"Musíme urobiť všetko pre to, aby si ľud neodvykol od prijímania sviatostí." (Sv. Karol Boromejský)

Je všetkým známe, že sv. Karol Boromejský ako milánsky arcibiskup robil všetko pre to, aby zmiernil následky morovej rany, ktorá v roku 1576 zasiahla milánsko. Bolo tiež známe, že vzhľadom na svoju dobu, vynakladal všetko úsilie na to, aby dodržal všetky hygienické zásady, ktoré vtedajšia lekárska veda a ľudová skúsenosť považovali za účinné. Popri všetkým týmto opatreniam však nikdy nedospel k tomu, aby rozohol o zatvorení chrámov či úplnom zákaze verejného slávenia sv. omší. Konal mnohé kajúce procesie a sám sa staral o chorým všetkými možnými spôsobmi. Nijako sa neoddeľoval od ľudí. Keď ho karhali jeho spolupracovíci, aby dbal na svoje zdravie a nevystavoval sa chorobe, svätec odpovedal: "Dobrý pastier položí aj život za svoje ovce." Počas moru v Miláne a na jeho okolí zomrelo dovedna 18 tisíc ľudí. Napriek všetkým možným hygienickým opatreniam sa ani on nevyhol kritike. Jeho neprajníci ho obviňovali z tohto, že nedáva dostatočný pozor na zdravie svojho ľudu, že organizovaním procesií a povolením slávenia omší podporuje šírenie moru. Po jeho smrti sa aj táto okolnosť okamžite objavila ako údajný dôkaz jeho nerozvážnosti, na základe čoho malo byť zastavené jeho svätorečenie. Po dlhšom skúmaní tejto okolnosti však bolop otvrdené, že sv. Karol nie len, že rešpektoval všetky odporúčania, ktoré mu dali vtedajší lekári, lež ich uvádzal aj do praxe a vyžadoval ich dodržiavanie aj od ostatných (napr. on sám dával almužny len tým chorým, ktorí mali pripravenú misku s octom, do ktorej vhodil peniaze a po jeho odchode si ich núdzny zobral. Vtedy sa totiž predpokladalo, že ocot má dezinfekčné účinky). Sv. Karol si uvedomoval, že omnoho viac škody ako na životoch či na materiálnych dobrách, môže mor spôsobiť na dušiach, ktoré si odvyknú od prijímania sviatostí. Preto vyhlasoval, že "je potrebné urobiť všetko pre to, aby si ľudia neodvykli od ich prijímania.” 

Aj v tomto ohľade ide o "dobrý návyk", ktorý uľahčuje človeku navštevovať chrám, prijímať sviatosti, viesť duchovný život vôbec. Nazýva sa čnosť. Čnosť však povstáva z praktického konania, ktoré sa pravidelne opakuje, preto je potrebné, aby sa uvádzala do praxe, aby sme jej konanive dlhodobo nevynechávali, inak upadá. Po čase nečinnosti sa totižto tento "dobrý návyk" oslabuje, stáva sa ťažším, až môže zaniknúť úplne a jeho konanie sa môže stať až neúnosným. Na jej opätovné získanie bude potreba vynaložiť mnoho úsilia, čo sa však človeku poväčšine nechce. Radšej takú činnosť zanecháva. Tohto si bol sv. Karol vedomý a preto robil všetko preto, aby tieto duchovné škody boli čo najmenšie. 

Niektorí by dnes povedali, že je čas očistenia, keď mnohí síce odpadnú, no tým sa len získa. Na jednu stranu je to pravda. No ak uvážime dejiny vyvoleného Božieho ľudu, Pán Boh sa nikdy neuspokojil s takýmto postojom. V Starom Zákone mnoho krát ponechal židov v ťažkej situácii, do ktorej sa dostali svojim vlastným nerozumom a odmietaním plnenia Božej vôle. No tým viac sa k nemu obracal vo veľkom milosrdenstve, pretože svoj ľud miloval. Posielal k nemu množstvo prorokov, svojich poslov a neustále volal svoj ľud k obráteniu. S akou ľútosťou hovorí Jonášovi: "A ja sa nemám zľutovať nad veľkým mestom Ninive, v ktorom je viac než stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlišovať medzi pravicou a ľavicou?" (Jon 4,11). 

