SILA NAJSVÄTEJŠEJ OBETY PRE DOBRO SPOLOČNOSTI

 

Iba Cirkev môže priviesť človeka späť z temnoty k svetlu; môže ho upozorniť na činorodú minulosť, prežívanú súčasnosť, istotu budúcnosti. Ako matka rodiny dôverne zhromažďuje všetky svoje deti rozptýlené po celom svete každý deň; zhromažďuje ich v jednote svojho zásadného božského princípu. Vari nevidíme každý deň na našich nespočetných oltároch, ako Kristus v božskej obete, rozprestierajúcej sa od jedného konca sveta na druhý, objíma a zahŕňa súčasne celú ľudskú spoločnosť v jej minulosti, prítomnosti a budúcnosti?

Je to svätá omša, táto nekrvavá obeť ustanovená Vykupiteľom pri Poslednej večeri, "quo cruentum illud in cruce peragendum repraesentaretur eiusque memoria in fine saeculi permaneret, atque illius salutaris virtus in remissionem eorum, quae a nobis quotidie committuntur, peccatorum applicaretur". [1] Týmito lapidárnymi slovami Tridentského koncilu, vytesanými do večnej pamäti v jednej z najzávažnejších hodín histórie, Cirkev obhajuje a hlása svoje najlepšie a najvyššie hodnoty, ktoré sú zároveň najlepšími a najvyššími hodnotami pre dobro spoločnosti, nerozlučne spájajú svoju minulosť, prítomnosť i budúcnosť a vrhajú živé svetlo na znepokojujúce otázky našej doby. 

Vo svätej omši si ľudia stále viac uvedomujú svoju hriešnosť a zároveň nesmierne božské dary z Golgoty, najväčšej udalosti v dejinách ľudstva, ktoré dodávajú silu oslobodiť sa od najhlbšieho utrpenia súčasnosti, utrpenia každodenných hriechov, zatiaľ čo aj tí najstratenejší pociťujú dych osobnej lásky milosrdného Boha; a ich pohľad smeruje k istej budúcnosti, ku koncu vekov vo víťazstvo Pána na oltári, tohto najvyššieho Sudcu, ktorý jedného dňa vyhlási posledný a definitívny ortieľ. Ctihodní bratia, vo svätej omši preto cirkev poskytuje najväčšiu podporu základom ľudskej spoločnosti. Každý deň, odkiaľ slnko vychádza, až kam zapadá, bez rozdielu národov sa prináša čistá obeť [2], v ktorej sa všetky deti Cirkvi rozptýlené po celom vesmíre zúčastňujú dôverného bratstva a nachádzajú útočisko vo svojich potrebách.  

Milujme Cirkev, túto svätú, milujúcu a silnú Cirkev, túto skutočne nadnárodnú Cirkev. Urobme ju milovanou pre všetky národy a celé ľuďstvo. My sami sme stabilným základom spoločnosti; takže sa v skutočnosti stáva "Una gens" (jeden národ), o ktorom hovorí veľký biskup z Hypo. "Una gens, quia una fides, quia una spes, quia una caritas, quia una expectatio. [3]. Aby si tí, ktorých milosť Pána povolala do svojej Cirkvi "zo všetkých kmeňov a jazykov, ľudu a národov" [4], mohli v dnešnej ťažkej hodine uvedomiť svoju posvätnú povinnosť vyžarovať zo svojho života aktívne vieru a ducha lásky ku Kristovi v ľudskej spoločnosti; aby opäť všetky národy a ľudia, blízko Cirkvi alebo dokonca ďaleko od nej, poznali, že je Božou spásou až do skonania sveta. [5]

Pius XII.

 

**************

[1] Conc. Trid. Sess. XXII, Cap. 1,: To, čo sa raz kruto uskutočnilo na kríži, toho pamiatka trvá až do konca vekov ako spasiteľná sila k odpusteniu hriechov, ktorých sa denne dopúšťame.

[2] Cfr. Mal. 1, 11.

[3] Enarr. in Ps. 85 n. 14 — Migne, PL, t. 37, col. 1092. Lebo jeden ľud, jedna viera, jedna nádej, jedna láska, jedno očakávanie.

