"PODĽA SEBA SÚDIM TEBA"

Už hodný čas môžeme pozorovať na jednom tzv. "konzervatívnom portále" výklady evanjelií z pera kňaza Radoslava Šaškoviča. Nebudem spomínať trápne a marginálne výklady tohto kňaza, ktoré berie Pán Boh vie odkiaľ a ktorými si vykrúca Božie slovo podľa aktuálnej "zvolenskej politiky" tak evidentnej počas celej tejto histérie okolo pandémie. Možno sa ani nemusíme čudovať, pretože tento štýl politiky je vlastne jeho chlebodarcom. Ak by nepísal podľa nej, skončil by v poslednom zapadákove a nie na cirkevnom súde v Bratislave.

O čom však chcem písať sú neustále ataky tohto kňaza smerom k tradičným kňazom a vlastne celému tradičnému hnutiu. Ja sám som si všimol, že tieto ataky začali tesne po poslednej návšteve kardinála Raymonda Burkeho u nás. Šaškovič a jemu podobní zúžili návštevu tohto princa Cirkvi na jedno jediné: jeho kardinálsku "vlečku" cappa magna. Povrchné a trápne. 

Čo ale z úst tohto "právnika" počúvame ďalej? Neustále obvinenia z nosenia čipiek, starých ornátov a sebeckosti či egoizmu tradicionalistov. Nuž, všetky tieto slovné obraty nie sú ničím iným, len plytkými žvástmi, ktoré majú skresliť realitu. Pretože každý, kto pozná kňazov milujúcich katolícku tradíciu vie, že to ani zďaleka nie je pravda. Sú to obetaví kňazi, verní doktríne a morálke Cirkvi, ktorí pracujú aktívne pre spásu duší. Venujú sa ľuďom, nezanedbávajú svoje povinnosti a vo všetkom, čo konajú je vidieť ich veľký zápal za Krista. Ja sám poznám viacerých takýchto kňazov, nie len u nás, lež aj v zahraničí. A musím povedať, že na rodziel od takých, ako je Šaškovič, tradiční kňazi naozaj "makajú." Pretože nepotrebujú hrať pred nijakým biskupom divadlo. Nehovoriac o tom, že tzv. "moderní" kňazi sú väčšinou liberáni, nemajú problém s prekrúcaním morálky Cirkvi a to nehovorím o doktríne. Všetko je pre nich dovolené, vo všetkom možno experimentovať v mene slobody. Dôležité pre nich je aby urobili dobrý dojem a zanechali príjemné spomienky. V skutočnosti im nejde o spásu duší, ale o samých seba. To je realita. Akonáhle sa im nevenuje dostatočná pozornosť, hneď sú nervózni a potrebujú dokazovať druhým, že to oni majú autoritu a preto ich treba poslúchať. Vystupujú väčšinou ako neomylní hlásatelia "mainstreamu", ktorí sa potrebujú prezentovať. To napokon vidíme aj z vystúpení spomínaného kňaza. 

Kňazi milujúci tradíciu nepoukazujú na seba. Poukazujú na učenie Cirkvi a na Krista. O to im ide. Nepotrebujú zanechávať dobrý dojem, ak je v hre pravda a spása duše. Neusmerňujú ľudí k sebe, ale ku Kristovi. Zásluhy tradičných kňazov mimochodom uznal aj sám František, ako sa raz vyjadril, pretože naozaj videl, ešte ako arcibiskup v Buenos Aires, že kňazi bratstva sv. Pia X. stoja v prvej línii pri chudobných a pracujú pre nich. Nehrajú sa na "pánov" ako väčšina novus-ordo kňazov u nás (česť výnimkám) resp. sústreďujú sa na to, čo kňazom náleží robiť. Všetko krásne, čo obklopuje ich liturgickú službu, ktorá je mimochodom to hlavné, čo kňazi robiť majú, pretože to definuje ich vysviacka, smeruje k Bohu. Kvôli nemu je všetko. Nie je to samoúčelné. 

Nuž, ale títo táraji nechápu, o čo vlastne ide a ak obviňujú tradičých kňazov z mnohých zlých úmyslov a vecí, môžeme tu aplikovať jedno príslovie: "Podľa seba súdim teba." Napokon, z teplučkej stoličky z Bratislavy sa ľahko vykrikuje do sveta.

BOJÍM SA FRANTIŠKOVEJ NÁVŠTEVY

Na Slovensko má prísť pápež František! Aké to novina. Bohužiaľ, Slovensko je v týchto dňoch rozdelené a s návštevou to vyzeráveľmi zle. Prihlásilo sa málo ľudí, nie je dostatok dobrovoľníkov. Objavujú sa hlasy, ktoré sa čudujú, prečo na tradične katolíckom Slovensku nie je záujem o návštevu pápeža, nástupcu apoštola Petra. Veď posledné návštevy Jána Pavla II. boli také veľkolepé a také preplnené?! Čo sa stalo?

Je na čase, aby sme sa prebudili do reality a prestali snívať. Návšteva pápeža na Slovensku je v prvom rade v kontraste s návštevou Maďarska, ktorému takto pápež udelil "pohlavok." Pápež je otcom národov. Nie nadarmo sa počas korunovačnej slávnosti pápeža hovorili pontifikovi slová: .... "pamätaj, že si otec ...". Dnes sa to samozrejme nehovorí, no platí to aj tak. Lenže, ako sa správa otec? Miluje svoje deti, nech by boli akékoľvek. František miluje svoje deti v prizme politiky. Jeho vyjadrenia majú neskutočnú politickú konotáciu a vlastne takmer každé nejako smeruje k politickým otázkam. František má tri mantry: imigrácia, chudoba a karhanie (ne)reálnych neduchov. Kto nekráča touto jeho cestou, je čiernou ovcou. 

Maďari nie sú politicky kompatibilní s jeho politickým videním. Majú problém najmä s nelegálnymi imigrantami, čo je najväčším prehreškom a preto pápež využil svoju návštevu, aby im uštedril " otcovksý pohlavok." Čo to znamená? V Maďarsku sa zdrží len pár hodína a potrestá ho to tým, že krajinu nepoctí svojou návštevou. A Maďari by sa mali za to cítiť vinní. Naopak, znezdajky venuje pozornosť Slovensku. 

Čo to vypovedá? Kto je vlastne potrestaný? Jedine deti. Ani politici ani organizácie. František potrestal veriacich. Im takto povedal, že ich neche vidieť a že neuznáva ich schopnosť zvoliť si svojich politických predstaviteľov. Nespráva sa ako otec, ale ako politik. 

Ak otec prejavuje viac lásky jednému dieťaťu ako druhému, čo to spôsobí? Rivalstvo medzi jeho synmi. A to je presne to, o čo Františkovi ide. Všade, kde vstúpi, za ním kráča chaos, rozbroj a rivalstvo: v Rímskej kúrii, medzi kardinálmi, medzi biskupmi, medzi klérom a veriacimi, medzi médiami, medzi politimi. Niekto by povedal: Má inú náturu, je z inej kultúry. Zobuďte sa! To sú falošné a klamné reči. K čomu je Cirkvi pápež? K tomuto? Ak toto niekto tvrdí, je na mieste spýtať sa, či je katolíkom. Pretože Cirkev má jasnú predstavu o tom, k čomu jej pápež je.  

Po druhé, návšteva Františka sa nesie v znamení liberálneho mainstreamu. Ten ho velebí ako skutočného hrdinu, reformátora - skrátka, ako nositeľa ľavicovo liberálnych hodnôt. Najhoršie je, že ho velebia opodstatnene. Na Slovensku by sme sa mali zobudiť z lacného preduchovnelého postoja. Neprichádza otec, ale politik. Jeho duchovné reči sú plytké, povzbudenia nevieryhodné a praktické uzávery katastrofálne. 

