujúceho? Pokánie umŕtvuje "Ja", krotí spierajúcu sa prirodzenosť, napravuje a zmieruje hriechy vlastné i tých druhých. Keď potom pomyslíme na duše, ktoré milujú Boha, ktoré sa usilujú o podobnosť s Ukrižovaným, potom sa pokánie stáva pre lásku nevyhnutnosťou.

sv. Peter Damiani

Existujú slávne stránky De Laude flagellorum (O chvále bičovania) od svätého Petra Damianiho, veľkého reformátora XI. storočia, ktorého kláštor vo Fonte Avellana sa vyznačoval extrémne prísnou regulou: Píše v nej: »Chcel by som podstúpiť utrpenie Kristovo - ale nemám k tomu príležitosť; ale tým, že sa podrobujem ranám, prejavujem vôľu svoje horúce duše «(Epist. VI, 27, 4416).

Každá reforma v dejinách Cirkvi sa uskutočňovala so zámerom naprávať prísnosťou a pokáním zlo danej doby.

V 16. a 17. storočí najmenší bratia svätého Františka z Pauly praktizujú (a praktizovali až do roku 1975) sľub pôstneho života, ktorý ukladá ustavičnú zdržanlivosť nielen od mäsa, ale aj od vajíčok, mlieka a všetkých podobných produktov. Pustovníci konzumujú svoj pokrm na zemi, pridávajú do jedla popol, líhajú si pred bránou refektára pod nohy rehoľníkov, ktorí vstupujú dovnútra. „Milosrdní bratia“ majú vo svojich stanovách uložené jesť na zemi, bozkávať nohy bratom, podstupovať verejné tresty a verejne sa obviňovať. Podobné sú aj iné rehole barnabiti, kalasanisti, oratóriá sv. Filipa Neri, Teatínov.

Nie je rehoľného inštitútu, ako dokumentuje Lukas Holste, ktorý by vo svojich stanovách nepočítal s praxou kapitúl hriechov, s pôstami, skracovaním spánku a odpočinku (Codex regularom monasticarum et canonicarum, (1759) Akademische Druck und Verlaganstalt, Graz 1958). K týmto skutkom pokánia "de regula" často pripájali rehoľníci tzv. "Supererogatoria", skutky pokánia prenechané osobnému rozhodnutiu. Napr. sv. Albert Jeruzalemský v reholi pre karmelitánov potvrdenej pápežom Honoriom III. v roku 1226 popisuje život poriadku a praxe skutkov pokánia: „Ak niekto bude chcieť darovať viac, Pán ho pri svojom príchode odmení“.

Benedikt XIV., ktorý bol miernym a vyrovnaným pápežom, zveril prípravu Jubilejného roka 1750 dvom veľkým kajúcnikom - sv. Leonardovi da Porto Maurizio a sv. Pavlovi z Kríža. Frater Diego z Florencie nám zanechal denník o misiách, ktoré kázal na námestí Navona od 13. do 25. júla 1759 svätý Leonard da Porto Maurizio, ktorý s ťažkým reťazou na krku a korunou z tŕnia na hlave sa pred zástupom bičoval a volal: »Buď pokánie, alebo peklo «(San Leonardo da Porto Maurizio, Opere complete. Diario di Fra Diego, Benátky 1868, zväzok V. str. 249). Svätý Pavol z Kríža zakončoval svoje kázanie tým, že si zasadil tak kruté rany, až jeden z veriacich vyskočil na pódium a snažil sa zadržať jeho ruku aj s rizikom, že bude sám zasiahnutý. (I Processi di beatificazione di canonizzazione di san Paolo della Croce, Postulazione generale dei PP. Passionisti, I, Rím 1969, str. 493).

Rafael Merry del Val

Pokánie bolo praktizované bez prerušenia po dve tisícročia osobami kanonizovanými aj nekanonizovanými, ktoré svojím životom obohatili dejiny Cirkvi, od svätej Jany de Chantal a svätej Veroniky Giuliany, ktoré si vyryli na hruď horúcim kovom IHS, až k svätej Terézii z Lisieux, ktorá si napísala svoju vlastnou krvou Credo do knihy Sväté Evanjeliá, ktorú nosila stále na srdci.

Táto veľkodušnosť nie je charakteristická len pre kontemplatívny rehoľníčky. V dvadsiatom storočí ožarujú rímsku kúriu dvaja svätci diplomati: kardinál Rafael Merry del Val (1865 - 1930), sekretár svätého Pia X., a služobník Boží Mons. Giuseppe Canoai (1904 - 1942), vyslanec Svätej stolice v Argentíne a v Čile.
 

Prvý z nich si obliekal pod kardinálsky purpur košeľu s malými kovovými háčikmi. O druhom, autorovi modlitby napísanej krvou, kardinál Siri píše: »... reťaze, vrecovina, strašné bičovanie a hrozivé rany spôsobené britvou, rany, jazvy hojacich sa rán neboli začiatkom, ale cieľom vnútorného žiaru, nie príčinou, ale výrečným a odhaľujúcim znamením jeho prepuknutia. Jednalo sa o jasnosť, s akou v každej veci videl hodnotu pre lásku k Bohu, ktorá upevňovala v trýznivé obete krvi úprimnosťou každého ďalšieho vnútorného odriekania.“

V päťdesiatych rokoch minulého storočia začali asketické praktiky v cirkvi upadať. Otec Giovanni Battista Jansses, generál Spoločnosti Ježišovej (1946-1964) niekoľkokrát vyzýval svojich spolubratov k návratu k duchu svätého Ignáca. V roku 1952 im poslal list o »trvalom umŕtvovaní«, v ktorom oponoval postojom novej teológie, ktorá mala tendenciu vylučovať nápravné pokánie a písal, že konanie bičovania, vrecoviny a ďalších praktík, majú zostať pred ľuďmi skryté podľa normy Krista: (Mt 6, 16-19), ale treba ich učiť a vštepovať ich mladým jezuitom až do tretieho roku formácie (Dizionario degli Istituto di Perfezione, vol. VII, col. 472). V priebehu času sa môžu formy pokánia meniť, ale nesmie sa zmeniť duch, trvalo odporujúci duchu tohto sveta.

