POKÁNIE NEBOM POŽADOVANÉ, SVETOM NENÁVIDENÉ

 

Ak existuje pojem, ktorý by bol radikálne cudzí súčasnej mentalite, ide určite o pokánie. Termín a pojem pokánie vyvolávajú ideu utrpenia, ktoré spôsobujeme sami sebe, aby sme odčiňovali vlastné i cudzie hriechy a spojili sa tak so zásluhami vykupiteľského umučenia nášho Pána Ježiša Krista.

Moderný svet odmieta pojem pokánie, pretože je ponorený do hedonizmu a pretože vyznáva relativizmus, ktorý je popretím určitého dobra, aké obsahuje sebaobetovania, tým skôr, že to nie je hľadanie potešenie. (...)  Používať vrecovinu alebo si vyryť na hruď monogram Ježišovho mena je pokladané za barbarstvo, zatiaľ čo praktizovať masochizmus a nechať si neodstrániteľne potetovať vlastné telo, sa pokladá za neodňateľné právo ľudskej osoby. Nepriatelia Cirkvi opakujú so všetkou silou, akej sú len médiá schopné, obvinenia zo strany antiklerikálov všetkých čias. (...) Duch pokánia patrí od samých počiatkov ku katolíckej cirkvi, ako nám to pripomínajú postavy svätého Jána Krstiteľa a svätej Márie Magdalény; dnes je však pre mnoho ľudí v Cirkvi pripomienka starých asketických praktík pokladaná za neznesiteľnú.

A predsa neexistuje rozumnejšia náuka ako tá, ktorá stanovuje nevyhnutnosť telesného umŕtvovania. Ak sa telo vzpiera proti duchu (Gal 516-25), nie je snáď rozumné ho trestať? Žiadny človek nie je bez hriechu, ani "dospelí kresťania". Kto teda odčiňujem vlastné hriechy pokáním, nekoná snáď podľa princípu ako logického, tak uzdravujúceho? Pokánie umŕtvuje "Ja", krotí spierajúcu sa prirodzenosť, napravuje a zmieruje hriechy vlastné i tých druhých. Keď potom pomyslíme na duše, ktoré milujú Boha, ktoré sa usilujú o podobnosť s Ukrižovaným, potom sa pokánie stáva pre lásku nevyhnutnosťou.

sv. Peter Damiani

Existujú slávne stránky De Laude flagellorum (O chvále bičovania) od svätého Petra Damianiho, veľkého reformátora XI. storočia, ktorého kláštor vo Fonte Avellana sa vyznačoval extrémne prísnou regulou: Píše v nej: »Chcel by som podstúpiť utrpenie Kristovo - ale nemám k tomu príležitosť; ale tým, že sa podrobujem ranám, prejavujem vôľu svoje horúce duše «(Epist. VI, 27, 4416).

Každá reforma v dejinách Cirkvi sa uskutočňovala so zámerom naprávať prísnosťou a pokáním zlo danej doby.

V 16. a 17. storočí najmenší bratia svätého Františka z Pauly praktizujú (a praktizovali až do roku 1975) sľub pôstneho života, ktorý ukladá ustavičnú zdržanlivosť nielen od mäsa, ale aj od vajíčok, mlieka a všetkých podobných produktov. Pustovníci konzumujú svoj pokrm na zemi, pridávajú do jedla popol, líhajú si pred bránou refektára pod nohy rehoľníkov, ktorí vstupujú dovnútra. „Milosrdní bratia“ majú vo svojich stanovách uložené jesť na zemi, bozkávať nohy bratom, podstupovať verejné tresty a verejne sa obviňovať. Podobné sú aj iné rehole barnabiti, kalasanisti, oratóriá sv. Filipa Neri, Teatínov.

Nie je rehoľného inštitútu, ako dokumentuje Lukas Holste, ktorý by vo svojich stanovách nepočítal s praxou kapitúl hriechov, s pôstami, skracovaním spánku a odpočinku (Codex regularom monasticarum et canonicarum, (1759) Akademische Druck und Verlaganstalt, Graz 1958). K týmto skutkom pokánia "de regula" často pripájali rehoľníci tzv. "Supererogatoria", skutky pokánia prenechané osobnému rozhodnutiu. Napr. sv. Albert Jeruzalemský v reholi pre karmelitánov potvrdenej pápežom Honoriom III. v roku 1226 popisuje život poriadku a praxe skutkov pokánia: „Ak niekto bude chcieť darovať viac, Pán ho pri svojom príchode odmení“.