Všade sa bude hovoriť, ako by sme si nemali nechať zobrať túto krásnu návštevu kritikami Františkovho pontifikátu, ako treba rozjímať nad jeho slovami a myšlienkami. Niektorí biskupi už začali katechézy. Treba však rozjímať nad večnými pravdami, ktoré sú dnes zabúdané a opomínané. František buduje kráľovstvo, v ktorom by boli ľudia šťastní. No zabúda, že jediným šťastím človeka na zemi je Všemohúci Boh v nebi. Spása nie je v pomoci imigrantom, chudobným a v krahaní neduhov Cirkvi. Spása je v Ježišovi Kristovi a skrze jeho spásnu náuku a sviatosti v pomoci blížnym. 

Bojím sa návštevy pápeža u nás. Teda ani nie samotnej návštevy, ale toho, čo príde po nej. Pretože kde vkročí Františkova noha a jeho milosrdestvo, tam nezostane kameň na kameni. 

Modlime sa!

LÁSKA NIE JE MILOVANÁ (O nedbalosti voči Najsvätejšej Sviatosti)

Po dlhom čase je opätovne možné, aby sme sa zúčastnili verejne slávenej svätej omše a prijali Najsvätejšiu Sviatosť oltárnu. Nezabudnime však, že za každý veľký dar máme byť náležite vďační. Zákaz verejných bohoslužieb nás mal naučiť vďačnosti Pánu Ježišovi za to, že prichádza do našich sŕdc. To sa má odraziť predovšetkým na poďakovaní po sv. prijímaní. Mnohí veriaci však akoby nič nepochopili. Rovnaká rutina, rovnaká navšímavosť. Veriaci, ktorí pristúpia k sv. prijímaniu odchádzajú z kostola, ešte ani kňaz nezájde do sakristie. Ani im nenapadne poďakovať za najväčší dar, ktorého sa im dostalo. 

Poďakovať za prijatie veľkého dobrodenia je nie len slušnosťou, lež aj povinnosťou. Náboženej duši preto záleží na tom, aby prežívala chvíle po sv. priíjmaní vo vďakyvzdaní. Keď darujeme cennú vec, poteší nás vďaka od tohto, kto ju prijal. Ako však bolí nevďačnosť. To sa dotkne každého ľudského srdca. Čo však taká nevďačnosť voči Spasiteľovi, ktorý nám dáva seba samého za pokrm a nápoj v oltárnej Sviatosti, čo je dar nekonečnej hodnoty?

Všimnime si samotného Krista. Často ďakoval svojmu Otcovi za dobrodenia, zvlášť za vykupiteľské vtelenie, za to, že zjavil mnohé tajomstvá "maličkým". Dokonca na kríži ďakoval poslednými slovami: Je dokonané! A vo vďačnosti neustáva ani počas obety sv. omše. Vďakyvzdanie - to jeden zo štyroch cieľov sv. omše, ktorý je spojený s chválou, prosbou a uzmierením. Na konci sveta, keď bude odslúžená posledná sv. omša, kedy ustanú prosby a uzmierenie za hriechy, práve chvála a najmä vďaka zostanú a budú sa navždy vzdávať Najsvätejšej Trojici. Vyvolení v nebeskom kráľovstve volajú večným chválospevom: SANCTUS, SANCTUS, SANCTUS (Svätý, Svätý, Svätý). Aké je potrebné, aby zbožné duše nezabúdali na vďačnosť Bohu! Koľko krát si Pán v mnohých zjaveniach, ktorých sa dostalo svätým, sťažuje na nevďačnosť od ľudí a to aj od zasvätených? 

Je preto krásnym zvykom, že tieto duše dávajú slúžiť sv. omše s úmyslom: "Na poďakovanie Pánu Bohu za prijaté dobrodenia." Chcú takto odčiniť a napraviť nevďačnosť mnohých kresťanov, ktoré nevedia povedať "ďakujem" v tých chvíľach, kedy sú zahrnutí božskými pokladmi. Je to veľká nevďačnosť, keď kresťan dbá viac na svoje pozemské starosti a zhon, ako na poďakovanie Pánu Ježišovi za dar seba samého. 

Veriaci, ktorí odchádzajú z kostola hneď po sv. prijímaní, či po požehnaní zabúdajú na to, že skutočná prítomnosť Pána Ježiša zostáva u nich tak dlho, ako sviatostné spôsoby, čo je asi pätnáť minúť po prijatí Eucharistie. Prečo nechcú byť spoločníkmi Pánu Ježišovi aspoň tento krátky čas? Ako možno ospravedlniť ich neúctivosť (Nehovoríme o ľuďoch, ktorí musia z nevyhnutnosti odísť z chrámu, pretože majú dôležitú povinnosť)? Náš Pán sa nám dáva s takou láskou a my mu nechceme nič povedať, nechceme ho počúvať ani na chvíľku? 

Pán Ježíš hovorí len k tým dušiam, ktoré ho počúvajú a nie sú dobrovoľne roztržité. Zodpovednost však nenesieme len za dobrovoľné roztržitosti, lež aj za tie, ktoré si privodíme nepriamo: z nedbalosti, keď nemyslíme na to, na čo by sme počas sv. omše či modlitby mali, keď nekonáme to, čo by sme mali konať, keď netúžime po tom, po čom by sme mali túžiť. Tieto malé nedbalosti bývajú príčinami mnohých veľkých nedokonalostí, ktoré si však povrchní ľudia nevšímajú, zľahčujú ich a myslia si, že im nijako neškodia. 

Mnohí hovoria, že nemajú žiadneho hriechu, nekonajú nič zlé. Neuvedomujú si však, že žijú v mnohých nedbalostiach, ktoré sú aspoň nepriamo dobrovoľné a preto hriešne. Najhoršie je, že aj kresťania sú presvedčení, že tieto zanedbania sú normálne a vlastne patria k životu a preto nemajú ani snahu ich zo seba vykoreniť.

Bohužiaľ, samotní mnohí kňazi neďakujú po sv. omši. Kedy ste naposledy videli kňaza, ktorý si po skončení slávenia zbožne pokľakol a zotrval vo vďakyvzdaní? Kňazi si mýlia poďakovanie s povinným recitovaním breviára, ktorý sa modlia po sv. omši, len, aby odbavili dve povinnosti naraz. Nečudujme sa však, že taký kňaz nedokáže udržať Božský život v dušiach jemu zverených duší. Ako by mohol, keď sám nežije Božským životom? Môže tu byť reč o skutočnej kňazskej láske?Ako môže taký vyhovieť potrebám duší, ktoré túžia po potešujúcom kňazskom slove, keď sám nemá nijakej útechy a duchovný žvivot je púšťou?! Ako chcú uskutočňovať slová nášho Pána: "Oheň som prišiel vhrnúť na zem. A čo chcem? Len aby vzplanul?

Človek nedbalý poďakovania po prijatí Najsvätejšieho Kristovho tela ukazuje, že nepozná vôbec hodnotu veľkých Božských dobrodení a ak, len teoreticky. Preto jeho duchovné rady, či život nikdy neprivedú nikoho bližšie Bohu, pretože budú len vonkajškové "čo by sa malo." No bude v nich vždy chýbať skutočná láska. 

Kto zanedbáva poďakovanie, ten zanedbáva aj chválu, jeho prosba je len vonkajškovým, mechanickým prejavom a na uzmierenie za hriechy zabúda úplne. Svätú omšu bude prežívať mechanicky, zato sa jeho srdce bude aktívne venovať tomu, čo pre duchovný a mravný život neznamená nič. Viera takéhoto človeka bude upadať a pohasínať. 

To nikdy nedovoľme! Niet nič strašnejšie, ako stata viery. Dajme si preto pevné predsavzatie konať náležité poďakovanie po sv. omši. Konajme to vedome. Na počiatku sa budeme musieť sami kontrolovať, či sme neopomenuli vďaku Pánovi. Neskôr sa v nás zrodí krásna čnosť a napokon sa poďakovanie Pánovi stane hlbokým prejavom lásky, ktorého vynechanie si nebudeme vedieť ani len predstaviť. 

