V Cirkvi prežívame tajomstvo zrady, Judášovo tajomstvo. My katolíci sme predovšetkým odstránili Boha zo svojho života. Vzdali sme sa modlitby, katolícka náuka je spochybňovaná. Relativizmus, ktorý vládne vo svete, prenikol do Cirkvi s veľkou silou.
Nedeľné slávenie dňa Eucharistie Pána, morálneho predpisu, ktorý nás zaväzuje vzdávať Bohu vonkajší, viditeľný, verejný a pravidelný kult na pamiatku jeho všeobecnej dobrotivosti voči ľudstvu (KKC 2176-2177), sa zväčša zanedbáva alebo sa slávi teatrálne a povrchne.
Odpoveďou na túto situáciu nie je ani náš projekt, ani naša snaha očistiť Cirkev. Cirkev sa spočiatku reformuje tým, že sa meníme my sami. Ježiš túži po jednote. V spojení s Ježišom Kristom sa viera znovuzrodí a upevní sa jednota Cirkvi. Jednota Cirkvi má svoj pôvod v srdci Ježiša Krista. Musíme zostať v jeho blízkosti, musíme zostať v ňom.
Ako som už mal možnosť napísať v článku "Si fa sera e il giorno ormai volge al declino" (Už sa zvečerieva a deň sa schýlil), jednota Cirkvi sa zakladá na štyroch pilieroch: modlitbe, katolíckej náuke, láske k Petrovi a vzájomnej láske. Bez modlitby, bez jednoty s Bohom bude každý pokus o upevnenie Cirkvi a viery márny. Ale keďže kompas všedného dňa spustil túto iniciatívu lekcií katechézy, rád by som sa zastavil pri význame katolíckej náuky.
Zdroj našej jednoty nás predchádza a je nám ponúknutý, je to Zjavenie, ktoré sme dostali a ktoré hovorí: "Bratia vytrvalo zotrvávali na učení apoštolov, na spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách" (Sk 2, 42). Musíme tomu byť verní a kresťanský ľud má právo na jasné, pevné a isté učenie. Jednota viery znamená jednotu Magistéria v čase a priestore. Keď sa nám odovzdáva nové učenie, vždy ho treba vykladať v súlade s tým, ktoré mu predchádzalo. Viera je síce intímny, osobný a vnútorný akt, ale zároveň je to priľnutie k objektívnemu obsahu, ktorý sme si nevybrali. S vierou uskutočňujeme skutok, ktorým sa rozhodujeme úplne sa odovzdať Bohu v úplnej slobode. Vyhlásiť "verím" znamená pod vplyvom milosti otvoriť svoje srdce objektívnemu obsahu, ktorý Boh zjavuje a s ktorým súhlasíme. Vtedy sa viera stáva verejným svedectvom, pretože náš skutok viery nikdy nemôže zostať čisto súkromný. Vieru možno vyznávať len v Cirkvi, s Cirkvou, ktorá nám odovzdáva ucelené poznanie tajomstva, obsah, ktorý treba poznať a veriť.
Bohužiaľ, relativizmus, ktorý prevláda vo svete, prenikol do Cirkvi do takej miery, že viera sa veľmi často redukuje na čisto osobný pocit; stáva sa tak nekomunikovateľnou, oddelenou od Cirkvi a zbavenou všetkého obsahu. Preto je dnes naliehavé znovu sa chopiť Katechizmu, poznať ho, učiť ho. Vyučovanie katechizmu sa neobmedzuje na intelektuálne poznanie jeho obsahu. Podporuje skutočné stretnutie a svätú dôvernosť s Ježišom, ktorý nám zjavil tieto pravdy. Pokiaľ sa fyzicky nestretávame s Ježišom, nie sme skutočnými kresťanmi. Dnes sa skúsenosť stavia proti učeniu, ale Boha nemožno zažiť inak ako prostredníctvom učenia. Svätý Pavol hovorí Rimanom (10, 14): "Ako môžete veriť, keď ste o ňom nepočuli?“ Nedostatok katechézy vedie kresťanov k určitému zmätku vo viere. Niektorí sa rozhodnú veriť v jeden článok Vyznania viery a odmietajú iný. Dokonca sme zašli tak ďaleko, že sme robili prieskumy o tom, ako sa katolíci hlásia ku kresťanskej viere. Viera nie je stánok na trhu, kde si môžete vybrať to najvýhodnejšie ovocie a zeleninu. Prijatím viery prijímame Boha v plnosti, jeho slovo, jeho učenie, jeho náuku.
Sme povolaní milovať svoju katechézu. Ak ju prijímame nielen ústami, ale aj srdcom, potom môžeme prostredníctvom formuliek viery skutočne vstúpiť do spoločenstva s Bohom.
Je načase, aby sa kresťania vzdialili od všeobecného relativizmu, ktorý znecitlivuje srdcia a otupuje lásku. Henri de Lubac povedal: "Ak v nás dnes bludár nevzbudzuje taký strach ako našich predkoch, je to naozaj preto, že máme v srdci viac lásky? Alebo skôr preto, že nás veľmi často predmet sporu, ktorým je samotná existencia našej viery, už nezaujíma, aj keď sa to neodvažujeme sami sebe priznať? (...) V dôsledku toho nás potom už blúdenie netrápi, alebo aspoň nás netrápi do takej miery, že by nás trápil niekto, kto by sa nám snažil vyrvať dušu. (...) Beda mi! Láska nie vždy rástla alebo sa stávala osvietenejšou: často to bola viera, ktorá sa zmenšila a oslabila chuť na večné veci".
Je čas, aby sa viera stala pre kresťanov tým najintímnejším a najvzácnejším pokladom. Spomeňme si na všetkých mučeníkov, ktorí zomreli za čistotu viery v čase ariánskej krízy: aby vyznali, že Syn je nielen podobný Otcovi, ale je s ním aj súpodstatný, koľko biskupov, kňazov, mníchov či jednoduchých veriacich podstúpilo mučenie a smrť. V hre nie sú len teologické spory, ale aj náš vzťah s Bohom. Na našej ľahostajnosti voči doktrinálnym odchýlkam sa meria vlažnosť, ktorá sa medzi nás vkradla.
Musíme horieť láskou k našej viere, nesmieme ju zaplaviť a rozriediť svetskými kompromismi. Nesmieme ju mystifikovať a kaziť, je to spása duší, našej vlastnej i našich bratov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára