Čo z nás a našej spoločnosti urobila pandémia?

 

Voľným okom môžeme pozorovať niekoľko neodškriepiteľných faktov, ktorých sme si doteraz neboli vedomí, no práve touto pandémiou sa jednoducho spustil ich „urýchľovač.“ Čo pandémia urýchlila? Nástup tých najhorších nerestí a zla, ktoré v človeku drieme. Kde sa to prejavuje? Ako na rovine individuálnej, tak na rovine spoločenskej. Jedno vplýva na druhé a výsledkom je neútešný stav.

 Individualizmus a sebectvo

Prvé, čo sa prejavilo je individualizmus. Čo to je? Je to presvedčenie, že práve moja osoba a jej nároky, žiadosti, majú prednosť pred ostatnými. Tento sklon ľudskej prirodzenosti, ktorá bola ranená dedičným hriechom v nás drieme, no vždy bol skrotený poukázaním na pôvodný sociálny rozmer človeka (hriechom narušený) a na to, že aby sme žili v súlade s prirodzeným poriadkom, musíme brať ohľad na druhého človeka. Aktuálna situácia však odstránila túto brzdu a v ľuďoch sa spustil bezuzdný strach, ktorého výsledkom je individualizmu a sebectvo. Ľudia boli totiž masívnou masmediálnou kampaňou presviedčaní, že druhý nie je priateľ, s ktorým treba spolupracovať, ale „potencionálny zdroj nákazy a teda hrozba“ a preto je potrebné sa mu vyhýbať, nahlásiť ho úradom či ho priamo nenávidieť. Čakám, kedy sa prejde k tvrdeniu „treba sa ho zbaviť.“ Ostatne, v Nemecku už  otvorili detenčné zariadenia pre tých, ktorí pozerajú na mnohé opatrenia skepticky a sú teda potencionálne "nebezpeční." Neustále strašenie, poukazovanie na smrť vo všetkých spravodajských reláciách, v printových médiách, toto všetko spustilo v nás a s našej spoločnosti vlnu egoizmu. Ako na strane tých, ktorí Covid-19 považujú za vážny problém, ktorí sú prestrašení, tak na strane popieračov a konšpirátorov.

Strata zdravého rozumu a dôraz na silu vôle jednotlivca

Takýto individualizmus a egoizmus povstáva zo straty súdnosti či tzv. zdravého rozumu v riešení aktuálnej situácie. Kto prvý stratil rozum? Najprv štátne autority a v ich tesnom závese aj Cirkev. Mohli by sme ospravedlniť ten prvotný šok minulý rok vo februári, nevedeli sme, čo od tohto očakávať. No akoby nikto nereflektoval čo sa nám vlastne stalo. Aktuálni vládni predstavitelia najprv katastrofálne nezvládli svoj nástup k moci, pretože sa dokola len dohadovali, vadili, vydávali protichodné nariadenia - ráno neplatilo to, čo sa dohodlo večer - aby napokon zvíťazila „sila vôle“ jednotlivca, ktorý dnes rozhoduje krížom krážom bez ohľadu na to, či ide o rozhodnutie rozumné alebo nie. 

Cirkev, ako inštitúcia Božsko-ľudská prežila iné ťažké obdobia a tak sa dúfalo, že „zdravý rozum“ zachráni aspoň ona, alebo bude protestovať alebo niečo. Nezmohla sa na nič. Predseda KBS arcibiskup Zvolenský len neustále opakoval frázy o pokoji, o dodržiavaní hygienických opatrení a potichu celú túto katastrofu požehnal. Vláda silného jednotlivca s Božím požehnaním. Strach bol silnejší. Strata zdravého rozumu spôsobila zbytočné straty na životoch, ktoré boli dokonca priznané v priamom prenose televízneho vysielania. Nikto nič. Pretože autorita už nemá rozum, ktorý dokáže spoznať vo stvorení prirodzený poriadok a ním sa riadiť, bojí sa rešpektovať Božské zjavenie, ktoré síce rozum presahuje, no očisťuje ho a pozdvihuje,a preto je v hre jedine pragmatická a všemocná vôľa jednotlivca.

