SILA NAJSVÄTEJŠEJ OBETY PRE DOBRO SPOLOČNOSTI

 

Iba Cirkev môže priviesť človeka späť z temnoty k svetlu; môže ho upozorniť na činorodú minulosť, prežívanú súčasnosť, istotu budúcnosti. Ako matka rodiny dôverne zhromažďuje všetky svoje deti rozptýlené po celom svete každý deň; zhromažďuje ich v jednote svojho zásadného božského princípu. Vari nevidíme každý deň na našich nespočetných oltároch, ako Kristus v božskej obete, rozprestierajúcej sa od jedného konca sveta na druhý, objíma a zahŕňa súčasne celú ľudskú spoločnosť v jej minulosti, prítomnosti a budúcnosti?

Je to svätá omša, táto nekrvavá obeť ustanovená Vykupiteľom pri Poslednej večeri, "quo cruentum illud in cruce peragendum repraesentaretur eiusque memoria in fine saeculi permaneret, atque illius salutaris virtus in remissionem eorum, quae a nobis quotidie committuntur, peccatorum applicaretur". [1] Týmito lapidárnymi slovami Tridentského koncilu, vytesanými do večnej pamäti v jednej z najzávažnejších hodín histórie, Cirkev obhajuje a hlása svoje najlepšie a najvyššie hodnoty, ktoré sú zároveň najlepšími a najvyššími hodnotami pre dobro spoločnosti, nerozlučne spájajú svoju minulosť, prítomnosť i budúcnosť a vrhajú živé svetlo na znepokojujúce otázky našej doby. 

Vo svätej omši si ľudia stále viac uvedomujú svoju hriešnosť a zároveň nesmierne božské dary z Golgoty, najväčšej udalosti v dejinách ľudstva, ktoré dodávajú silu oslobodiť sa od najhlbšieho utrpenia súčasnosti, utrpenia každodenných hriechov, zatiaľ čo aj tí najstratenejší pociťujú dych osobnej lásky milosrdného Boha; a ich pohľad smeruje k istej budúcnosti, ku koncu vekov vo víťazstvo Pána na oltári, tohto najvyššieho Sudcu, ktorý jedného dňa vyhlási posledný a definitívny ortieľ. Ctihodní bratia, vo svätej omši preto cirkev poskytuje najväčšiu podporu základom ľudskej spoločnosti. Každý deň, odkiaľ slnko vychádza, až kam zapadá, bez rozdielu národov sa prináša čistá obeť [2], v ktorej sa všetky deti Cirkvi rozptýlené po celom vesmíre zúčastňujú dôverného bratstva a nachádzajú útočisko vo svojich potrebách.  

Milujme Cirkev, túto svätú, milujúcu a silnú Cirkev, túto skutočne nadnárodnú Cirkev. Urobme ju milovanou pre všetky národy a celé ľuďstvo. My sami sme stabilným základom spoločnosti; takže sa v skutočnosti stáva "Una gens" (jeden národ), o ktorom hovorí veľký biskup z Hypo. "Una gens, quia una fides, quia una spes, quia una caritas, quia una expectatio. [3]. Aby si tí, ktorých milosť Pána povolala do svojej Cirkvi "zo všetkých kmeňov a jazykov, ľudu a národov" [4], mohli v dnešnej ťažkej hodine uvedomiť svoju posvätnú povinnosť vyžarovať zo svojho života aktívne vieru a ducha lásky ku Kristovi v ľudskej spoločnosti; aby opäť všetky národy a ľudia, blízko Cirkvi alebo dokonca ďaleko od nej, poznali, že je Božou spásou až do skonania sveta. [5]

Pius XII.

 

**************

[1] Conc. Trid. Sess. XXII, Cap. 1,: To, čo sa raz kruto uskutočnilo na kríži, toho pamiatka trvá až do konca vekov ako spasiteľná sila k odpusteniu hriechov, ktorých sa denne dopúšťame.