Panna Mária vo Fatime predvídala duchovnú apostáziu XX. storočia a zdôrazňovala nevyhnutnosť pokánia.

Pokánie nie je nič iné ako odmietnutie falošných slov tohto sveta, boj proti mocnostiam temna, ktoré súperia s mocnosťami anjelskými o vládu nad dušami a o ustavičnom umŕtvovaní sexuality a pýchy hlboko zakorenených v našej bytosti.

Iba keď prijmeme tento boj proti svetu, diablovi a telu (Ef 6,10-12), môžeme pochopiť zmysel zjavenie vo Fatime. Fatimskí pastierikovia videli po ľavici Našej Pani o niečo vyššie anjela s ohnivým mečom v ľavej ruke; vrhal plamene, ktoré akoby mali spáliť celý svet; a zhášal ich dotyk s jasom, ktorý vychádzal proti nemu z jej pravej ruky: Anjel ukazoval svoju pravicou na zemi a silným hlasom volal: POKÁNIE, POKÁNIE! «

 https://www.radicicristiane.it/2016/03/editoriali/la-penitenza-chiesta-dal-cielo-odiata-dal-mondo/ - upravené

RÍM JE BEZ PÁPEŽA (Aldo Mária Valli)

 

Řím je bez papeže. Vše je pro mne shrnuto do těchto čtyř slov. Když říkám Řím, nemluvím jen o městě, jehož je papež biskupem. Říkám Řím, jako bych řekl svět, abych uvedl skutečnou realitu.

Ačkoli je tam papež fyzicky, ve skutečnosti tam není, protože nevykonává roli papeže. Je zde , ale neplní svůj úkol jako nástupce Petra a Kristova vikáře. Je tu Jorge Mario Bergoglio, ale vůbec tu není Petr.

Kdo je papež? Definice se mohou lišit v závislosti na tom, zda chcete zdůraznit historický, teologický, nebo pastorační aspekt. Ale v zásadě je papež nástupcem Petra. A jaké úkoly dal Ježíš apoštolu Petrovi? Na jedné straně „pást ovce mé“ (Jan 21, 17); na druhé straně „cokoli svážete na zemi, bude svázáno v nebi, a vše, co rozvážete na zemi, bude rozvázáno v nebi“ (Mt 16,19).

To musí papež dělat. Dnes však není nikdo, kdo by tento úkol plnil. „A ty, jakmile se obrátíš, utvrzuj své bratry ve víře“ (Lk 22, 32), říká Ježíš Petrovi. Ale dnešní Petr své ovce nesytí a neutvrzuje je ve víře. Proč? Někdo odpoví: protože Bergoglio nemluví o Bohu, ale pouze o migrantech, ekologii, ekonomice, sociálních otázkách. Není to tak zcela . Ve skutečnosti Bergoglio také mluví o Bohu, ale z celého jeho kázání vychází Bůh, který není Bohem Bible, ale padělaným Bohem, řekl bych, že je to Bůh ochromený, nebo ještě lépe - přizpůsobený. K čemu? K člověku a jeho požadavku, že má právo žít, jakoby hřích neexistoval.

Bergoglio samozřejmě postavil sociální otázky do centra svého učení a až na občasné výjimky se zdá být zachvácený stejnými posedlostmi jako současná kultura, v níž dominuje politická korektnost, ale domnívám se, že to není ten hluboký důvod, proč je Řím bez papeže. I když chceme preferovat sociální otázky, stále musíme mít autenticky křesťanskou a katolickou perspektivu. Otázka týkající se Bergoglia je jiná, je to odklon od teologické perspektivy. A to ze zcela konkrétního důvodu: protože Bůh, o kterém Bergoglio mluví, je zaměřen nikoli na odpuštění, ale na zproštění .

V Amoris Laetitia čteme, že „Církev musí doprovázet své nejkřehčí děti s péčí a starostí“. Je mi líto, ale tak tomu není. Církev má za úkol hříšníky obrátit.

Podobně v Amoris Laetitia čteme,: „Církev neopomíjí ocenění konstruktivních prvků v situacích, které dosud neodpovídají, nebo již neodpovídají jejímu učení o manželství“. Je mi líto, ale jsou to dvojznačná slova. V situacích, které neodpovídají učení církve, budou existovat také „konstruktivní prvky“ (ale v jakém smyslu?). Církev však nemá za úkol tyto prvky vylepšovat, ale přivádět k božské lásce, ke které nezbytně patří zachovávání Božích přikázání.

V Amoris laetitia také čteme, že lidské svědomí „může rozpoznat nejen to, že situace objektivně neodpovídá na obecný pokyn evangelia; může také s upřímností a poctivostí rozpoznat, jaká je v tuto chvíli velkorysá odpověď, kterou lze nabídnout Bohu, a s jistou morální jistotou zjistit, že toto je dar, který sám Bůh požaduje uprostřed konkrétní složitosti limitů, i když neodpovídá plně objektivním ideálům“.

Opět se jedná o nejednoznačnost. Za prvé: neexistuje žádný „obecný návrh“ evangelia, kterého by se člověk mohl držet podle okolností tu více tu méně. Existuje evangelium s velmi přesným obsahem, jsou zde přikázání s jejich naléhavostí. Za druhé: Bůh nikdy nemůže žádat, abych žil v hříchu. Za třetí: nikdo nemůže tvrdit, že dospěl k „určité morální jistotě“ v tom, co Bůh „vyžaduje uprostřed složitosti konkrétních limitů“. Takovéto vymyšlené kouřové výrazy mají jediný účel: legitimovat morální relativismus a znevažovat božská přikázání. Výmluvy jako žet ento Bůh se více než cokoli jiného zavázal k očištění člověka, že tento Bůh při hledání polehčujících okolností se zdržuje přikazování a dává přednost porozumění, nebo tento Bůh „je nám blízký jako matka, která zpívá ukolébavku“, a tento Bůh, který není soudcem, ale je „blízkostí“, tento Bůh, který mluví o lidské „křehkosti“, a nikoli o hříchu, tento Bůh jenž se sklonil k logice „pastoračního doprovodu“ to všechno je pouze ubohou karikaturou Boha Bible.