SV. PÁTER PIO - OBRAZ UKRIŽOVANÉHO KRISTA

Páter Pio je prvým kňazom, ktorý dostal stigmy nášho Pána Ježiša Krista. Stigmy mal aj sv. František z Assisi, no serafínsky svätec bol iba diakonom a preto sám nemohol sv. omšu slúžiť. Páter Pio je kňazom, v ktorom sa verne odráža kalvárska dráma nášho Spasiteľa. Ona celkom prestupovala jeho život. Všetku silu však otec Pio čerpal zo sv. omše. 

Svätá omša pátra Pia trvala 3-4 hodiny. Prichádzali ľudia z celého sveta, aby na nej boli prítomní. Museli sa na ňu dostať často veľmi skoro, aby vôbec mohli získať miesto v kostole. Nikto sa nesťažoval, že je tak dlhá a tichá.

Jedinou osobou, pre ktorú bola mučivo dlhá, bol páter Pio. Počas svätej obety znovu prežíval utrpenie a ukrižovanie Ježiša.

Musíme si pripomenúť, že pri každej svätej omši Ježiš, nekrvavým spôsobom, obetuje svoj život na kríži za spásu hriešnikov. Potom to, že kňaz je skutočne "Alter Christus", čo znamená, že sa kňaz pri svätej omši skutočne stáva obeťou spolu s Ježišom Kristom. To sa ukazuje, keď kňaz hovorí: "Toto je moje Telo" a "Toto je moja krv". Kňaz nehovorí: "Toto je Ježišovo Telo" alebo "Toto je Ježišova Krv".

Keď teda páter Pio obetoval obetu sv. omše, stával sa doslova týmto "druhým Kristom." Trpel naozaj poslu s Kristom jeho ukrižovanie, čo sa ukazoval aj tým, že krvácal zo svojich rán. Jeden kňaz, ktorý bol vedľa oltára počas svätej omše pátra Pia, povedal, že už nikdy na nej nemohol byť prítomným, pretože nemohol vystáť pohľad na pátra Pia, ktorý prechádzal znova a znova takým hrozným utrpením.

Raz zo sv. pátrom Piom robili rozhovor pre jednu knihu. Tento viedol páter Tarcisio. Svätca sa pýtal.

P. Tarcisio: V akú hodinu dňa trpíte najviac?

Padre Pio: Počas obetovania omše.

P. Tarcisio: V ktorom momente božskej obety trpíte najviac?

Padre Pio: Stále a stúpajúcou mierou.

P. Tarcisio: V aký moment počas obetovania omše trpíte najviac?

Padre Pio: Od premenenia do svätého prijímania.

P. Tarcisio: V akej časti omše ste sužovaný?

Padre Pio: Od začiatku do konca, ale intenzívnejšie po premenení

P. Tarcisio: Je počas svätej omše bodanie tŕňov z koruny a bičovanie ozajstné?

Padre Pio: Čo myslíte? Výsledky sú rovnaké.

P. Tarcisio: Čo by sme mali počas omše robiť?

Padre Pio: Kajať sa a milovať.

P. Tarcisio: Ako by sme sa mali zúčastňovať sv. omše?

Padre Pio: Rovnako ako sa jej zúčastnila Najsvätejšia Panna Mária a sväté ženy. Rovnako ako sa jej - krvavej obety - zúčastnil sv. Jan zúčastnil. My, kňazi, sme obetníkmi Ježiša, Božieho Baránka, počas omše, zatiaľ čo celý raj zbožnou úctou zostupuje na oltár.

P. Tarcisio: Aký úžitok získame, keď sa jej zúčastňujeme?

Padre Pio: To nie je možné spočítať. Uvidíte to v raji.

Požehnanie na záver sv. omše. Stigmy na rukách pátra Pia krvácajú.

V každej tradičnej svätej omši je táto nálada chránená a udržiavaná. Ticho, kľačanie, posvätná hudba a zbožná úcta. Z tohto dôvodu sa "aktívne nezúčastňujeme" držaním sa za ruky, tlieskaním, hovorením a pohybovaním. Aktívna účasť znamená tajomne sa zúčastniť na svätej obete vo svojom srdci a mysli, a byť si vedomý toho, čo sa naozaj odohráva - Ježiš je na Kalvárii.

