Po dlhom čase je opätovne možné, aby sme sa zúčastnili verejne slávenej svätej omše a prijali Najsvätejšiu Sviatosť oltárnu. Nezabudnime však, že za každý veľký dar máme byť náležite vďační. Zákaz verejných bohoslužieb nás mal naučiť vďačnosti Pánu Ježišovi za to, že prichádza do našich sŕdc. To sa má odraziť predovšetkým na poďakovaní po sv. prijímaní. Mnohí veriaci však akoby nič nepochopili. Rovnaká rutina, rovnaká navšímavosť. Veriaci, ktorí pristúpia k sv. prijímaniu odchádzajú z kostola, ešte ani kňaz nezájde do sakristie. Ani im nenapadne poďakovať za najväčší dar, ktorého sa im dostalo.
Poďakovať za prijatie veľkého dobrodenia je nie len slušnosťou, lež aj povinnosťou. Náboženej duši preto záleží na tom, aby prežívala chvíle po sv. priíjmaní vo vďakyvzdaní. Keď darujeme cennú vec, poteší nás vďaka od tohto, kto ju prijal. Ako však bolí nevďačnosť. To sa dotkne každého ľudského srdca. Čo však taká nevďačnosť voči Spasiteľovi, ktorý nám dáva seba samého za pokrm a nápoj v oltárnej Sviatosti, čo je dar nekonečnej hodnoty?
Všimnime si samotného Krista. Často ďakoval svojmu Otcovi za dobrodenia, zvlášť za vykupiteľské vtelenie, za to, že zjavil mnohé tajomstvá "maličkým". Dokonca na kríži ďakoval poslednými slovami: Je dokonané! A vo vďačnosti neustáva ani počas obety sv. omše. Vďakyvzdanie - to jeden zo štyroch cieľov sv. omše, ktorý je spojený s chválou, prosbou a uzmierením. Na konci sveta, keď bude odslúžená posledná sv. omša, kedy ustanú prosby a uzmierenie za hriechy, práve chvála a najmä vďaka zostanú a budú sa navždy vzdávať Najsvätejšej Trojici. Vyvolení v nebeskom kráľovstve volajú večným chválospevom: SANCTUS, SANCTUS, SANCTUS (Svätý, Svätý, Svätý). Aké je potrebné, aby zbožné duše nezabúdali na vďačnosť Bohu! Koľko krát si Pán v mnohých zjaveniach, ktorých sa dostalo svätým, sťažuje na nevďačnosť od ľudí a to aj od zasvätených?
Je preto krásnym zvykom, že tieto duše dávajú slúžiť sv. omše s úmyslom: "Na poďakovanie Pánu Bohu za prijaté dobrodenia." Chcú takto odčiniť a napraviť nevďačnosť mnohých kresťanov, ktoré nevedia povedať "ďakujem" v tých chvíľach, kedy sú zahrnutí božskými pokladmi. Je to veľká nevďačnosť, keď kresťan dbá viac na svoje pozemské starosti a zhon, ako na poďakovanie Pánu Ježišovi za dar seba samého.
Veriaci, ktorí odchádzajú z kostola hneď po sv. prijímaní, či po požehnaní zabúdajú na to, že skutočná prítomnosť Pána Ježiša zostáva u nich tak dlho, ako sviatostné spôsoby, čo je asi pätnáť minúť po prijatí Eucharistie. Prečo nechcú byť spoločníkmi Pánu Ježišovi aspoň tento krátky čas? Ako možno ospravedlniť ich neúctivosť (Nehovoríme o ľuďoch, ktorí musia z nevyhnutnosti odísť z chrámu, pretože majú dôležitú povinnosť)? Náš Pán sa nám dáva s takou láskou a my mu nechceme nič povedať, nechceme ho počúvať ani na chvíľku?
Pán Ježíš hovorí len k tým dušiam, ktoré ho počúvajú a nie sú dobrovoľne roztržité. Zodpovednost však nenesieme len za dobrovoľné roztržitosti, lež aj za tie, ktoré si privodíme nepriamo: z nedbalosti, keď nemyslíme na to, na čo by sme počas sv. omše či modlitby mali, keď nekonáme to, čo by sme mali konať, keď netúžime po tom, po čom by sme mali túžiť. Tieto malé nedbalosti bývajú príčinami mnohých veľkých nedokonalostí, ktoré si však povrchní ľudia nevšímajú, zľahčujú ich a myslia si, že im nijako neškodia.
Mnohí hovoria, že nemajú žiadneho hriechu, nekonajú nič zlé. Neuvedomujú si však, že žijú v mnohých nedbalostiach, ktoré sú aspoň nepriamo dobrovoľné a preto hriešne. Najhoršie je, že aj kresťania sú presvedčení, že tieto zanedbania sú normálne a vlastne patria k životu a preto nemajú ani snahu ich zo seba vykoreniť.
Bohužiaľ, samotní mnohí kňazi neďakujú po sv. omši. Kedy ste naposledy videli kňaza, ktorý si po skončení slávenia zbožne pokľakol a zotrval vo vďakyvzdaní? Kňazi si mýlia poďakovanie s povinným recitovaním breviára, ktorý sa modlia po sv. omši, len, aby odbavili dve povinnosti naraz. Nečudujme sa však, že taký kňaz nedokáže udržať Božský život v dušiach jemu zverených duší. Ako by mohol, keď sám nežije Božským životom? Môže tu byť reč o skutočnej kňazskej láske?Ako môže taký vyhovieť potrebám duší, ktoré túžia po potešujúcom kňazskom slove, keď sám nemá nijakej útechy a duchovný žvivot je púšťou?! Ako chcú uskutočňovať slová nášho Pána: "Oheň som prišiel vhrnúť na zem. A čo chcem? Len aby vzplanul?
Človek nedbalý poďakovania po prijatí Najsvätejšieho Kristovho tela ukazuje, že nepozná vôbec hodnotu veľkých Božských dobrodení a ak, len teoreticky. Preto jeho duchovné rady, či život nikdy neprivedú nikoho bližšie Bohu, pretože budú len vonkajškové "čo by sa malo." No bude v nich vždy chýbať skutočná láska.
Kto zanedbáva poďakovanie, ten zanedbáva aj chválu, jeho prosba je len vonkajškovým, mechanickým prejavom a na uzmierenie za hriechy zabúda úplne. Svätú omšu bude prežívať mechanicky, zato sa jeho srdce bude aktívne venovať tomu, čo pre duchovný a mravný život neznamená nič. Viera takéhoto človeka bude upadať a pohasínať.
To nikdy nedovoľme! Niet nič strašnejšie, ako stata viery. Dajme si preto pevné predsavzatie konať náležité poďakovanie po sv. omši. Konajme to vedome. Na počiatku sa budeme musieť sami kontrolovať, či sme neopomenuli vďaku Pánovi. Neskôr sa v nás zrodí krásna čnosť a napokon sa poďakovanie Pánovi stane hlbokým prejavom lásky, ktorého vynechanie si nebudeme vedieť ani len predstaviť.