Neboť Bůh, Bůh Bible, je trpělivý, ale nikoliv laxní; je milující, ale ne tolerantní; je uznalý, ale ne vstřícný a přizpůsobivý. Jedním slovem, je Otcem v nejplnějším a nejautentičtějším smyslu tohoto pojmu. Bergogliovo pojetí Boha se místo toho jeví jako představy které chová tento svět: ten často sice nezavrhuje zcela myšlenku na Boha, ale odmítá ty jeho vlastnosti, které nejsou zcela v souladu s překypující tolerancí. Svět nechce skutečného otce, milujícího do té míry, že je také soudný, ale něco jako kamaráda; nebo ještě lépe, spolucestujícího, který nechává věci plavat se slovy: „Kdo jsem já, abych soudil?“.

Jednou jsem napsal, že u Bergoglia vítězí vize, která převrací tu skutečnou: je to vize, podle níž Bůh nemá žádná práva, ale pouze povinnosti. Nemá právo přijímat důstojnou úctu. Má však povinnost odpouštět. A na druhé straně člověk nemá žádné povinnosti, pouze práva. Má právo na odpuštění, ale ne povinnost obrácení. Jakoby mohla existovat u Boha samozřejmá povinnost odpustit a u člověka nárok na odpuštění. Proto se mi Bergoglio, líčený jako papež milosrdenství, jeví jako nejméně milosrdný papež, jakého si lze představit. Ve skutečnosti opomíjí první a základní formu milosrdenství, která přísluší i jemu samotnému: kázat božský zákon a přitom upozorňovat lidská stvoření z pozice nejvyšší autority na jedinou cestu ke spáse a věčný život. Pokud Bergoglio pojal „boha“ tohoto druhu - což záměrně označuji malými písmeny, protože to není Jeden a Trojjediný Bůh, kterého milujeme - je to proto, že pro Bergoglia neexistuje vina, za kterou musí člověk žádat o odpuštění, ani osobní ani kolektivní, ani dědičná, ani aktuální. Pokud však nedojde k hříchu, neexistuje ani vykoupení; a bez nutnosti vykoupení nemá Vtělení smysl, natož spásné působení jediné archy spásy, kterou je svatá Církev. Člověk si klade otázku, zda ten „bůh“ není spíše simia Dei, Boží opice - satan, který nás tlačí k zatracení, právě když popírá, že hříchy a zlozvyky, které nás pokoušejí, mohou zabít naši duši a odsoudit nás k věčné ztrátě Nejvyššího dobra.

Řím je tedy bez papeže. Pokud to však ve vatikánské dystopii od Guida Morselliho (román s názvem Řím bez papeže) bylo fyzicky, protože tento imaginární papež odešel žít do Zagarola, dnes je Řím bez papeže skutečností mnohem hlubší a radikálnější. Už cítím námitku: ale jak můžete říci, že Řím je bez papeže, když František je všude? Je v televizi a v novinách, na obálkách Time, Newsweek, Rolling Stones, dokonce i Forbes a Vanity Fair. Je na stránkách a v nesčetných knihách. Každý s ním má rozhovor, dokonce i sport Gazzetta dello sport. Snad nikdy nebyl papež tak přítomný a tak populární. Odpovím: je to pravda, ale je to Bergoglio, není to Petr. Určitě není zakázáno, aby Kristův vikář jednal s objekty světa, právě naopak. Křesťanská víra je vtělená a Bůh křesťanů je Bůh, který se stává člověkem, stává se dějinami, proto se křesťanství vyhýbá excesům spiritualismu. Jedna věc je být na světě, a druhá stát se takovým, jako je svět. Když Bergoglio mluví stejně jako svět, přiměl Petra, aby se vypařil, a postavil se sám do popředí.

Opakuji: svět, náš svět zrozený z revoluce roku 1968, nechce skutečného otce. Svět dává přednost kamarádovi. Učení otce, je-li skutečným otcem, je náročné, protože ukazuje cestu ke svobodě v odpovědnosti. Je mnohem pohodlnější mít vedle sebe někoho, kdo vám bude dělat společnost, aniž by něco požadoval. A Bergoglio dělá právě to: ukazuje Boha, který není otcem, ale společníkem. Není náhodou, že Bergogliova „odcházející církev“, stejně jako celý modernismus, má ráda sloveso „doprovázet“. Je to putovní církev, která vše ospravedlňuje (prostřednictvím zkreslené koncepce rozlišování) a nakonec vše relativizuje. Důkazem je úspěch, který Bergoglio sbírá mezi odloučenými, kteří se cítí potvrzeni ve své svém „odloučení, zatímco sousedé, zmatení, se vůbec necítí potvrzeni. „Běda, když o vás všichni mluví dobře“ (Lk 6,26). „Blaze tobě, když tě lidé nenávidí a když tě zakazují, urážejí a pohrdají tvým jménem jako nechvalně proslulým kvůli Synu člověka“ (Lk 6,22).

Každou chvíli se do popředí dostává pověst, že i Bergoglio, stejně jako Benedikt XVI., pomýšlí na rezignaci. Nemyslím si, že by měl něco takového v plánu, ale problém je v něčem jiném. Problém je v tom, že Bergoglio se ve skutečnosti stal protagonistou procesu uvolňování z Petrových povinností. Již jsem jinde napsal, že Bergoglio se nyní stal kaplanem Organizace spojených národů, a věřím, že tato volba má bezprecedentní závažnost. Ještě závažnější než jeho politicky korektní dodržování agendy OSN je však to, že se vzdal rozhovorů s námi o Bohu Bible a že Bůh v jeho kázání je Bůh, který omlouvá, ne ten, kdo odpouští. Krize otcovské postavy a krize papežství jdou ruku v ruce.

Stejně jako otec, odmítnut a demontován byl přeměněn na generického společníka, který nemá žádné nároky na označení cesty, stejně jako papež přestal být nositelem a interpretem objektivního božského zákona a raději se stal jednoduchým společníkem. Petr se tak odpařil, právě když jsme ho nejvíce potřebovali, aby nám ukázal Boha jako všestranného otce: milujícího otce ne proto, že je neutrální, ale proto, že je soudný; milosrdný ne proto, že byl tolerantní, ale proto, že se zavázal ukazovat cestu ke skutečnému dobru; soucitný ne proto, že je relativista, ale proto, že touží ukázat cestu ke spáse.