Nedodržiavanie zákonov

Zákon je definovaný ako rozumné nariadenie legitímnej autority, ktorá sa stará o spoločné dobro. Ak však chýba rozum, nemôžeme sa čudovať, že sa prestáva dodržiavať zákon. A to sa presne stalo. Akonáhle odišiel rozum a zostala len „vôľa k moci“, prestal platiť zákon ako rozumné nariadenie a začalo platiť nariadenie vôle jednotlivca. Zneužívanie aktuálnej situácie k nedodržiavaniu štátnych zákonov je dokázateľným a verejným faktom. Nikto s tým nič nerobí. Nikto dokonca ani nechápe prečo? Predsa žijeme v demokratickom štáte, nie? Sú tu mechanizmy kontroly – jedna zložka moci kontroluje a dozerá na druhú. Problém sa jednoducho ukryje za „výnimočný stav“ a vec je vyriešená. A nikomu to nepríde zvláštne. Niet sa čo čudovať, predsa ak stratí rozum vládna garnitúra, aký príklad dáva občanom? So stratou rozumu nastupuje bezprávie a u občanov strata rešpektu k autorite. Tú jej aktuálni nositelia úplne zničili. Nič nemôže podporiť egoizmus občana viac. 

A Cirkev? Mlčí. Teda, aby sme nekrivdili. Bolo treba vylepšiť PR a preto napadlo zopár farárom ísť pomôcť do nemocníc. Tento krok však Cirkev nezachránil pred totálnym zlyhaním, ku ktorému ju jej predstavitelia – biskupi, dohnali. Česť poctivým a horlivým kňazom, ktorých našťastie pribúda a ktorí neopúšťajú svoje ovce a konajú svoje kňazské poslanie so svätým zanietením.

 Bezmoc a hnev

Čochvíľa dôjde aj tým, ktorí sa zdajú ešte „poslušnými ovečkami“ trpezlivosť a uvedomia si, že pred hlúposťou sa nedá brániť inak, ako silou. Nastúpi pocit hnevu, ktorý vzkypí a jeho výbuch bude skutočne nepríjemným. Pretože bezprávie spôsobilo a spôsobní množstvo osobných tragédií, krach mnohých rodín a jednotlivcov, ktorým boli zamedzené možnosti slušnej práce, no platiť štátu je treba. Štát prestal občanom pomáhať a začal im nanucovať to, čo ani nechceli, ani nepotrebovali. Toto v dejinách nikdy nezostalo bez odozvy. Ak to elity preženú s lockdownami a testovaniami a papiermi na slobodu pohybu, príde občianska neposlušnosť. 

Hnev sa obráti aj proti Cirkvi, ktorá len servilne pritakávala. Teda ani nie Cirkvi, ale jej biskupom. Hnev už kypí. Pretože dovolili zatvorenie kostolov, zastavenie vysluhovania sviatostí, no nemali hanbu písať a žiadať, aby sa ľudia prihlásili k viere v sčítaní. Na poukázanie zmenšenia počtu ľudí dokonca hovorca KBS reagoval v tom zmysle, že nie je to taká katastrofa. No a to je katastrofa. 

Zamedzenie nadprirodzenej pomoci

Napokon, najhorším prejavom „hlúposti“ je to, že sa zamedzil prístup k nadprirodzeným zdrojom – k sviatostiam. Bez pomoci Božej milosti nedokáže ani naša prirodzená stránka pracovať správne, hovorí sv. Tomáš. Ak nemáme Božej milosti, nečudujme sa, že to tu vyzerá, ako vyzerá. Bez Božieho požehnania, márne sú naše namáhania. Kedy to pochopíme? Nič sa nedá robiť, nastal čas, aby kresťan vstal a začal s odporom poslušnosti tomuto diletantstvu v štáte a servilnosti v Cirkvi. Každý tam, kde môže a je. Každý v rámci vlastnej zodpovednosti. Len už, pre Kristove rany, aby kresťania konali!