[2] Cfr. Mal. 1, 11.

[3] Enarr. in Ps. 85 n. 14 — Migne, PL, t. 37, col. 1092. Lebo jeden ľud, jedna viera, jedna nádej, jedna láska, jedno očakávanie.

[4] Apoo. 5, 9.

[5] Cfr. /s. 49, 6.

 

 

ODMIETNITE KULT TELA!

Slová pápeža ctihodného Pia XII. pútnikom do Lúrd. Sú však nanajvýš aktuálne aj pre nás a našu púť počas obdobia pôstu:

V mnohých ohľadoch sa devätnáste storočie malo stať, po nepokojoch revolúcie, storočím mariánskym. Aby sme spomenuli iba jednu inštanciu, každý dnes pozná „zázračnú medailu“. Táto medaila s obrazom „Márie počatej bez hriechu“ bola zjavená pokornej dcére svätého Vincenta de Paul.

O niekoľko rokov neskôr, od 11. februára do 16. júla 1858, bola blahoslavená Panna Mária potešená, že sa, ako nová láskavosť, mohla na území Pyrenejí zjaviť zbožnému a čistému dieťaťu chudobnej, pracovitej kresťanskej rodiny. „Prišla k Bernadette,“ povedali sme. „Urobila si z nej svoju dôverníčku, svoju spolupracovníčku, nástroj svojej materinskej nehy a milosrdnej sily a svojho Syna, aby obnovila svet v Kristovi prostredníctvom nového a neporovnateľného vyliatia vykúpenia.“

V spoločnosti, ktorá si sotva uvedomuje neduhy, ktoré ju sužujú a ktorá skrýva svoje utrpenie a nespravodlivosť pod prosperujúcim, trblietavým a bezproblémovým zovňajškom, sa Nepoškvrnená Panna, ktorej sa hriech nikdy nedotkol, zjavuje nevinnému dieťaťu. So súcitom matky pozerá na tento svet vykúpený krvou svojho Syna, kde hriech denne spôsobuje toľko skazy, a trikrát ju naliehavo žiada: „Pokánie, pokánie, pokánie!“ Apeluje dokonca na vonkajšie prejavy: „Choď pobozkať zem na pokánie za hriešnikov.“ A k tomuto gestu treba pridať modlitbu: „Modli sa k Bohu za hriešnikov.“

Rovnako ako za čias Jána Krstiteľa, aj na začiatku Ježišovej služby, tento príkaz, silný a prísny, ukazuje ľuďom cestu, ktorá vedie späť k Bohu: „Čiňte pokánie!“ Kto by si dovolil povedať, že táto výzva na obrátenie sŕdc je dnes predčasná?

... svet, ktorý dnes poskytuje toľko ospravedlniteľných dôvodov pre hrdosť a nádej, tiež prechádza strašným pokušením k materializmu ...

Tento materializmus sa neobmedzuje iba na odsúdenú filozofiu, ktorá diktuje politiku a ekonomiku veľkej časti ľudstva. Zúri to tiež v láske k peniazom, ktoré vytvárajú čoraz väčšie katastrofy s rozširovaním moderných podnikov a ktoré, bohužiaľ, určujú mnoho rozhodnutí, ktoré majú veľký dopad na život ľudí. Nachádza výraz v kulte tela, v nadmernej túžbe po pohodlí a v úteku zo všetkých prísnych životných opatrení. Podporuje pohŕdanie ľudským životom, dokonca aj životom, ktorý je zničený predtým, ako uzrie denné svetlo. ...

Kňazi nech sú pozorní voči volaniu [Presvätej Bohorodičky] a majú odvahu nebojácne hlásať veľké pravdy spásy. Jedinou trvalou obnovou bude v skutočnosti obnova založená na nemenných princípoch viery a je povinnosťou kňazov formovať svedomie kresťanského ľudu.