Poznamenávám, že protagonismus, kterému se bergogliánské ego oddává, není nový, ale vrací se z velké části k novému koncilnímu antropocentrickému přístupu, který vychází z toho, že papežové, biskupové a duchovní postavili sebe před svou posvátnou službu, svou vůli před vůli církve, svoje vlastní názory před katolickou ortodoxii, jejich vlastní liturgické extravagance stojí před posvátností obřadu. Tato personalizace papežství se stala výslovnou od doby, kdy se Kristův vikář, který se chtěl prezentovat jako „jeden z nás“, zřekl plurale majestaticum, s nímž dokázal papež mluvit nejen za sebe, ale společně se všemi svými předchůdci i samotným Duchem svatým.

Přemýšlejme o tom: ono posvátné My Pia IX., díky kterému jsmese chvěli při vyhlašování dogmatu o Neposkvrněném Početí a sv. Pia X. při odsuzování modernismu, by nikdy nemohlo být použito k podpoře modlářského kultu Pachamamy, ani k formulování dvojznačností Amoris laetitia nebo indiferentismu Fratelli tutti. Pokud jde o proces personalizace papežství (ke kterému významně přispěl nástup a rozvoj hromadných sdělovacích prostředků), je třeba připomenout, že existovala doba, alespoň do doby Pia XII., kdy nezáleželo věřícím na tom, kdo je papež, protože v každém případě věděli, že ať to byl kdokoliv,vždy učil stejnou nauku a odsuzoval stejné bludy. Při potlesku papeži netleskali ani tak osobě, která byla v tu chvíli na svatém stolci, ale papežství, posvátnému kralování Kristova vikáře, hlasu Nejvyššího Pastýře, Ježíše Krista. Bergoglio, který se nerad prezentuje jako nástupce knížete apoštolů a v Papežské ročence zrušil titul Kristova vikáře, a tak se implicitně odděluje od autority, kterou náš Pán svěřil Petrovi a jeho nástupcům. A to není pouhá kanonická otázka. Je to realita, jejíž důsledky jsou pro papežství velmi vážné.

Kdy se Petr vrátí? Jak dlouho zůstane Řím bez papeže? Je zbytečné klást si otázky. Boží plány jsou záhadné. Můžeme se modlit k Nebeskému Otci pouze tak, že řekneme: „Buď tvá vůle, ne naše. A smiluj se nad námi hříšníky.“

 

https://www.lumendelumine.cz/index.php?page=rim-je-bez-papeze

https://www.aldomariavalli.it/2021/02/21/rome-is-without-a-pope-roma-senza-papa-anche-in-inglese/

Čo z nás a našej spoločnosti urobila pandémia?

 

Voľným okom môžeme pozorovať niekoľko neodškriepiteľných faktov, ktorých sme si doteraz neboli vedomí, no práve touto pandémiou sa jednoducho spustil ich „urýchľovač.“ Čo pandémia urýchlila? Nástup tých najhorších nerestí a zla, ktoré v človeku drieme. Kde sa to prejavuje? Ako na rovine individuálnej, tak na rovine spoločenskej. Jedno vplýva na druhé a výsledkom je neútešný stav.

 Individualizmus a sebectvo

Prvé, čo sa prejavilo je individualizmus. Čo to je? Je to presvedčenie, že práve moja osoba a jej nároky, žiadosti, majú prednosť pred ostatnými. Tento sklon ľudskej prirodzenosti, ktorá bola ranená dedičným hriechom v nás drieme, no vždy bol skrotený poukázaním na pôvodný sociálny rozmer človeka (hriechom narušený) a na to, že aby sme žili v súlade s prirodzeným poriadkom, musíme brať ohľad na druhého človeka. Aktuálna situácia však odstránila túto brzdu a v ľuďoch sa spustil bezuzdný strach, ktorého výsledkom je individualizmu a sebectvo. Ľudia boli totiž masívnou masmediálnou kampaňou presviedčaní, že druhý nie je priateľ, s ktorým treba spolupracovať, ale „potencionálny zdroj nákazy a teda hrozba“ a preto je potrebné sa mu vyhýbať, nahlásiť ho úradom či ho priamo nenávidieť. Čakám, kedy sa prejde k tvrdeniu „treba sa ho zbaviť.“ Ostatne, v Nemecku už  otvorili detenčné zariadenia pre tých, ktorí pozerajú na mnohé opatrenia skepticky a sú teda potencionálne "nebezpeční." Neustále strašenie, poukazovanie na smrť vo všetkých spravodajských reláciách, v printových médiách, toto všetko spustilo v nás a s našej spoločnosti vlnu egoizmu. Ako na strane tých, ktorí Covid-19 považujú za vážny problém, ktorí sú prestrašení, tak na strane popieračov a konšpirátorov.

Strata zdravého rozumu a dôraz na silu vôle jednotlivca

Takýto individualizmus a egoizmus povstáva zo straty súdnosti či tzv. zdravého rozumu v riešení aktuálnej situácie. Kto prvý stratil rozum? Najprv štátne autority a v ich tesnom závese aj Cirkev. Mohli by sme ospravedlniť ten prvotný šok minulý rok vo februári, nevedeli sme, čo od tohto očakávať. No akoby nikto nereflektoval čo sa nám vlastne stalo. Aktuálni vládni predstavitelia najprv katastrofálne nezvládli svoj nástup k moci, pretože sa dokola len dohadovali, vadili, vydávali protichodné nariadenia - ráno neplatilo to, čo sa dohodlo večer - aby napokon zvíťazila „sila vôle“ jednotlivca, ktorý dnes rozhoduje krížom krážom bez ohľadu na to, či ide o rozhodnutie rozumné alebo nie. 

Cirkev, ako inštitúcia Božsko-ľudská prežila iné ťažké obdobia a tak sa dúfalo, že „zdravý rozum“ zachráni aspoň ona, alebo bude protestovať alebo niečo. Nezmohla sa na nič. Predseda KBS arcibiskup Zvolenský len neustále opakoval frázy o pokoji, o dodržiavaní hygienických opatrení a potichu celú túto katastrofu požehnal. Vláda silného jednotlivca s Božím požehnaním. Strach bol silnejší. Strata zdravého rozumu spôsobila zbytočné straty na životoch, ktoré boli dokonca priznané v priamom prenose televízneho vysielania. Nikto nič. Pretože autorita už nemá rozum, ktorý dokáže spoznať vo stvorení prirodzený poriadok a ním sa riadiť, bojí sa rešpektovať Božské zjavenie, ktoré síce rozum presahuje, no očisťuje ho a pozdvihuje,a preto je v hre jedine pragmatická a všemocná vôľa jednotlivca.

Nedodržiavanie zákonov

Zákon je definovaný ako rozumné nariadenie legitímnej autority, ktorá sa stará o spoločné dobro. Ak však chýba rozum, nemôžeme sa čudovať, že sa prestáva dodržiavať zákon. A to sa presne stalo. Akonáhle odišiel rozum a zostala len „vôľa k moci“, prestal platiť zákon ako rozumné nariadenie a začalo platiť nariadenie vôle jednotlivca. Zneužívanie aktuálnej situácie k nedodržiavaniu štátnych zákonov je dokázateľným a verejným faktom. Nikto s tým nič nerobí. Nikto dokonca ani nechápe prečo? Predsa žijeme v demokratickom štáte, nie? Sú tu mechanizmy kontroly – jedna zložka moci kontroluje a dozerá na druhú. Problém sa jednoducho ukryje za „výnimočný stav“ a vec je vyriešená. A nikomu to nepríde zvláštne. Niet sa čo čudovať, predsa ak stratí rozum vládna garnitúra, aký príklad dáva občanom? So stratou rozumu nastupuje bezprávie a u občanov strata rešpektu k autorite. Tú jej aktuálni nositelia úplne zničili. Nič nemôže podporiť egoizmus občana viac. 

A Cirkev? Mlčí. Teda, aby sme nekrivdili. Bolo treba vylepšiť PR a preto napadlo zopár farárom ísť pomôcť do nemocníc. Tento krok však Cirkev nezachránil pred totálnym zlyhaním, ku ktorému ju jej predstavitelia – biskupi, dohnali. Česť poctivým a horlivým kňazom, ktorých našťastie pribúda a ktorí neopúšťajú svoje ovce a konajú svoje kňazské poslanie so svätým zanietením.

 Bezmoc a hnev

Čochvíľa dôjde aj tým, ktorí sa zdajú ešte „poslušnými ovečkami“ trpezlivosť a uvedomia si, že pred hlúposťou sa nedá brániť inak, ako silou. Nastúpi pocit hnevu, ktorý vzkypí a jeho výbuch bude skutočne nepríjemným. Pretože bezprávie spôsobilo a spôsobní množstvo osobných tragédií, krach mnohých rodín a jednotlivcov, ktorým boli zamedzené možnosti slušnej práce, no platiť štátu je treba. Štát prestal občanom pomáhať a začal im nanucovať to, čo ani nechceli, ani nepotrebovali. Toto v dejinách nikdy nezostalo bez odozvy. Ak to elity preženú s lockdownami a testovaniami a papiermi na slobodu pohybu, príde občianska neposlušnosť. 

Hnev sa obráti aj proti Cirkvi, ktorá len servilne pritakávala. Teda ani nie Cirkvi, ale jej biskupom. Hnev už kypí. Pretože dovolili zatvorenie kostolov, zastavenie vysluhovania sviatostí, no nemali hanbu písať a žiadať, aby sa ľudia prihlásili k viere v sčítaní. Na poukázanie zmenšenia počtu ľudí dokonca hovorca KBS reagoval v tom zmysle, že nie je to taká katastrofa. No a to je katastrofa. 

Zamedzenie nadprirodzenej pomoci

Napokon, najhorším prejavom „hlúposti“ je to, že sa zamedzil prístup k nadprirodzeným zdrojom – k sviatostiam. Bez pomoci Božej milosti nedokáže ani naša prirodzená stránka pracovať správne, hovorí sv. Tomáš. Ak nemáme Božej milosti, nečudujme sa, že to tu vyzerá, ako vyzerá. Bez Božieho požehnania, márne sú naše namáhania. Kedy to pochopíme? Nič sa nedá robiť, nastal čas, aby kresťan vstal a začal s odporom poslušnosti tomuto diletantstvu v štáte a servilnosti v Cirkvi. Každý tam, kde môže a je. Každý v rámci vlastnej zodpovednosti. Len už, pre Kristove rany, aby kresťania konali!

   

 

"Musíme urobiť všetko pre to, aby si ľud neodvykol od prijímania sviatostí." (Sv. Karol Boromejský)

Je všetkým známe, že sv. Karol Boromejský ako milánsky arcibiskup robil všetko pre to, aby zmiernil následky morovej rany, ktorá v roku 1576 zasiahla milánsko. Bolo tiež známe, že vzhľadom na svoju dobu, vynakladal všetko úsilie na to, aby dodržal všetky hygienické zásady, ktoré vtedajšia lekárska veda a ľudová skúsenosť považovali za účinné. Popri všetkým týmto opatreniam však nikdy nedospel k tomu, aby rozohol o zatvorení chrámov či úplnom zákaze verejného slávenia sv. omší. Konal mnohé kajúce procesie a sám sa staral o chorým všetkými možnými spôsobmi. Nijako sa neoddeľoval od ľudí. Keď ho karhali jeho spolupracovíci, aby dbal na svoje zdravie a nevystavoval sa chorobe, svätec odpovedal: "Dobrý pastier položí aj život za svoje ovce." Počas moru v Miláne a na jeho okolí zomrelo dovedna 18 tisíc ľudí. Napriek všetkým možným hygienickým opatreniam sa ani on nevyhol kritike. Jeho neprajníci ho obviňovali z tohto, že nedáva dostatočný pozor na zdravie svojho ľudu, že organizovaním procesií a povolením slávenia omší podporuje šírenie moru. Po jeho smrti sa aj táto okolnosť okamžite objavila ako údajný dôkaz jeho nerozvážnosti, na základe čoho malo byť zastavené jeho svätorečenie. Po dlhšom skúmaní tejto okolnosti však bolop otvrdené, že sv. Karol nie len, že rešpektoval všetky odporúčania, ktoré mu dali vtedajší lekári, lež ich uvádzal aj do praxe a vyžadoval ich dodržiavanie aj od ostatných (napr. on sám dával almužny len tým chorým, ktorí mali pripravenú misku s octom, do ktorej vhodil peniaze a po jeho odchode si ich núdzny zobral. Vtedy sa totiž predpokladalo, že ocot má dezinfekčné účinky). Sv. Karol si uvedomoval, že omnoho viac škody ako na životoch či na materiálnych dobrách, môže mor spôsobiť na dušiach, ktoré si odvyknú od prijímania sviatostí. Preto vyhlasoval, že "je potrebné urobiť všetko pre to, aby si ľudia neodvykli od ich prijímania.” 

Aj v tomto ohľade ide o "dobrý návyk", ktorý uľahčuje človeku navštevovať chrám, prijímať sviatosti, viesť duchovný život vôbec. Nazýva sa čnosť. Čnosť však povstáva z praktického konania, ktoré sa pravidelne opakuje, preto je potrebné, aby sa uvádzala do praxe, aby sme jej konanive dlhodobo nevynechávali, inak upadá. Po čase nečinnosti sa totižto tento "dobrý návyk" oslabuje, stáva sa ťažším, až môže zaniknúť úplne a jeho konanie sa môže stať až neúnosným. Na jej opätovné získanie bude potreba vynaložiť mnoho úsilia, čo sa však človeku poväčšine nechce. Radšej takú činnosť zanecháva. Tohto si bol sv. Karol vedomý a preto robil všetko preto, aby tieto duchovné škody boli čo najmenšie. 

Niektorí by dnes povedali, že je čas očistenia, keď mnohí síce odpadnú, no tým sa len získa. Na jednu stranu je to pravda. No ak uvážime dejiny vyvoleného Božieho ľudu, Pán Boh sa nikdy neuspokojil s takýmto postojom. V Starom Zákone mnoho krát ponechal židov v ťažkej situácii, do ktorej sa dostali svojim vlastným nerozumom a odmietaním plnenia Božej vôle. No tým viac sa k nemu obracal vo veľkom milosrdenstve, pretože svoj ľud miloval. Posielal k nemu množstvo prorokov, svojich poslov a neustále volal svoj ľud k obráteniu. S akou ľútosťou hovorí Jonášovi: "A ja sa nemám zľutovať nad veľkým mestom Ninive, v ktorom je viac než stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlišovať medzi pravicou a ľavicou?" (Jon 4,11). 

Musíme si dávať pozor, aby sa nestali tieto slová o "očistení" len výhovorkou a ospravedlnením si vlastnej lenivosti. Zvlášť takúto otázku by si mali položiť naši duchovní otcovia, kňazi no predovšetkým naši biskupi. Naozaj urobili všetko pre to, aby ľud neovykol od sviatostí? Pretože keď vidíme príhovory niektorých z nich, publikované na verejných portáloch, nevychádza z tohto iné, ako postoj rezignácie, nemohúcnosti a slabosti. O správnosti svojich téz sú však títo kňazi neochvejne presvedčení. Medzi zodpovednosť za zdravie a slávenie sviatostí dávajú protiklad, čo je skutonče nepochopiteľné. Niečo také povedia len tí pastieri, ktorí nemajú strach o duše a nezáleží im na nich. Pretože kým hygienické nariadenia plnia naozaj svedomite, strach o spásu, snaha vynájsť sa v tomto čase a dostať k nim prostriedky milostí takmer absentujú. Otázka je aj na samotných veriacich. Nestali sa pohodlnými? Nezačalo im vyhovovať, že môžu sledovať omše z telpúčka svojich domovov? Nenechali sa presvedčiť, že je možné žiť aj bez milosti Božej, veď svet sa nezrútil, keď sa všetko zavrelo? Naozaj je možné pre katolíka sedieť doma, tváriť sa "zodpovedne" a pritom si zachovať "dobrý návyk" navštevovania sv. omše? Nie je onen všeobecný dišpenz (uvoľnenie) od povinnej nedeľnej účasti na sv. Omši, ktorý je neustále v pratnosti, skôr smrtiacou ranou touto "dobrému návyku" mnohým "priemerným" katolíkom, ktorí takto zostanú bez Božej milosti už nadobro? (Podľa osobného názoru autora je takýto dišpenz neopodstatnený, nakoľko samotná fyzická nemožnosť vytvára ospravedlnenie z povinnej účasti na sv. Omši, ako to uvádzajú knihy morálnej teológie. Akonáhle sa však aj v najmenšej možnej miere pominie prekážka, katolík je povinný urobiť všetko pre to, aby sa na sv. Omši v nedeľu zúčastnil, aby prijal všetky potrebné sviatsoti pre zachovanie si stavu milosti posväcujpcej a jeho rozvoja. Predstavuje toto uvoľnenie z povinnej účasti na nedeľnej omši naozaj starostlivosť dobrého pastiera, ktorý hľadá svoj ľud v oblačnom a hmlistom čase (porov. Ez 34,12)? Nejde skôr o "umytie si rúk" a vyhoverenie sa zo zodpovednosti? 

Nedávno sme boli svedkami tohto, ako nižšie štátne orgány nariadili ,bez akejkoľvek komunikácie s Cirkvou, zákaz verejných bohoslužieb. Trenčiansky primátor sa akoby priam chválil. Nepredstavuje táto submisívnosť Cirkvi veľký problém do budúcnosti? Pretože pred očami sa mi vynára istá obdoba osvietenského "štátocirkevníctva", kedy štát diktoval Cirkvi ako a čo má konať so svojimi bohoslužbami a náboženskými úkonmi. Ako je možné, že sa nikto z biskupov k tomuto bezprededentnému zasahovaniu do cirkevných záležitostí neozval? Myslím si, že dnes zažívame moderný boj za slobodu a samostatnosť Cirkvi v liberálnodemokratickom štáte, ktorý však Cirkev na Slovensku preháva, čo mnohí prehliadajú a tvária sa, že sa nič nedeje. Ponorme sa hlbšie, nezostávajme len na povrchu. Všetci totiž skúmajú len to, čo vidno, vonkajšiu stránku celej tejto situácie. 