Mária a svätý apoštol Ján netancovali a neoslavovali Ježišovu obeť. Boli tam, zarmútene ho milovali a modlili sa. Nábožne ho obetovali Otcovi. Obetovali seba Otcovi skrze Ježišovo obetovanie na kríži. Mária ako jeho matka a sv. Ján, ako kňaz.

SILA NAJSVÄTEJŠEJ OBETY PRE DOBRO SPOLOČNOSTI

 

Iba Cirkev môže priviesť človeka späť z temnoty k svetlu; môže ho upozorniť na činorodú minulosť, prežívanú súčasnosť, istotu budúcnosti. Ako matka rodiny dôverne zhromažďuje všetky svoje deti rozptýlené po celom svete každý deň; zhromažďuje ich v jednote svojho zásadného božského princípu. Vari nevidíme každý deň na našich nespočetných oltároch, ako Kristus v božskej obete, rozprestierajúcej sa od jedného konca sveta na druhý, objíma a zahŕňa súčasne celú ľudskú spoločnosť v jej minulosti, prítomnosti a budúcnosti?

Je to svätá omša, táto nekrvavá obeť ustanovená Vykupiteľom pri Poslednej večeri, "quo cruentum illud in cruce peragendum repraesentaretur eiusque memoria in fine saeculi permaneret, atque illius salutaris virtus in remissionem eorum, quae a nobis quotidie committuntur, peccatorum applicaretur". [1] Týmito lapidárnymi slovami Tridentského koncilu, vytesanými do večnej pamäti v jednej z najzávažnejších hodín histórie, Cirkev obhajuje a hlása svoje najlepšie a najvyššie hodnoty, ktoré sú zároveň najlepšími a najvyššími hodnotami pre dobro spoločnosti, nerozlučne spájajú svoju minulosť, prítomnosť i budúcnosť a vrhajú živé svetlo na znepokojujúce otázky našej doby. 

Vo svätej omši si ľudia stále viac uvedomujú svoju hriešnosť a zároveň nesmierne božské dary z Golgoty, najväčšej udalosti v dejinách ľudstva, ktoré dodávajú silu oslobodiť sa od najhlbšieho utrpenia súčasnosti, utrpenia každodenných hriechov, zatiaľ čo aj tí najstratenejší pociťujú dych osobnej lásky milosrdného Boha; a ich pohľad smeruje k istej budúcnosti, ku koncu vekov vo víťazstvo Pána na oltári, tohto najvyššieho Sudcu, ktorý jedného dňa vyhlási posledný a definitívny ortieľ. Ctihodní bratia, vo svätej omši preto cirkev poskytuje najväčšiu podporu základom ľudskej spoločnosti. Každý deň, odkiaľ slnko vychádza, až kam zapadá, bez rozdielu národov sa prináša čistá obeť [2], v ktorej sa všetky deti Cirkvi rozptýlené po celom vesmíre zúčastňujú dôverného bratstva a nachádzajú útočisko vo svojich potrebách.  

Milujme Cirkev, túto svätú, milujúcu a silnú Cirkev, túto skutočne nadnárodnú Cirkev. Urobme ju milovanou pre všetky národy a celé ľuďstvo. My sami sme stabilným základom spoločnosti; takže sa v skutočnosti stáva "Una gens" (jeden národ), o ktorom hovorí veľký biskup z Hypo. "Una gens, quia una fides, quia una spes, quia una caritas, quia una expectatio. [3]. Aby si tí, ktorých milosť Pána povolala do svojej Cirkvi "zo všetkých kmeňov a jazykov, ľudu a národov" [4], mohli v dnešnej ťažkej hodine uvedomiť svoju posvätnú povinnosť vyžarovať zo svojho života aktívne vieru a ducha lásky ku Kristovi v ľudskej spoločnosti; aby opäť všetky národy a ľudia, blízko Cirkvi alebo dokonca ďaleko od nej, poznali, že je Božou spásou až do skonania sveta. [5]

Pius XII.

 

**************

[1] Conc. Trid. Sess. XXII, Cap. 1,: To, čo sa raz kruto uskutočnilo na kríži, toho pamiatka trvá až do konca vekov ako spasiteľná sila k odpusteniu hriechov, ktorých sa denne dopúšťame.

[2] Cfr. Mal. 1, 11.

[3] Enarr. in Ps. 85 n. 14 — Migne, PL, t. 37, col. 1092. Lebo jeden ľud, jedna viera, jedna nádej, jedna láska, jedno očakávanie.

[4] Apoo. 5, 9.

[5] Cfr. /s. 49, 6.

 

 

ODMIETNITE KULT TELA!

Slová pápeža ctihodného Pia XII. pútnikom do Lúrd. Sú však nanajvýš aktuálne aj pre nás a našu púť počas obdobia pôstu:

V mnohých ohľadoch sa devätnáste storočie malo stať, po nepokojoch revolúcie, storočím mariánskym. Aby sme spomenuli iba jednu inštanciu, každý dnes pozná „zázračnú medailu“. Táto medaila s obrazom „Márie počatej bez hriechu“ bola zjavená pokornej dcére svätého Vincenta de Paul.

O niekoľko rokov neskôr, od 11. februára do 16. júla 1858, bola blahoslavená Panna Mária potešená, že sa, ako nová láskavosť, mohla na území Pyrenejí zjaviť zbožnému a čistému dieťaťu chudobnej, pracovitej kresťanskej rodiny. „Prišla k Bernadette,“ povedali sme. „Urobila si z nej svoju dôverníčku, svoju spolupracovníčku, nástroj svojej materinskej nehy a milosrdnej sily a svojho Syna, aby obnovila svet v Kristovi prostredníctvom nového a neporovnateľného vyliatia vykúpenia.“

V spoločnosti, ktorá si sotva uvedomuje neduhy, ktoré ju sužujú a ktorá skrýva svoje utrpenie a nespravodlivosť pod prosperujúcim, trblietavým a bezproblémovým zovňajškom, sa Nepoškvrnená Panna, ktorej sa hriech nikdy nedotkol, zjavuje nevinnému dieťaťu. So súcitom matky pozerá na tento svet vykúpený krvou svojho Syna, kde hriech denne spôsobuje toľko skazy, a trikrát ju naliehavo žiada: „Pokánie, pokánie, pokánie!“ Apeluje dokonca na vonkajšie prejavy: „Choď pobozkať zem na pokánie za hriešnikov.“ A k tomuto gestu treba pridať modlitbu: „Modli sa k Bohu za hriešnikov.“

Rovnako ako za čias Jána Krstiteľa, aj na začiatku Ježišovej služby, tento príkaz, silný a prísny, ukazuje ľuďom cestu, ktorá vedie späť k Bohu: „Čiňte pokánie!“ Kto by si dovolil povedať, že táto výzva na obrátenie sŕdc je dnes predčasná?

... svet, ktorý dnes poskytuje toľko ospravedlniteľných dôvodov pre hrdosť a nádej, tiež prechádza strašným pokušením k materializmu ...

Tento materializmus sa neobmedzuje iba na odsúdenú filozofiu, ktorá diktuje politiku a ekonomiku veľkej časti ľudstva. Zúri to tiež v láske k peniazom, ktoré vytvárajú čoraz väčšie katastrofy s rozširovaním moderných podnikov a ktoré, bohužiaľ, určujú mnoho rozhodnutí, ktoré majú veľký dopad na život ľudí. Nachádza výraz v kulte tela, v nadmernej túžbe po pohodlí a v úteku zo všetkých prísnych životných opatrení. Podporuje pohŕdanie ľudským životom, dokonca aj životom, ktorý je zničený predtým, ako uzrie denné svetlo. ...

Kňazi nech sú pozorní voči volaniu [Presvätej Bohorodičky] a majú odvahu nebojácne hlásať veľké pravdy spásy. Jedinou trvalou obnovou bude v skutočnosti obnova založená na nemenných princípoch viery a je povinnosťou kňazov formovať svedomie kresťanského ľudu.