Očistec je miestom a stavom, kam zostupujú duše spravodlivých, ktoré sú v stave ľahkého hriechu, aby sa od neho očistili, alebo duše, ktoré sú obťažené časnými trestami za hriechy, ktoré si neodtrpeli na zemi a preto musia trpieť po smrti. Dôvodom, prečo tieto duše zostupujú do očistca je ten, že sa majú očistiť od trestov za hriechy, pretože inak by nemohli vstúpiť do neba.
Dôvod očisťovania môže byť trojaký:
a) ľahký hriech, ktorý nebol v momente smrti odpustený (môže sa tak stať vtedy, keď človek prijme svoju smrť v duchu pokánia, ako trest za hriech, či z vrúcnej lásky k Pánu Bohu)
b) trvalá a navyknutá neresť, ktorá nebola odstránená opačnými úkonmi
c) časné tresty za hriechy, ktoré sa odnímajú postupne, nie však po smrti, kedy čas na aktívne zadosť-učinenie (aktívna vynáhrada za hriechy) vypršal a preto je treba zadosť-utrpenie (pasívna vynáhrada za hriechy)
II. Lyonský koncil (1274) a koncil vo Florencii (Decretum pro Graecis 1439) učia: „Pre zmiernenie trestov úbohých duší, sú prospešné tieto úkony, menovite: obeta sv. omše, modlitby a almužny a iné skutky zbožnosti, ktoré si navzájom veriaci zvyknú preukazovať podľa nariadení Cirkvi (DH 464, 693). Tridentský koncil ako dogmu viery potvrdzuje toto učenie, keď učí: „Existuje očistec a dušiam, sa v ňom nachádzajú, sa poskytuje pomoc príhovornými modlitbami veriacich, predovšetkým však bohumilou oltárnou obetou“ (Tridentský koncil sess. 25, de Purgatorio).
Duše nachádzajúce sa v očistci už nemôžu pre seba získavať nijaké zásluhy, nemôžu viac zhrešiť, pretože nemajú telá, ktoré boli ich nástrojmi. Trpia, no majú istotu o tom, že ich utrpenie raz skončí. V očistci trpia dočasným trestom odvrhnutia od Boha (poena damni), pretože sú zbavené pohľadu na neho, hoci ho vrúcne milujú a túžia po zjednotení sa s ním. Napriek tomu chápu, že ak chcú tohto dosiahnuť, je potrebné, aby boli v očistci a preto v ňom chcú byť a vytrpieť všetko, čo je potrebné. Tým viac trpia, čím väčšmi zanedbávali možnosti dosiahnuť nebo. Aj to najmenšie utrpenie v očistci je neskonale horšie a ťažšie, ako to najhoršie, ktoré si možno predstaviť na tejto zemi. Napriek hrozným duchovným mukám (v očistci sa netrpí telesne), sa však duše nesmierne radujú, pretože vedia, že tento stav nie je trvalý a pominie. Duše však nevedia koľko treba trpieť a kedy ich očistec skončí, no vedia, že raz skončí.Samotný očistec však skončí v deň posledného súdu.
Dušiam v očistci môžu a majú živí pomáhať. Môžu tak činiť:
1. modlitbou za duše v očistci
2. obetovaním sv. omše za dušu (sv. omša má nekonečnú hodnotu a keď ju kňaz obetuje za konkrétnu dušu, Kristova krv je zadosťučinením pred Bohom.)
3. dobrými skutkami, ktoré obetujeme (musíme byť v stave posväcujúcej milosti, teda bez ťažkého hriechu na duši) za konkrétnu dušu či za duše v očistci všeobecne.
4. získavaním odpustkov, predpísaných Cirkvou, ktoré na duše aplikujú zadosťučinenia Krista a svätých
Svätí o očistci
Niektorí svätí tvrdia, že duše v stave očisťovania sa môžu prihovárať za živých, hoci oni sami trpia. Tak učí sv. Róbert Bellarmín. Podobne učí Synoda vo Vienne (1858) a v Utrechte (1865). Pápež Lev XIII. dokonca schválil odpustky k modlitbe, ktorá vzýva duše z očistca o príhovor za ochranu tela a duše (1889). Sv. Tomáš Akvinský naopak hovorí, že hoci už nemôžu tieto duše hrešiť, sú teda akosi nad nás, predsa potrebujú skôr naše modlitby, akoby sa sami za nás prihovárali. Cirkev však v tejto veci nikdy záväzne nerozhodla. Iní svätí učia, že očistec je rozdelený na rôzne štádiá či úrovne, v závislosti od stavu očisťovania, ktoré má duša podstúpiť, v pomere k vinám, ktoré spáchala. Tieto rozvádzajú zvlášť zjavenia svätých.
Sv. Františka Rímska hovorí, že očistec je rozdelený do troch samostatných častí: v hornej úrovni sú duše, ktoré zanášajú len trest odlúčenia, čiže sú zbavené videnia Boha, alebo nejaký mierny trest krátkeho trvania. V strednej úrovni sú podľa svätice tie duše, ktoré si odpykávajú ľahké hriechy s ktorými zomreli alebo časné tresty za ťažké hriechy odpustené vo sv. zmierenia. Na dne očistca a v blízkosti pekla sa nachádza najnižší očistec, ktorý sa delí na ďalšie tri úrovne – v každej úrovni nižšie sa stupňuje bolesť a utrpenie v závislosti od zodpovednosti duší a stupňa slávy, ktoré po očistení majú duše dosiahnuť. Prvý stupeň zhora je vyhradený laikom, ktorí žili vo svete a zoberali sa všetkými povolaniami. Druhý stupeň zhora je vyhradený klerikom, ktorí neboli vysvätení (nedosiahli vysviacku in sacris) a tretia, najnižšia úroveň, je vyhradená pre kňazov a biskupov.
Sv. Katarína Janovská napísala: „Vidím,
že zo strany Boha už brána do raja nie je viac zamknutá, pretože ten, kto chce
vstúpiť, aj vstúpiť môže. Boh je len milosrdenstvo samo a stojí pred nami s
otvorenou náručou, aby nás prijal do svojej slávy. Ale vidím tiež, že Boh je vo
svojej podstate taký čistý a číry, že taká duša, ktorá by na sebe mala čo i len
minimálnu nedokonalosť veľkosti drobnej črepinky, by sa čo najrýchlejšie vrhla
do tisícich pekiel, len aby sa s takouto, čo i len minimálnou škvrnou
neobjavila v prítomnosti Boha. Keďže vidí, že očistec je určený na
odstraňovanie takýchto škvŕn, vrhne sa tam a považuje za veľké milosrdenstvo,
že sa takýmto spôsobom môže oslobodiť od existujúcej prekážky, ktorá sa
nachádza v nej samej.“ Katarína spoznáva, ako duše v
očistci intenzívne prežívajú dva stavy: Na jednej strane ochotne nesú
svoje bolestné utrpenie; áno, dokonca sa im zdá, že im cezeň Boh preukazuje
veľké milosrdenstvo v porovnaní s tým, čo by si zaslúžili a nechcú sa zriecť
ani kúska utrpenia, lebo jasne spoznávajú, že si ho spravodlivo zaslúžia.“ Na druhej strane duše v očistci
prežívajú Božiu lásku, ktorá sa do nich vlieva a poskytuje im pokoj: „Tak
prežívajú duše očisťované v očistci súčasne najväčšiu spokojnosť a najväčšie
utrpenie; bez toho, že by jedno rušilo druhé.