Ak sa pozrieme aj na iných svätcov napr. sv. Tomáša Becketa, ktorý zomrel ako mučeník v mene shany brániť slobodu Cirkvi voči kráľovi, či sv. Jána Nepomuckého, ktorého kráľ zabil okrem iného aj pre ochranu slobody Cirkvi spravovať svoje imanie, musíme si priznať vlastnú slabosť. Katolíci v tomto štáte stratili vplyv, rozhodujú o nás bez nás a je len hanbou, že si to necháme. Ešte s výhovorkou "veď čo môžeme?" alebo nahnevanou poznámkou "veď robíme čo sa dá." Naozaj?

Treba sa nám mobilizovať, katolíci, začať modlitbové ťaženie za našich pastierov a verejných predstaviteľov. Prečo od televízorov a na kolená!

Svätý Karol Boromejský, oroduj za nás!

KATOLÍCKA DÉMONOLÓGIA (4): Môžu mať démoni vplyv na ľudskú spoločnosť?

 Najväčšia sila démonov spočíva v pokušení, ktoré nás chce doviesť k hriechu. Pretože démoni medzi sebou komunikujú, spolupracujú a sústreďujú svoje úsilie na ovplyvňovanie ľudskej spoločnosti. Robia to kolektívnym navrhovaním stratégií a uskutočňujú konkrétnou mocou. Aj keď túžia všetkých pokúšať k hriechu, dobre vedia, že určití jedinci majú schopnosť ovplyvňovať spoločnosť ako celok vďaka svojmu bohatstvu, sláve alebo moci. Preto sa démoni sústreďujú práve na tých, ktorí majú väčší vplyv na ostatných.

Komunikačné médiá majú obzvlášť silný vplyv na dnešnú spoločnosť. Démoni sa preto zameriavajú najmä na tieto elity. V politike nie sú démoni nikdy neutrálni - vždy analyzujú situáciu a svoju energiu zameriavajú na tých politických funkcionárov a kandidátov, ktorí budú (vedome alebo, čo je pre nich veľkou výhrou - nevedome) uprednostňovať ich ciele. (V nemeckých voľbách v roku 1932 nepochybne démoni dokonale pochopili, že ich cieľom bude lepšie slúžiť, keď sa im podarí presvedčiť nemecký ľud, aby hlasoval pre neznámeho okrajového kandidáta menom Adolf Hitler. Znamená to, že Hitlerov nástup k moci možno pripísať iba démonickým silám? Nie, išlo o ľudskú voľbu; ale nepochybne to boli aj démoni). Démoni tiež pôsobia skrze tajné združenia slobodomurárov, ktoré sa vydávajú za humanistické organizácie, no v skutočnosti bojujú proti Cirkvi. Ich snahou je zbaviť realitu duchovného základu a priviesť človeka k tomu, aby nebral ohľad na Boha a jeho Zjavenie. Démoni tiež útočia na cirkevných predstavených, ktorých odvádzajú falošnými ideami od náuky Cirkvi a snažia sa ich presvedči o tom, že je potrebné s protikatolíckymi ideami viesť dialóg a uzavrieť s nimi separátny mier.

Podobne aj cirkevní otcovia vo svojich spisoch o prenasledovaní kresťanov štátom často poukazujú na to, že takéto prenasledovanie má pôvod v podnecovaní démonov voči vládcom a obyvateľstvu ako celku. Vždy si musíme pamätať, že diabol je otec klamstiev a snaží sa, aby sa zlo javilo ako dobré a dobré sa javilo ako zlé. V jadre odmietnutia ľudskej dôstojnosti je veľa zla; démoni chcú, aby sme zabudli, že sme boli stvorení na Boží obraz a podobu. Existuje slávna vízia pápeža Leva XIII., v ktorej videl pekelných duchov sústredených na Rím. Po tejto vízii Lev XIII. napísal modlitbu k sv. Michalovi archanjelovi, ktorú Svätý Otec poslal všetkým biskupom na svete v roku 1886 a požiadal celú Cirkev, aby sa ju modlila.

Činnosť anjelov a modlitby kresťanov môžu brániť plánom temnôt. Preto sú modlitba a obeta také dôležité; sú hrádzou proti mocnostiam pekla na tomto svete a zdrojom bohatého požehnania. Aj keď musíme bojovať v tomto neviditeľnom zápase s duchovnými silami, mali by sme si vždy pamätať, že pri uplatňovaní našej slobodnej vôle sme autormi nášho vlastného osudu. Démoni nás môžu ovplyvňovať iba do tej miery, do akej im to dovolíme. Nakoniec urobíme to, čo si vyberieme, a za tieto rozhodnutia nesieme konečnú zodpovednosť. Ani spoločné úsilie miliónov démonov nás nemôže prinútiť urobiť niečo, čo skutočne nechceme. V pokušení je modlitba našou najväčšou zbraňou, zbraňou rovnako silnou ako najväčšia armáda alebo bohatstvo. Démoni poznajú silu modlitby a boja sa jej.

 

 

Modlitba k svätému archanjelovi Michalovi

(Pred tým, ako sa budeš modliť túto modlitbu, skúmaj či si v stave milosti posväcujúcej, Ak nie si, prv sa vyznaj z hriechov a potom sa ju modli)

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Slávne Knieža nebeských vojsk, svätý Michael, archanjel, bráň nás v boji proti kniežatám a mocnostiam, proti svetovládcom týchto temnôt, proti zlým duchom v ovzduší (Ef. 6,12). Príď na pomoc ľuďom, ktorých Boh stvoril k svojmu obrazu a podobe a za veľkú cenu vykúpil zo Satanovho otroctva. Teba ctí svätá Cirkev ako svojho strážcu a ochrancu, tebe zveril Boh vykúpené duše, aby si ich privádzal do večnej blaženosti. Pros Boha pokoja, nech pod našimi nohami zdrtí Satana, aby už nemohol držať ľudí v zajatí a škodiť Cirkvi. Prednes naše modlitby pred tvárou Najvyššieho, aby na nás skoro zostúpilo milosrdenstvo Pána. Uchop draka, starého hada, ktorým je Diabol a Satan, a spútaného ho zvrhni do priepasti, aby už nikdy nezvádzal národy (Zjav. 20).
V mene Ježiša Krista, nášho Pána a Boha, na príhovor Nepoškvrnenej Panny a Matky Božej Márie, svätého Michaela archanjela, svätých apoštolov Petra Pavla a všetkých svätých bezpeční pristupujeme k boju proti útokom diabolských úkladov.

Žalm 67,2-3: Boh povstáva, jeho nepriatelia sa rozptyľujú, utekajú pred ním, kto ho nenávidí. Ako sa rozplýva dym a topí vosk pred ohňom, tak sa rozptyľujú a hynú hriešnici.

V. Hľa, kríž Pána, utekajte nepriateľské mocnosti!
R. Zvíťazil Lev z kmeňa Júdovho, koreň Davidov.
V. Tvoje milosrdenstvo buď nad nami, Pane!
R. Ako sme dúfali v Teba.

Hlavná časť

Vyháňame ťa, každý nečistý duch, každá moc satanova, každý nápor pekelného protivníka, každá légia, každé diabolské združenie a sekta! V mene a moci nášho Pána Ježiša Krista : buď vykorenený a vypudený z Božej Cirkvi, : z duší stvorených k obrazu Božiemu : a vykúpených drahocennou Krvou Božieho Baránka! :

Neodvažuj sa už, vychytralý had, klamať ľudské pokolenie, : prenasledovať Božiu Cirkev, : ani vyvolené Božie preosievať ako pšenicu (Lk. 22,31). Rozkazuje ti to Najvyšší Boh, : ktorému sa v svojej veľkej pýche doposiaľ odvažuješ pripodobňovať, ktorý chce, aby všetci ľudia došli k spáse a dospeli k poznaniu pravdy (1. Tim. 2,4).

Rozkazuje ti to Boh Otec! : Rozkazuje ti to Boh Syn! : Rozkazuje ti to Boh Duch Svätý! :
Rozkazuje ti to Majestát Kristov, : večné Slovo Božie, ktoré sa vtelilo, : ktoré sa ponížilo pre spásu nášho pokolenia, strateného tvojou závisťou, a stalo sa poslušným až k smrti; ktoré vybudovalo svoju Cirkev na pevnej skale a prehlásilo, že pekelné brány ju nikdy nepremôžu a že s ňou zostane po všetky dni až do skonania sveta (Mat. 28,20)!
Rozkazuje ti to sväté znamenie Kríža : a sila všetkých tajomstiev kresťanskej viery! :
Rozkazuje ti to mocná Božia Rodička Panna Mária, : ktorá od prvého okamžiku svojho Nepoškvrneného Počatia potrela vo svojej pokore tvoju pyšnú hlavu!
Rozkazuje ti to viera svätých apoštolov Petra a Pavla : a ostatných apoštolov!
Rozkazuje ti to krv mučeníkov : a zbožný príhovor všetkých svätcov a svätíc!
Nuž, prekliaty drak a celý diabolský pluk, zaklíname ťa
: skrze Boha živého,
: skrze Boha pravého,
: skrze Boha svätého,
: skrze Boha, čo tak miloval svet, že svojho Jednorodeného Syna vydal, aby žiadny, kto v Neho verí, nezahynul, ale mal život večný (Ján 3,16)!
Prestaň klamať ľudské tvory a podávať im jedovatý nápoj večného zavrhnutia!
Prestaň škodiť Cirkvi a spútavať jej slobodu!
Odíď Satan, pôvodca a učiteľ každého klamu, nepriateľ ľudskej spásy!
Uvoľni miesto Kristovi, na ktorom si nenašiel nič zo svojho diela!
Uvoľni miesto Cirkvi, jedinej, svätej, katolíckej a apoštolskej, ktorú si Kristus sám získal cenou svojej Krvi. (Ef. 1,7)!
Pokor sa pod mocnou rukou Božou!
Chvej sa a ujdi pred našim vzývaním hrozného a svätého Mena Ježiš, pred ktorým sa strasie peklo a ktorému sú poddané nebeské Sily, Mocnosti a Panstva, ktorého chvália Cherubíni a Serafíni a bez ustania volajú:

Svätý, svätý, svätý Pán Boh zástupov!
V. Pane, vyslyš modlitbu moju.
R. A volanie moje k Tebe príď.
V. Pán s vami.
R. I s duchom tvojim.

Záver

Modlime sa:
Bože nebies,
Bože zeme,
Bože anjelov a archanjelov,
Bože patriarchov,
Bože prorokov,
Bože apoštolov,
Bože mučeníkov,
Bože panien,

Bože, ktorý máš moc dávať život po smrti a pokoj po práci, lebo nie je Boha okrem Teba, a nemôže byť iný, no Ty, Stvoriteľ všetkých vecí viditeľných i neviditeľných, a ktorého Kráľovstvo nebude mať konca, pokorne prosíme Tvoju mocnú velebnosť, aby si nás vyslobodil od každej moci, slučky, klamu a neprávosti pekelných duchov a zachoval nás bez úhony. Skrze Ježiša Krista, nášho Pána.
Amen.

Od diablových nástrah vysloboď nás, Pane.
Od diablových nástrah vysloboď nás, Pane.
Od diablových nástrah vysloboď nás, Pane.
Aby sme v bezpečnej slobode slúžili Tvoje Cirkvi, prosíme Ťa, vyslyš nás.
Aby si ponížil nepriateľa svätej Cirkvi, prosíme Ťa, vyslyš nás.

Z cirkevného zákonníka z r. 1983 (CIC can 1172) vyplýva, že tento exorcizmus sa môže modliť každý, pretože sa nejedná o exorcizmus nad posadnutými. Nad posadnutými môže exorcizmus konať len kňaz, ktorého k tomu poveril miestny ordinár.