[4] Apoo. 5, 9.

[5] Cfr. /s. 49, 6.

 

 

ODMIETNITE KULT TELA!

Slová pápeža ctihodného Pia XII. pútnikom do Lúrd. Sú však nanajvýš aktuálne aj pre nás a našu púť počas obdobia pôstu:

V mnohých ohľadoch sa devätnáste storočie malo stať, po nepokojoch revolúcie, storočím mariánskym. Aby sme spomenuli iba jednu inštanciu, každý dnes pozná „zázračnú medailu“. Táto medaila s obrazom „Márie počatej bez hriechu“ bola zjavená pokornej dcére svätého Vincenta de Paul.

O niekoľko rokov neskôr, od 11. februára do 16. júla 1858, bola blahoslavená Panna Mária potešená, že sa, ako nová láskavosť, mohla na území Pyrenejí zjaviť zbožnému a čistému dieťaťu chudobnej, pracovitej kresťanskej rodiny. „Prišla k Bernadette,“ povedali sme. „Urobila si z nej svoju dôverníčku, svoju spolupracovníčku, nástroj svojej materinskej nehy a milosrdnej sily a svojho Syna, aby obnovila svet v Kristovi prostredníctvom nového a neporovnateľného vyliatia vykúpenia.“

V spoločnosti, ktorá si sotva uvedomuje neduhy, ktoré ju sužujú a ktorá skrýva svoje utrpenie a nespravodlivosť pod prosperujúcim, trblietavým a bezproblémovým zovňajškom, sa Nepoškvrnená Panna, ktorej sa hriech nikdy nedotkol, zjavuje nevinnému dieťaťu. So súcitom matky pozerá na tento svet vykúpený krvou svojho Syna, kde hriech denne spôsobuje toľko skazy, a trikrát ju naliehavo žiada: „Pokánie, pokánie, pokánie!“ Apeluje dokonca na vonkajšie prejavy: „Choď pobozkať zem na pokánie za hriešnikov.“ A k tomuto gestu treba pridať modlitbu: „Modli sa k Bohu za hriešnikov.“

Rovnako ako za čias Jána Krstiteľa, aj na začiatku Ježišovej služby, tento príkaz, silný a prísny, ukazuje ľuďom cestu, ktorá vedie späť k Bohu: „Čiňte pokánie!“ Kto by si dovolil povedať, že táto výzva na obrátenie sŕdc je dnes predčasná?

... svet, ktorý dnes poskytuje toľko ospravedlniteľných dôvodov pre hrdosť a nádej, tiež prechádza strašným pokušením k materializmu ...

Tento materializmus sa neobmedzuje iba na odsúdenú filozofiu, ktorá diktuje politiku a ekonomiku veľkej časti ľudstva. Zúri to tiež v láske k peniazom, ktoré vytvárajú čoraz väčšie katastrofy s rozširovaním moderných podnikov a ktoré, bohužiaľ, určujú mnoho rozhodnutí, ktoré majú veľký dopad na život ľudí. Nachádza výraz v kulte tela, v nadmernej túžbe po pohodlí a v úteku zo všetkých prísnych životných opatrení. Podporuje pohŕdanie ľudským životom, dokonca aj životom, ktorý je zničený predtým, ako uzrie denné svetlo. ...

Kňazi nech sú pozorní voči volaniu [Presvätej Bohorodičky] a majú odvahu nebojácne hlásať veľké pravdy spásy. Jedinou trvalou obnovou bude v skutočnosti obnova založená na nemenných princípoch viery a je povinnosťou kňazov formovať svedomie kresťanského ľudu.

NA ZEMI SME LEN HOSŤAMI

 

Aké pravdivé je to, že na druhý svet si so sebou nič nezoberieme! Aj tá najnepatrnejšia pripútanosť k iným ľuďom či k veciam, čo nás ako neviditeľné vlákno viaže k zemi, musí byť uvoľnená skôr, ako nás Boh bude môcť obdariť celou svojou slávou. Mladý španielsky trapistický mních Rafael Arnáiz Barón (1911 – 1938) nám ukazuje, akú slobodu a pokoj prináša človeku rozhodnutie, keď už v tomto živote nastúpi na náročnú cestu postupného opúšťania pozemských vecí.

Rafael to v živote mohol dosiahnuť ďaleko. Príjemným humorom, radostným a pozorným správaním, ako aj celkovou príťažlivosťou si tento mladý muž získal všeobecné sympatie. Geniálne umelecké nadanie predpovedalo tomuto študentovi architektúry úžasnú kariéru. Z jeho spoločenského vystupovania sa nedalo hneď vytušiť jeho vnútorné smerovanie. Rafaelov vnútorný život bol natoľko naplnený hlbokou túžbou po Bohu, že svoj pozitívny vplyv na ľudí využíval na to, aby kamarátov, ako aj svoju vlastnú hlboko veriacu rodinu upriamil na Boha. „Bolo zjavné, že sme ho všetci radi počúvali,“ dosvedčuje jeho brat Luis Fernando. „Nikdy nám nešiel na nervy, hoci vždy znova začínal tú istú tému: Boh.“ 

Rafael ako študent

Odkedy ako 19-ročný navštívil trapistické opátstvo San Isidro de Dueñas, mal už len jedno prianie: stať sa trapistom! Tam v kláštore, pod dohľadom Vládkyne neba a v mlčaní mníchov našiel Rafael svoj pozemský raj, kde neboli potrebné slová, aby si ľudia rozumeli a žili vo vzájomnej láske. V okruhu jeho priateľov a známych z vyššej spoločnosti to vyvolalo údiv, keď sa Rafael rozhodol zameniť všetok komfort a pohodlie svojej majetnej rodiny za chudobu jedného z najprísnejších rádov sveta a vzdať sa sľubnej budúcnosti tým, že vstúpil do trapistického kláštora. No on si bol vedomý: „Boh nám dáva všetko a my hneď nazývame obetou aj to málo, čo sa mu rozhodneme dať... Skutočnou obetou by pre mňa bolo zostať naďalej pripútaný k tejto zemi.“ 

Mal spoločenskú a veselú povahu, a preto bolo veľmi ťažké zrieknuť sa spoločnosti mnohých ľudí, náklonnosti mnohých priateľov, no predovšetkým svojich skvelých rodičov. Ale Rafaelov názor bol: „Kresťania sa nelúčia. Boh je ich cieľ a u neho sa všetci opäť zídeme na celú večnosť. Čo je proti tomu niekoľko rokov? Nič! Zdajú sa nám dlhé len preto, že sme netrpezliví.“ Tak sa trapistický kláštor, do ktorého v roku 1934 ako 23-ročný vstúpil, stal pre jeho dušu a pre jeho povahu miestom šťastia, ale aj „očistcom na zemi, kde sa môžem očisťovať a posväcovať.“ Spolu s bielym rehoľným habitom dostal meno brat Mária Rafael.

„V kláštore máme my trapisti jednu útechu, ktorú svet pozná len veľmi málo: Tu v Božom dome a ďaleko od hluku ľudí citeľným spôsobom zažívame, aké krátke trvanie má to, čo sa deje v priebehu času. ... Trapistického mnícha už netrápi to, čo bolo... To, čo je pre svet koncom, je pre mnícha začiatkom. Všetko prichádza, všetko zaniká..., len Boh zostáva naveky.“

Cesta, ktorou ho Boh teraz viedol, je jedinečná. Tomu, kto nerozumie pôsobeniu milosti v duši milujúcej Boha, sa však môže javiť ako rozporuplná. Ale pre Rafaela bolo v určitom zmysle priamnevyhnutné, aby v bolestivých skúsenostiach zažil, že je „bez domova“, len aby počas krátkych štyroch rokov mohol dozrieť do obdivuhodnej svätosti. Tak Boh dopustil, že tento mladý muž už po štyroch mesiacoch v milovanom kláštore ťažko ochorel na cukrovku. Pre všetkých to bola veľká bolesť, keď musel opátstvo opustiť. „Myslel som si, že zomriem od žiaľu.“ Vo veľkej temnote, predsa však ochotne, sa Rafael odovzdal do Božích rúk. „Človek sa pýta: Pane, prečo to robíš? A Ježiš akoby hovoril: ,Dôveruj mi! Ste ako deti. Aby ste vošli do kráľovstva môjho Otca, nemôžete ísť sami ani nedokážete druhým ukazovať cestu. Ja vás povediem. Nasledujte ma, aj keď je to proti vašim plánom.‘“ Po ťažkom roku mimo kláštora, hneď, ako sa zlepšil jeho zdravotný stav, požiadal takmer 25-ročný Rafael opätovne o prijatie do kláštora. O šesť mesiacov neskôr, v lete 1936, vypukla v Španielsku občianska vojna. Aj Rafael bol povolaný do armády a po druhýkrát musel opátstvo opustiť. Nebol však uznaný za zdravotne spôsobilého vykonávať vojenskú službu, a tak sa mohol čoskoro vrátiť späť do kláštora. Teraz ešte lepšie pochopil: „Čo na tom záleží, či sme prví alebo poslední, ak miesto, ktoré na zemi zaujmeme, je to, ktoré pre nás vybral Pán? Prijmime ho ochotne! Milujme svoje miesto na zemi, lebo je to Božia vôľa! ... Je to pominuteľné miesto a nemá žiaden význam pre večnosť, ktorá je našou skutočnou domovinou, večnosť s Bohom.“ 

Rafael v kruhu svojich milovaných rodičov a jedného zo štyroch bratov

Rafaelov mimoriadny kríž, ktorý ho čoskoro mal priviesť do večnosti, bola jeho choroba. Sprevádzaná ťažkými stavmi slabosti stále postupovala, až vo februári 1937 musel nanovo odísť z kláštora, aby mu v domácom prostredí mohla byť poskytnutá lepšia starostlivosť. „Je to už tretíkrát, čo odkladám môj rehoľný habit a obliekam si civilné šaty ... aj teraz však vidím Božiu ruku veľmi zreteľne,...“ Po desiatich mesiacoch strávených vo svojej rodine poprosil Rafael aj po štvrtýkrát o prijatie do kláštora San Isidro. Veľmi dobre vedel, že ho tam čaká samota ošetrovne. Vedome však priniesol túto obetu za Španielsko, kde v tom čase zúrila krvavá občianska vojna. 

Na Veľkonočnú nedeľu 1938, krátko pred blížiacou sa smrťou, mu opát ako prejav svojej veľkej úcty, odovzdal mníšsky habit trapistov. V ten deň napísal 27-ročný Rafael svojmu bratovi Leopoldovi list. Opisuje v ňom malý obrázok, ktorý sám namaľoval a ktorý mu posiela: „Zobrazuje mnícha, ktorý z vysokej skaly pozoruje svet. A keďže dychtí po Božej láske a napĺňa ho túžba po nebi, nemôže inak, ako zvolať: Cudzincom a pútnikom som na zemi! Najmilší Leopoldo, či chceme, alebo nie, skutočne sme pútnikmi. Prečo by sme si tu mali stavať príbytok? Na túto zem, do ktorej hlúpi ľudia vkladajú svoje nádeje, na ktorej bojujú svoje vojny a do ktorej chamtivo ukrývajú svoje pominuteľné a úbohé poklady, pozerajme tak, ako ten malý mních na obrázku. Brat môj, šťastný je ten, kto sám seba naozaj považuje za cudzinca vo svete a sníva len o Bohu a o svojom skutočnom domove. Jeho život bude plynúť v pokojnom odovzdaní, pretože pokoj nachádza len to srdce, ktoré je odpútané od všetkého.“ To bol posledný list rodine, pretože Rafael bol v cieli. „Neváhaj, Pane, tvoj sluha Rafael má naponáhlo, chce byť pri tebe a uvidieť Máriu!“

Prameň: Nur Gast auf Erden? Rafael Arnáiz Barón. Mystiker und Mönch, Erstmalige deutsche Gesamtausgabe seiner Schriften, Bernardus-Verlag, Langwaden