Musíme si dávať pozor, aby sa nestali tieto slová o "očistení" len výhovorkou a ospravedlnením si vlastnej lenivosti. Zvlášť takúto otázku by si mali položiť naši duchovní otcovia, kňazi no predovšetkým naši biskupi. Naozaj urobili všetko pre to, aby ľud neovykol od sviatostí? Pretože keď vidíme príhovory niektorých z nich, publikované na verejných portáloch, nevychádza z tohto iné, ako postoj rezignácie, nemohúcnosti a slabosti. O správnosti svojich téz sú však títo kňazi neochvejne presvedčení. Medzi zodpovednosť za zdravie a slávenie sviatostí dávajú protiklad, čo je skutonče nepochopiteľné. Niečo také povedia len tí pastieri, ktorí nemajú strach o duše a nezáleží im na nich. Pretože kým hygienické nariadenia plnia naozaj svedomite, strach o spásu, snaha vynájsť sa v tomto čase a dostať k nim prostriedky milostí takmer absentujú. Otázka je aj na samotných veriacich. Nestali sa pohodlnými? Nezačalo im vyhovovať, že môžu sledovať omše z telpúčka svojich domovov? Nenechali sa presvedčiť, že je možné žiť aj bez milosti Božej, veď svet sa nezrútil, keď sa všetko zavrelo? Naozaj je možné pre katolíka sedieť doma, tváriť sa "zodpovedne" a pritom si zachovať "dobrý návyk" navštevovania sv. omše? Nie je onen všeobecný dišpenz (uvoľnenie) od povinnej nedeľnej účasti na sv. Omši, ktorý je neustále v pratnosti, skôr smrtiacou ranou touto "dobrému návyku" mnohým "priemerným" katolíkom, ktorí takto zostanú bez Božej milosti už nadobro? (Podľa osobného názoru autora je takýto dišpenz neopodstatnený, nakoľko samotná fyzická nemožnosť vytvára ospravedlnenie z povinnej účasti na sv. Omši, ako to uvádzajú knihy morálnej teológie. Akonáhle sa však aj v najmenšej možnej miere pominie prekážka, katolík je povinný urobiť všetko pre to, aby sa na sv. Omši v nedeľu zúčastnil, aby prijal všetky potrebné sviatsoti pre zachovanie si stavu milosti posväcujpcej a jeho rozvoja. Predstavuje toto uvoľnenie z povinnej účasti na nedeľnej omši naozaj starostlivosť dobrého pastiera, ktorý hľadá svoj ľud v oblačnom a hmlistom čase (porov. Ez 34,12)? Nejde skôr o "umytie si rúk" a vyhoverenie sa zo zodpovednosti? 

Nedávno sme boli svedkami tohto, ako nižšie štátne orgány nariadili ,bez akejkoľvek komunikácie s Cirkvou, zákaz verejných bohoslužieb. Trenčiansky primátor sa akoby priam chválil. Nepredstavuje táto submisívnosť Cirkvi veľký problém do budúcnosti? Pretože pred očami sa mi vynára istá obdoba osvietenského "štátocirkevníctva", kedy štát diktoval Cirkvi ako a čo má konať so svojimi bohoslužbami a náboženskými úkonmi. Ako je možné, že sa nikto z biskupov k tomuto bezprededentnému zasahovaniu do cirkevných záležitostí neozval? Myslím si, že dnes zažívame moderný boj za slobodu a samostatnosť Cirkvi v liberálnodemokratickom štáte, ktorý však Cirkev na Slovensku preháva, čo mnohí prehliadajú a tvária sa, že sa nič nedeje. Ponorme sa hlbšie, nezostávajme len na povrchu. Všetci totiž skúmajú len to, čo vidno, vonkajšiu stránku celej tejto situácie. 

Ak sa pozrieme aj na iných svätcov napr. sv. Tomáša Becketa, ktorý zomrel ako mučeník v mene shany brániť slobodu Cirkvi voči kráľovi, či sv. Jána Nepomuckého, ktorého kráľ zabil okrem iného aj pre ochranu slobody Cirkvi spravovať svoje imanie, musíme si priznať vlastnú slabosť. Katolíci v tomto štáte stratili vplyv, rozhodujú o nás bez nás a je len hanbou, že si to necháme. Ešte s výhovorkou "veď čo môžeme?" alebo nahnevanou poznámkou "veď robíme čo sa dá." Naozaj?

Treba sa nám mobilizovať, katolíci, začať modlitbové ťaženie za našich pastierov a verejných predstaviteľov. Prečo od televízorov a na kolená!

Svätý Karol Boromejský, oroduj za nás!