Benedikt XIV., ktorý bol miernym a vyrovnaným pápežom, zveril prípravu Jubilejného roka 1750 dvom veľkým kajúcnikom - sv. Leonardovi da Porto Maurizio a sv. Pavlovi z Kríža. Frater Diego z Florencie nám zanechal denník o misiách, ktoré kázal na námestí Navona od 13. do 25. júla 1759 svätý Leonard da Porto Maurizio, ktorý s ťažkým reťazou na krku a korunou z tŕnia na hlave sa pred zástupom bičoval a volal: »Buď pokánie, alebo peklo «(San Leonardo da Porto Maurizio, Opere complete. Diario di Fra Diego, Benátky 1868, zväzok V. str. 249). Svätý Pavol z Kríža zakončoval svoje kázanie tým, že si zasadil tak kruté rany, až jeden z veriacich vyskočil na pódium a snažil sa zadržať jeho ruku aj s rizikom, že bude sám zasiahnutý. (I Processi di beatificazione di canonizzazione di san Paolo della Croce, Postulazione generale dei PP. Passionisti, I, Rím 1969, str. 493).

Rafael Merry del Val

Pokánie bolo praktizované bez prerušenia po dve tisícročia osobami kanonizovanými aj nekanonizovanými, ktoré svojím životom obohatili dejiny Cirkvi, od svätej Jany de Chantal a svätej Veroniky Giuliany, ktoré si vyryli na hruď horúcim kovom IHS, až k svätej Terézii z Lisieux, ktorá si napísala svoju vlastnou krvou Credo do knihy Sväté Evanjeliá, ktorú nosila stále na srdci.

Táto veľkodušnosť nie je charakteristická len pre kontemplatívny rehoľníčky. V dvadsiatom storočí ožarujú rímsku kúriu dvaja svätci diplomati: kardinál Rafael Merry del Val (1865 - 1930), sekretár svätého Pia X., a služobník Boží Mons. Giuseppe Canoai (1904 - 1942), vyslanec Svätej stolice v Argentíne a v Čile.
 

Prvý z nich si obliekal pod kardinálsky purpur košeľu s malými kovovými háčikmi. O druhom, autorovi modlitby napísanej krvou, kardinál Siri píše: »... reťaze, vrecovina, strašné bičovanie a hrozivé rany spôsobené britvou, rany, jazvy hojacich sa rán neboli začiatkom, ale cieľom vnútorného žiaru, nie príčinou, ale výrečným a odhaľujúcim znamením jeho prepuknutia. Jednalo sa o jasnosť, s akou v každej veci videl hodnotu pre lásku k Bohu, ktorá upevňovala v trýznivé obete krvi úprimnosťou každého ďalšieho vnútorného odriekania.“

V päťdesiatych rokoch minulého storočia začali asketické praktiky v cirkvi upadať. Otec Giovanni Battista Jansses, generál Spoločnosti Ježišovej (1946-1964) niekoľkokrát vyzýval svojich spolubratov k návratu k duchu svätého Ignáca. V roku 1952 im poslal list o »trvalom umŕtvovaní«, v ktorom oponoval postojom novej teológie, ktorá mala tendenciu vylučovať nápravné pokánie a písal, že konanie bičovania, vrecoviny a ďalších praktík, majú zostať pred ľuďmi skryté podľa normy Krista: (Mt 6, 16-19), ale treba ich učiť a vštepovať ich mladým jezuitom až do tretieho roku formácie (Dizionario degli Istituto di Perfezione, vol. VII, col. 472). V priebehu času sa môžu formy pokánia meniť, ale nesmie sa zmeniť duch, trvalo odporujúci duchu tohto sveta.

Panna Mária vo Fatime predvídala duchovnú apostáziu XX. storočia a zdôrazňovala nevyhnutnosť pokánia.

Pokánie nie je nič iné ako odmietnutie falošných slov tohto sveta, boj proti mocnostiam temna, ktoré súperia s mocnosťami anjelskými o vládu nad dušami a o ustavičnom umŕtvovaní sexuality a pýchy hlboko zakorenených v našej bytosti.

Iba keď prijmeme tento boj proti svetu, diablovi a telu (Ef 6,10-12), môžeme pochopiť zmysel zjavenie vo Fatime. Fatimskí pastierikovia videli po ľavici Našej Pani o niečo vyššie anjela s ohnivým mečom v ľavej ruke; vrhal plamene, ktoré akoby mali spáliť celý svet; a zhášal ich dotyk s jasom, ktorý vychádzal proti nemu z jej pravej ruky: Anjel ukazoval svoju pravicou na zemi a silným hlasom volal: POKÁNIE, POKÁNIE! «

 https://www.radicicristiane.it/2016/03/editoriali/la-penitenza-chiesta-dal-cielo-odiata-dal-mondo/ - upravené